Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov

Horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri Cirkvi. Knihu autor napísal pri príležitosti 1100. výročia úmrtia sv. Metoda a v prvom vydaní vyšla v zahraničí. Publikácia je výsledkom dôsledného štúdia historických materiálov. Zaoberá sa životom a činnosťou sv. Cyrila a Metoda počnúc ich rodiskom. Skúma pôvod Konštantína a Metoda, ich mladosť, štúdiá, pôsobenie, misiu na Morave, cesty do Ríma, smrť sv. Cyrila, Metodovo problematické účinkovanie ako arcibiskupa až po jeho smrť a vyhnanie Metodových žiakov. Autor dej završuje obnovením cirkevnej samosprávy v Moravskej ríši na žiadosť Mojmíra II. ako dovŕšenia vývoja samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, čo bolo sprevádzané latinizáciou liturgie a písma. Prepracovaná stať Osudy hrobu a pozostatkov sv. Cyrila podrobne dokumentuje fakty súvisiace s miestom posledného odpočinku sv. Cyrila. Nové vydanie rozširuje poznatky o hrobe sv. Cyrila pod Bazilikou sv. Klementa v Ríme, kde existuje viacero hypotéz jeho umiestnenia. Zároveň je doplnená kapitola o pôsobení solúnskych bratov v Ríme. Kniha má bohatú dokumentačnú prílohu. Uverejnené dokumenty sú rozšírené o pápežský dekrét Egregiae virtuti, ktorým pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupratrónov Európy. Na rozdiel od 2. vydania na záver je výberová bibliografia z cyrilo-metodskej problematiky.

Čitateľovi sa dostáva do rúk na Slovensku zatiaľ nepublikovaná kniha prvého pravoslávneho českého a moravskosliezskeho biskupa Gorazda (občianskym menom Matěja Pavlíka, 1879 - 1942), výnimočná komplexným pohľadom na problematiku misie svätého Cyrila a Metoda. Tento pohľad autora z pôvodného misijného územia sa neobmedzuje len na pôsobenie svätých bratov na Veľkej Morave, ale všíma si široké súvislosti, a to aj z historického, politického aj nábožensko-duchovného hľadiska. Autor dôverne poznal tak katolícke, ako i pravoslávne prostredie, náhľady a interpretácie, čo výnimočne obohacuje celkovú výpoveď. Je to kniha misijná, pre slovenský národ mimoriadne potrebná a mal by po nej siahnuť každý, kto úprimne hľadá pravdu o vlastnej minulosti.

Filozof, predstaviteľ ruskej emigrácie podáva systematicky usporiadanú, štylisticky brilantne zvládnutú analýzu diel jedného z najvýznamnejších ruských klasikov devätnásteho storočia. V súlade s názvom práce analyzuje styčné body spisovateľovho myslenia najmä s pravoslávnou vieroukou. Na konkrétnom materiále próz i denníkov ukazuje vplyv toho, čo bolo v mnohých z Dostojevského próz podstatou. Losského práca je popri nespornej materiálovej dôkladnosti, prinajmenšom nepriamo polemicky zahrotená. Môžeme ju v dobovom kontexte vnímať tiež ako rukavicu hodenú do tváre vulgárnemu materializmu marxistickej historiografie, predstavitelia, ktorého náboženský rozmer Dostojevského diel zámerne negovali. Slovenská kultúrna verejnosť tak získava možnosť pohľadu z nových perspektív. Popri tejto historickej a vývinovej hodnote má však Losského dielo, najmä vďaka pútavému spôsobu spracovania čo povedať i dnešným čitateľom.

Zhruba stovka poetických textov, zhrnutá v knihe Život je frajer, ale ja som väčší, predstavuje najlepšie básne a texty piesní mimoriadne talentovaného a populárneho básnika 20. storočia. Jozef Urban sa svojimi textami trvalo zapísal aj do histórie populárnej hudby a vyoral hlbokú a plodnú brázdu i na poli slovenskej poézie. Napriek tomu, že prakticky všetky jeho básnické zbierky vyšli v reedícii po jeho tragickom skone v roku 1999, sú beznádejne vypredané, a chýbajú aj v knižniciach. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydáva výber autorovej tvorby, aby jeho kvalitné básnické texty boli opäť k dispozícii širokej verejnosti. V zbierke nechýbajú najznámejšie tituly ako sú Voda, čo ma drží nad vodou, Vráť trocha lásky medzi nás či Plač víťazov, ktoré hudobne interpretovali najpopulárnejší slovenskí speváci a skupiny. Toto vydanie obsahuje v jednej publikácii prierez celou tvorbou Jozefa Urbana od sonetových vencov, cez poéziu, až po piesňové texty. Kniha ponúka komplexný obraz diela výnimočného autora vrátane jeho postupného poetického, tematického i metaforického vývoja, keďže jednotlivé časti sú zostavené chronologicky.

Publikácia Jána Dudáša - vysokoškolského pedagóga, docenta a doktora vied - prináša pozoruhodný, priam panoramatický pohľad do minulosti školstva, zvlášť vysokého, a to v európskom i slovenskom kontexte od staroveku až po súčasnosť. Rozsiahlosť získaného materiálu umožňuje lepšie si všimnúť charakter prípravy i postavenie vzdelaného človeka, inteligencie ako spoločenskej skupiny nielen v spoločnosti, ale aj "katakombách" školského organizmu. Osobitne zaujímavé sú kapitoly, ktoré priam chirurgicky, ostrým rezom skalpela, odhaľujú "absurdity" tohto vývoja v posledných desaťročiach. Kniha - o tom sotva možno pochybovať - vyvolá celkom iste polemiku. To je však určite lepší osud knihy, ktorá sa Vám dostáva do rúk.

Príbeh o láskavosti a čistote detského srdca, ktorý každej detskej generácii pomáha budovať správny rebríček hodnôt. Učí statočnosti, odvahe, láske a pochopeniu k druhým, neodsudzovaniu za nedostatky, ale hľadaniu čistého jadra v každom človeku. Sedemročný Cederik začína svoj príbeh jednoduchým životom v Amerike, keď sa náhle dozvie, že je lordom. Plaví sa cez oceán za svojím starým otcom, ktorý sa pod vplyvom dieťaťa zmení zo zlého bezcitného človeka na láskavého. Príbeh má napriek následným komplikáciám šťastný koniec a navyše sa starý gróf zmieri s Cederikovou matkou, ktorej blízkosť chlapcovi v Anglicku veľmi chýbala. Príbeh, ktorý je známy skôr z filmovej podobe, má vo svojej knižnej verzii spád, ľahko sa číta a je veľmi pútavý. Cieľom projektu je pripraviť nový, neskrátený preklad a obohatiť súčasnú generáciu detí o hodnotný klasický rozprávkový príbeh.

Harald Stiffel, autor knižky Lenka a sedem psychopatov, nie je slovenským čitateľom neznámy. Zbierka poviedok Poľovnícke tragédie vyšla u nás už dvakrát, okrem toho vyšli Rozprávky z Cachu (r. 2007) a zbierka poviedok Mrchy (r. 1994) s veľmi dobrým čitateľským ohlasom. Preto možno niektorých prekvapí, že H. Stiffel ako náš špičkový odborník na trestné právo dokáže skĺbiť špecializáciu, kde sa vyžaduje maximálna exaktnosť založená len na faktoch, s takým sympatickým rozletom fantázie, s akým sa stretáme aj na stránkach tejto knihy.Spomínané fantazírovanie však u hĺbavého čitateľa môže naraziť na už vôbec nie sympatickú podobizeň reálnej „človečiny“, ľudskej hlúposti, krutosti či bezradnosti. Spojenie takýchto dvoch línií do jednej knihy je v beletrii ojedinelé a ponúka výnimočný zážitok, ktorý v čitateľovi doznieva dlho po tom, ako prečítal poslednú stránku.

Sofokles je jeden z najväčších starogréckych dramatikov. V jeho hrách dominuje ľudská vôľa, psychológia jednotlivých postáv a z nej vyplývajúce antagonizmy a konflikty, ktorých povaha býva práve tak osobná ako spoločenská. Jeho zachované dramatické dielo je dodnes živé, no spomedzi všetkých hier najživšia je Antigona. Hra sa odohráva v mýtickej dobe pred tébskym palácom. Po smrti kráľa Oidipa sa vlády v Tébach spoločne ujali jeho dvaja synovia Polyneikes a Eteokles. Zakrátko však vznikli medzi nimi rozpory a v boji sa navzájom pripravili o život. Po ich smrti sa vlády ujal ich strýko Kreón. Dej Sofoklovej Antigony sa začína vo chvíli, keď nový tébsky kráľ vydá rozkaz, že iba Eteokles smie byť pochovaný so všetkými poctami. Jeho brat Polyneikes, ktorý sa pokúšal dobyť Téby, si však podobný pohreb nezaslúži, a preto má ostať nepochovaný napospas divej zveri. Knižné vydanie obsahuje celkom nové, prepracované vydanie prekladu hry Antigona. Jazyková interpretácia profesora J. Špaňára vznikla ako podklad prebásnenia na objednávku SND a dielo prebásnil Ľubomír Feldek (1970). Text hry vyšiel aj knižne (Slovenský spisovateľ – 1974, Tatran – 1982). Výsledkom nového Feldekovho prebásnenie hry (prepracoval takmer celý jej preklad) je jambický trimeter, ktorý znova upevnil a verše všetkých replík sú teraz dvanásťslabičné – tak ako v origináli.

Autor je profesorom na najprestížnejšej austrálskej univerzite a je zároveň jedným z najoriginálnejších predstaviteľov súčasnej praktickej, respektíve aplikovanej etiky. Podľa odborných kritík je to dokonca autor, ktorý má pravdepodobne najširšie čitateľské zázemie od čias Bertranda Russela. Jeho dielo pokrýva celé spektrum otázok bioetiky, od práv zvierat až po zásadné otázky života a smrti. Táto kniha je súborom jeho najvýznamnejších esejí a štúdií, v ktorých sa zameriava na koncept globálnej etiky, pričom kladie nové provokujúce otázky a hľadá na ne odpovede. Globálna etika v jeho koncepcii musí fungovať na transnacionálnej úrovni a presahovať hranice národných štátov. Na rozdiel od predošlých prác, v tejto sa Singer veľmi podrobne venuje globálnym súvislostiam etiky a ekonomiky, etiky a politiky. Jej vydanie v slovenskom preklade nielenže zaplňuje vážnu medzeru vo vydávaní jeho prác u nás, ale významne prispeje k orientácii slovenského čitateľa v kľúčových otázkach globalizujúceho sa sveta.

Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť (alebo never nikomu pod 30). Samotný rozšírený názov knihy Najhlúpejšia generácia: Ako digitálna éra ohlupuje mladých Američanov a ohrozuje našu budúcnosť (alebo never nikomu pod 30), vystihuje podstatu tejto zaujímavej analýzy, ktorej vydanie vyvolalo značný rozruch. Reflektuje prienik moderných technológií do spoločnosti a ich vplyv na jednotlivca, na jeho správanie, postoje, spoločenské vzťahy, záujmy, či názory. Autor nazerá na internet, mobilné telefóny a softvérové prvky (napr. počítačové hry) kriticky a pripisuje im rôzne negatívne sociologické javy, ktoré pozorujeme v spoločnosti (predovšetkým v americkej). Autor ako profesor literatúry vychádza aj z osobného poznania, že mladá generácia číta čoraz menej, pohŕda kultúrnym dedičstvom, a napriek prebytku informácií sa stáva nevzdelanou, nekritickou. V súvislosti s modernými technológiami autor vníma aj poruchy sociálneho správania, zvyšujúcu sa agresivitu a prejavujúcu sa demoralizáciu. Rozoberané javy možno pozorovať aj v slovenskej spoločnosti, čím je kniha aktuálna aj pre náš knižný trh.

Napriek tomu, že Jean Paul Sartre bez pochýb patrí medzi najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia. Jeho prítomnosť v slovenskom literárnom a prekladovom prostredí bola a je (aj v porovnaní s jeho existencialistickým súputnikom Albertom Camusom, ktorého podstatná časť diela bola v priebehu 90. rokov preložená a vydaná) hlboko neadekvátna. Vydaním zbierky poviedok Múr sa tento dlh začne aspoň čiastočne splácať. Ak si uvedomíme, že okrem Cesty k Slobode, je to jediný do slovenčiny preložený autorov text za posledných viac než 40 rokov, slovenská spoločnosť má pri tomto autorovi čo doháňať. Pritom zbierka Sartrových poviedok Múr je z hľadiska propagácie, či znovuobjavienia tohto autora tou najlepšou cestou. Téma extrémne vypätých životných situácii v priebehu 2. svetovej vojny, ale aj pocity hlbokej dezilúzie meštiakov, žijúcich v akoby absurdnom svete, svojím majstrovským zvládnutím majú šancu osloviť stále nové a nové generácie premýšľavých čitateľov. Napriek istým nárokom na intelekt čitateľa, je Múr pravdepodobne pre širokú čitateľskú verejnosť, najdostupnejšia a aj najatraktívnejšia časť Sartrovej tvorby, ktorá si môže oprávnene robiť ambície na širšiu rezonanciu, a to nielen u odbornej čitateľskej verejnosti.

Prvý slovenský preklad diela Thomasa Mora Utópia (vyšlo r. 1516 v Antverpách) obohatí náš knižný trh o nosné klasické dielo, ktoré sa dostalo do učebníc, no doposiaľ u nás z neho vyšli len fragmenty. Toto je teda v slovenčine prvé kompletné vydanie. Rozprávanie o živote na fiktívnom ostrove Utópia sa začína stretnutím troch postáv, medzi ktorými sa rozprúdi rozhovor tvoriaci vlastný obsah diela. Thomas More a Peter Giles počúvajú rozprávanie fiktívnej postavy, „scestovaného“ Rafaela Hythlodaya o vzdialených krajoch. Dielo Utópia pozostáva z dvoch kníh a záveru a autor naznačuje, ako ho treba chápať. Priznáva, že jeho úlohou bolo len podať istý pohľad na svet bez toho, aby sa s ním stotožnil. Zároveň používa iróniu, ktorá mu umožňuje zaujať stanovisko a pritom nezmeniť Rafaelovu výpoveď. Štát Utópia tvorí 54 miest, pričom každému sú pridelené polia, na ktorých sa rozvíja poľnohospodárstvo. Všetci dospelí obyvatelia sú zamestnaní produktívnou prácou, okrem osôb, ktoré plnia spoločenské funkcie alebo pracujú vedecky. Základnou výrobnou jednotkou je rodina, jej počet členov sa mení podľa povahy jej výrobnej činnosti. Každá rodina sa venuje určitému remeslu. Utópia je spravovaná podľa demokratických zásad. Dnešný čitateľ spoznáva niektoré črty zhodné s teoretickou náukou o komunistickej spoločnosti. Krajina je riadená podľa presnej šablóny pravidiel: všetky mestá majú rovnaký vzhľad, jazyk, mravy, zákony i zriadenie a na občanov dohliada špionážny úrad. Jednotvárnosť stojí v protiklade k tradíciám, ktoré sa zakladajú na odlišnosti, jedinečnosti a špecifickosti. Človek bez tradícií je vykorenený (občania si pravidelne navzájom vymieňajú domy na základe losovania), je „všade [teda nikde] doma“. Rodina je doslova zničená, pretože v prípade nutnosti je človek „prepísaný“ z mnohopočetnej do malej rodiny. Toto sú zas črty Utópie, ktoré pripomínajú nezdravé smerovanie súčasnej postmodernej spoločnosti západného typu. Dielo Thomasa Mora čerpalo z prameňov, ktoré siahajú až k Platónovi a malo svojich ideových nasledovníkov ako v oblasti filozofie a spravovania štátu, tak aj na literárnom poli, kde sa stalo inšpiráciou pre vznik literárnych žánrov. Už stručný náčrt obsahu svedčí o vizionárskom cite autora, ktorý akoby vopred varoval, že nie všetko, čo sa javí ideálne, ideálne v skutočnosti aj je.

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou,“ píše Ladislav Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré. Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.

Špeciálne masážne procedúry tbiliského beznosého kúpeľníka, ako ich zakúsil osobne Puškin; pstruhy a famózny vínny strek s pomarančmi v pobaltskom mestečku; pohľad červenej komisárky na afganskú nevestu; spánok na rohoži uprostred osady novoguinejských lovcov lebiek; v tibetskom kosodreví skántrený medveď; prieskum koptských kláštorov v Egypte; gazely i pískavky, zvieratká celkom maličké v okolí horského jazera severne od tibetských plání; diplomatické rokovania s takmersamurajmi (ktorí vás kedykoľvek dorúbu na krížalky) v Nagasaki; tajomstvá chrámov mayských; Čechovove skúsenosti so sibírskymi tarantasmi; lesk pasty na parkety v penzióne N* plus iné ihravé tajnosti Paríža á la Dostojevskij – to všetko, ba ešte viac obsahuje kniha takmer cestopisná. Jedenásť výsekov z pútí a ciest (päť textov však nájdete v knihe kompletných) po piatich kontinentoch, dobrodružstvo, romantika, poznatky i poézia – nuž neváhajte, hor' sa do diaľav bez zliav!

Cestopis jedného z najbravúrnejších epikov všetkých čias sprítomní čitateľom atmosféru Afriky, Arabského sveta a ostrova Zanzibar na začiatku deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Nočná prechádzka popri velebnom majestáte gízskych pyramíd, lov na hrochy a krokodíly, návšteva u kanibalského náčelníka, malebné, farbami a dojmami prekypujúce opisy miest, prírodných scenérií, verne a živo načrtnuté portréty osôb, zaujímavé a neveľmi známe poznatky o živote v misiách tej doby, skúsenosti autora s tropickou chorobou – to je len zopár ochutnávok z pestrej palety ponúk pútavého, strhujúceho diela. Henryk Sienkiewicz absolvoval namáhavú cestu ako 45-ročný v spoločnosti grófa Jana Tyszkiewicza roku 1891, krátko po dovŕšení éry zemepisných objavov. Putuje teda v stopách bádateľov územiami už známymi a na kraj i ľudí sa díva pohľadom „moderným“, nám blízkym, t. j. okom jedného z „priekopníkov“ exotickej turistiky. Preto text rezonuje aj v dnešnej dobe.

Kniha predostiera na konkrétnych príkladoch prešľapy médií. Autor rozdelil publikáciu na päť častí: Mediálne štvanice, Mediálne manipulácie, Rozsudky a sankcie, Publicistika, Štúdie. V prvej analyzuje nebezpečnosť a neférovosť mediálnych štvaníc, v druhej rozoberá na konkrétnych ukážkach najtypickejšie metódy manipulácie s verejnou mienkou, v tretej poodhaľuje "vysvedčenia" uložené jednotlivým vydavateľom a vysielateľom za porušenie zákona, vo štvrtej prináša niektoré vlastné publicistické príspevky a v záverečnej časti sa venuje etike a korupcii v žurnalistickej praxi. Autor o svojej publikácii píše: "Kniha určite narazí na veľký odpor médií. Bol by som rád, keby pochopili, že ich nechcem haniť, urážať, znevažovať. Chcem len otvoriť pohľad z inej strany, diskutovať a zvádzať súboje o myšlienkach a názoroch, no rozhodne nie kádrovať..."

Najnovšia kniha známeho mediálneho analytika je súborom jeho textov, ktoré publikoval v rôznych periodikách v posledných rokoch. Zaoberá sa v nich súčasnou situáciu v oblastí printových a elektronických médií, metódami mediálnej manipulácie, rozoberá viaceré známe mediálne kauzy.Táto kniha čitateľovi umožní hlboké oboznámenie sa so súčasnou mediálnou situáciou, je vhodná pre študentov žurnalistiky, novinárov, mediálnych pracovníkov, editorov, ale aj pre všetkých ktorých zaujíma práca médií.

Autorka rozvíja tému osudu súčasnej ženskej hrdinky, ktorá sa borí s typickými úskaliami dneška. Ženská emancipácia, osobitý silný charakter, energický, preplnený životný štýl, ktoré sa prejavujú navonok, ukrývajú v zákutí duše dychtivú túžbu po plnohodnotnom vzťahu, po láske a po domove. Táto skrytá túžba však v prípade Hany dlho nenachádza naplnenie. Počúvaj vietor - je cesta k tomuto bezpečnému zázemiu rodiny, prístavu pre ženské srdce, k manželstvu s priateľom z mladosti, Danielom, k spoločnému dieťaťu. Dej novely je spätý s predstavením pospletaných životných ciest hlavných hrdinov vedúcich k ich naplneniu. Cenná je verná sonda do ženskej duše, zachytenie bytostnej spätosti s domovom na dedine, rodinných pút, ako trvalých hodnôt, ktoré sa pomaly zo života vytrácajú. Autorka otvára popri hlavnom deji množstvo otázok doby a osudov ďalších postáv, a tým čitateľovi svojsky odpovedá na jeho vlastné problémy.

Známa spisovateľka, rodáčka spod Tatier, ponúka v knižke Modrý encián poviedky o bežných ľuďoch, obyvateľoch malebného podtatranského mestečka, vystaveného, podobne ako celá planéta, "víchrom našich čias". Protagonisti poviedok sa podľa svojich síl a možností pokúšajú reagovať na ničivé módne trendy životného štýlu, na problémy, ktoré prináša chaotická súčasnosť, a napriek častým zlyhaniam hľadať v sebe samom i v inom človeku zárodok ľudskosti. Poviedky, krátke útržky života, pod zdanlivo jednoduchým, ľahkým príbehom naznačujú duchovné tápanie, súboje s vlastným svedomím, tyraniu bezcitnosti a vypočítavosti vo vzťahu k iným či k trpiacej prírode, hoci ľudia od nej ešte vždy očakávajú liečiteľský zázrak. Skúsená autorka dvadsiatky kníh sa v poviedkach nabitých životom nanovo vyznáva z lásky k rodnému kraju a k jeho ľuďom, no pritom nezatajuje ani častý deficit ľudskosti či iné neduhy, ktorými človeka nakazil egoistický spôsob života - veď aj zvody sveta môžu byť podnetom ľudského hľadania...

Próza Modré obdobie známej spisovateľky Viery Švenkovej, beletrizované zápisky z obdobia po auguste 1968, patrí do tzv. zásuvkovej literatúry. Zachytáva osudy politicky prenasledovaných novinárov, ako ich čiastočne zažila na vlastnej koži. Keďže kniha nemala šancu na vydanie, autorka použila mnohé motívy vo svojich predchádzajúcich dielach, preto sa viaceré postavy v jej prózach opakujú, dostávajú viac priestoru, sú presvedčivejšie, vierohodnejšie, životnejšie. Modré obdobie dokresľuje výpovede o neradostnej kapitole našich dejín, o rozporoch v myslení jednotlivca i spoločnosti, o pracovných i rodinných tragédiách, bezohľadných kariérnych úspechoch, o osobných stroskotaniach, pádoch do tmy, tu a tam osvetlenej mihotavým zábleskom nádeje.

Prozaička, prekladateľka a publicistka Viera Švenková vydala dvadsaťšesť kníh, z ktorých zaujali najmä zbierky poviedok, na ich námety vznikol poviedkový televízny film Prstienky z kukučiny. Poviedky reprezentujú autorkinu tvorbu aj v zahraničí, boli preložené do jedenástich jazykov. Novela Lesné ticho zachytáva priebeh pandémie koronavírusu, ktorá postihla predovšetkým starších ľudí. Izolácia od vonkajšieho sveta ponúka príležitosť na životnú rekapituláciu, privoláva spomienky na udalosti, ktoré sú súčasťou autorskej a v širšom zmysle aj generačnej autobiografie. Človek v ťaživej osobnej situácii vyhľadáva spriaznené duše, pocit ľudskej blízkosti pretepľuje všedné životné udalosti a obohacuje prítomnú chvíľu, ktorú nenápadne a neodvratne pohlcuje nemilosrdný čas...

Známa, skúsená autorka Viera Švenková, ktorá má na konte už sedemnásť kníh s prekladmi do jedenástich jazykov, pripravila pre čitateľov novú zbierku poviedok Hra o perly, ktorá sa tentoraz týka jesene života, vyprchávajúcich síl. Jej hlavné postavy musia zvládať aj situácie, kedy do života zasahuje zhoršujúci sa zdravotný stav – vlastný, či partnerov. Perlami, o ktoré sa hrá, sú často svetlé chvíľky života, kedy sa tento vracia naplno i nostalgicky, a tým prináša radosť z obyčajného bytia i smútok z perspektívy nebytia. Švenkovej poviedky dozreli do novej kvality aj na základe osobného poznania a vďaka skvelému pozorovacieho talentu vernou, bezprostrednou výpoveďou reflektujú reálne životné situácie. Práve tým najviac oslovujú čitateľa.Hra o perly je nepochybne hodnotným prínosom pre slovenský knižný trh. Pripomeňme, že autorkina tvorba okrem poviedok zahŕňa aj čitateľsky obľúbené romány a novely i tvorbu pre deti a mládež. Jej kniha 13 poviedok postúpila do finále Anasoft litera.

Viera Švenková, prozaička, prekladateľka, publicistka, napísala 15 kníh, poviedky boli preložené do desiatich jazykov a na ich základe vznikli televízne filmy Steny a Prstienky z kukučiny. Hrdinkou jej poviedok je súčasná žena, neobyčajne citlivá, s bohatou dušou, vnímavá aj k drobným životným radostiam. Autorka je tradičná i moderná. Tradičná v realistickom opise ľudského života, moderná v chápaní senzibility a pragmatiky života našej spoločnosti. Zbierka poviedok Hory na dosah tematicky kotví v podtatranskom kraji bohatom na prírodné krásy, predražené pohostinstvá, no najmä na rázovitých ľudí, ktorí sa pokúšajú zvládnuť vážne i menej vážne problémy, lásku i neveru, smútok i nádej, v nežičlivom, čoraz odľudštenom svete.

Spisovateľka a redaktorka Viera Švenková vydala dvadsaťpäť prozaických kníh a preložila tridsať titulov, zväčša z oblasti literatúry pre deti a mládež. V zahraničí reprezentujú autorkinu tvorbu predovšetkým poviedky, ktoré boli preložené do jedenástich jazykov. Zbierka Horské zákruty zachytáva medziľudské vzťahy vystavené vetrom moderných spoločenských i osobných kríz, ktoré človekom lomcujú, krivia ho a ohýbajú na spôsob ohrozených stromov v autorkinom rodnom podtatranskom kraji. Žijeme navonok bohaté životy, no čosi v nich chýba. Švenkovej poviedky sa pokúšajú zachytiť častú vnútornú nespokojnosť a tápavé hľadanie odpovedí na neujasnené otázky, ktoré by mohli zaujať aj čitateľa.

Lena Riečanská píše knihy pre deti, mládež aj dospelých. Príbehy opisujú radosti aj starosti reálneho života. Citlivo sa dotýkajú aktuálnych problémov a smerujú k možnosti riešenia. A o čom je jej nová knižka? Ôsmačka Sofia a jej mladší brat Šimon to vôbec nemajú ľahké. Vyrovnávajú sa so stratou mamy, ktorá zahynula pri autohavárii. Zahŕňala ich láskou, naučila ich milovať prírodu a vnímať jej krásy. Sofia dostala do vienka aj cit k hudbe. Pripravovaný klavírny koncert má byť venovaný mame. Otec deťom predstaví mladú dámu, ktorá mu viditeľne vôbec nie je ľahostajná. Rôznymi spôsobmi bojujú proti falošnej votrelkyni. Sofia si citlivo chráni najtajnejšie pocity. Zveruje ich denníku. Otec odchádza do zahraničia, deti sa proti svojej vôli z hlavného mesta sťahujú do malej dedinky na opačnom konci Slovenska. A začína sa nový život. Vôbec nie nudný, práveže zaujímavý a plný rôznych zážitkov. Starí rodičia, noví priatelia, škola aj malý psík, ktorého nájdu za dedinou, to všetko im spestruje život. A, samozrejme, hudba, šport a okolitá príroda. Poďte si knižku prečítať, dozviete sa viac...

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, "ozajstná skazenosť", s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia "vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť". V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby.

Sprístupňovanie dosiaľ nevydaných prameňov by malo byť jednou z nezastupiteľných úloh každej vyspelej historiografie. Dielo Ivana Thurzu Slovenský Perikles malo veľmi spletitý osud. Vydanie tejto monografie bolo pripravované k šesťdesiatke vtedajšieho československého premiéra Milana Hodžu. Rýchly tok dejín - predovšetkým horúca jeseň roku 1938 - však spôsobil, že hoci bola už kniha vysádzaná, jej tlač zastavili, a tak sa nikdy nedostala k čitateľovi. V Thurzovej časti predkladanej knihy jej autor mapuje život a dielo M. Hodžu od narodenia, cez obdobie štúdií (Šopron, Sibíň, Budapešť - právo, ďalej Kluž a znovu Budapešť - filozofia), až do začiatkov jeho publicistickej a politickej angažovanosti. Kniha v prvej časti končí Hodžovým poslaneckým pôsobením v Uhorskom sneme, kam ho - ako jedného z mála Slovákov - zvolili dolnozemskí Slováci v kulpínskom okrese v roku 1905. Pre väčšiu čitateľskú atraktívnosť je pôvodný text doplnený druhou časťou z pera historičky Aleny Bártlovej, ktorá sa životom a dielom M. Hodžu dlhodobo zaoberá. Podujala sa teda zmapovať ďalšiu časť pôsobenia nášho významného štátnika, a to až do jeho úmrtia v roku 1944. Kniha je obohatená o dobové fotografie. Vydanie tohto populárneho "dvojdiela" je nepochybne prínosným počinom, lebo súvekú reflexiu života významnej osobnosti našich dejín dopĺňa o biografiu podľa najnovších historiografických poznatkov, čím o M. Hodžovi poskytuje komplexný a zrozumiteľný text.

Pútavá publikácia prístupným spôsobom približuje najmä mladým čitateľom jedno z najzaujímavejších období európskych dejín – raný novovek. 16. storočie v západnej Európe zachytáva z hľadiska mocenských bojov, ktorých rozhodujúca časť sa odohrala mimo pevniny. Rakúska a španielska vetva Habsburgovcov sa v tomto období usiluje o prepojenie domínií a utvorenie celistvej ríše. Využije zmätky vo Francúzsku, spôsobené občianskou vojnou medzi katolíkmi a protestantmi – hugenotmi. Situáciu však mení obratný politik a vojvodca Henrich Navarrský, podporovaný Anglickom. V podstate práve len on bráni Habsburgovcom v ich plánoch. Ak chcú súpera vyšachovať, musia ho zbaviť spojenca. Španielsky kráľ Filip sa preto rozhodne, že dobyje Anglicko. Karty sú rozdané, obrovská flotila vyráža smerom ku krajine, v ktorej vládne kráľovná Alžbeta I. „Paneurópsky sen“ Habsburgovcov stroskotá na útesoch lemujúcich kanál La Manche. Spod moci dynastie sa dostáva aj protestantská – holandská časť Nizozemska. Nová Európa sa formuje ako územie mnohých štátov s trojicou námorných veľmocí v popredí – Anglickom, Francúzskom a Nizozemskom. Vzrušujúca a dobre napísaná kniha. Ľahko sa číta, napriek tomu, že autor sa drží len a len faktov, nič nedomýšľa, nefabuluje. Jej základom je totiž materiál, ktorý je stále príťažlivý.

Ondrej Klenovský odvíja svoju rozprávkovú literárnu tvorbu od svojej profesie vychovávateľa v detskom domove a na stredoškolskom internáte. Pri bezprostrednom kontakte s deťmi mal príležitosť spoznať detské potreby a rozprávky sú jeho nielen literárnym, ale aj pedagogickým príspevkom pre detskú čitateľskú verejnosť. Preto môžu byť nápomocné i rodičom pri výchove dieťaťa k tomu, aby bolo vnímavé, odbúravalo detský egoizmus a myslelo aj na potreby druhých, učilo sa ich chápať. Na rozdiel od prvej autorovej knihy rozprávok (Ne)Zabudni(te) na Zabudnutie (VSSS 2016), ktorá prinášala humorne ladené príbehy z rozprávkového prostredia, prostredie Rozprávok medzi riadkami je realistické a témy sú vážne a hĺbavé. Sú zamerané proti povrchnému prijímaniu a hodnoteniu, ktoré je u detí časté, a tiež sú zamerané na prevenciu proti prchkým reakciám. Preto rozprávky vychádzajú z jasných jednoduchých situácií. Čitateľ sa napríklad ocitne v prostredí hodiniek, ktoré sa zastavili a sleduje rozhovor troch hodinových ručičiek. Alebo je svedkom dialógu sochy na námestí a zatúlaného šteniatka. Vzápätí príbehy namiesto dynamického deja ponúkajú zamyslenie a ponor do vnútorného sveta postáv. Analyzujú ich situáciu a prinášajú aj vzájomnú konfrontáciu. Tu si detský čitateľ uvedomuje rozdielne vnímanie tej istej skutočnosti rozličnými postavami, čo aj jeho nabáda pochopiť, že aj v živote je to podobné. Že treba brať do úvahy aj názor druhých, ktorý môže byť odlišný od jeho vlastného. Cieľovou skupinou sú najmä deti vo veku 8 až 11 rokov, ktorých psychika a spoločenský kontakt sa vhodne precvičuje a nacvičuje rozprávkami podobného druhu.

Kniha Kataríny Džunkovej predstavuje lyrické eseje zo všetkých európskych štátov uverejnených pôvodne na blogu úspešnej poetky a prozaičky. Publikovala ich v elektronickej podobe počas svojich potuliek po kontinente od Lisabonu až po Vladivostok. Sú to cestovateľské zápisky, písané ako inak – srdcom, vnímavým, nežným, ale aj vzdelaným a múdrym.Autorka ako skutočný básnik neopakuje encyklopedické údaje, ale prepúšťa krajiny a národné kultúry svojím vnútrom, aby nahmatala ich živý, neopakovateľný pulz a napila sa z ich studničiek. Stretávame sa tak s ojedinelým, originálnym pohľadom na žáner cestopisu, ktorý je vlastne cestopisom duše a ducha. Vznikli tak texty blízke básni v próze. Nakoniec, ich autorka je ovenčená mnohými literárnymi cenami a za sebou má aj dve básnické knihy Palica brata a palica slnka, Veterné mesto, ako aj novelu Eupalinova láska. Eseje K. Džunkovej sprevádzajú autentické fotografie, ktoré dodávajú postrehom realistický rámec a tvoria druhú – faktografickú rovinu autorkinej tvorby. Kniha ako celok je originálne dielo. Poteší čitateľa, ktorý túži po imaginatívnom vnímaní videného. Zúčastní sa tak fyzickej i duchovnej púte po zvláštnych miestach, svojsky exotických, zodpovedajúcich duši a naturelu autorky.

Dielo Henryka Sienkiewicza, poľského autora svetového formátu, je čitateľskej verejnosti dobre známe. Americké rozprávky patria k autorovej ranej tvorbe, napísal ich bezprostredne po svojom pobyte v Amerike. V 19. storočí boli v Severnej Amerike ešte rozsiahle miesta nedotknuté civilizáciou a USA sa stále rozrastali. Noví osadníci z Európy prichádzali za vidinou bohatšieho a spokojnejšieho života, no neraz stratili aj to málo, čo mali predtým doma. Americké rozprávky sú príbehmi týchto ľudí, predovšetkým Poliakov. Približujú nám však aj osudy slovenských vysťahovalcov, ktorí čelili podobným ťažkostiam ako Poliaci hľadajúci šťastie v Amerike.

Po prvej svetovej vojne napísal autor monumentálne trojzväzkové dejiny Náčrt histórie sveta v rozsahu 1 324 strán, z ktorých vytvoril kratšiu verziu pod názvom Stručné dejiny sveta. Tie vyšli roku 1922 a predstavujú podrobný a detailný opis fyzického, duchovného a intelektuálneho vývinu ľudstva a zaznamenávajú kľúčové udalosti celej histórie sveta. Týmto svojím úžasným myšlienkovým počinom osvetľuje kontinuitu dejín a provokuje čitateľov, aby rozmýšľali o dôsledkoch budúceho vývinu spoločnosti založenom na vtedajšom vedeckom a intelektuálnom poznaní. Jeho dejiny poskytujú ucelený prehľad o jednotlivých obdobiach histórie a o najvýznamnejších udalostiach takmer encyklopedickým spôsobom, ale napriek tomu si uchováva svojský pohľad anglického prozaika a ľavicového intelektuála, ktorý chcel prispieť k svetovému pokroku a ktorého vízie budúcnosti ovplyvňovali myšlienkovú klímu tej doby. Ponúkané dielo je preto vhodné nielen pre mladú generáciu, pre študentov stredných a vysokých škôl, ale bude určite vítaným doplnkom knižníc, prekladateľov, redaktorov, novinárov a ďalších profesionálov, zaoberajúcich sa históriou i literatúrou.

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy. Láska k literatúre je naozaj silnejšia ako všetky ideológie, morálky a moralizmy. Cítiť ju z každej jednoduchej vety, z láskavého humoru i zo vzťahov k postavám a ich konaniu. Konkrétnosť a Klusova suverénna orientácia v realitách však chránia autora pred vytváraním akýchkoľvek idyliek. Opäť máme pred sebou prózu s ostrým kritickým nábojom.

Giovanni Domenico Tommaso Campanella (1568 - 1639) bol taliansky filozof, dominikánsky mních a teológ, astrológ, básnik a autor utopického diela Slnečný štát (lat. Civitas Solis, 1602). V slovenčine vychádza preložené z latinčiny ako kompletné dielo po prvý raz. Forma je podobne ako u Thomasa Mora (Utópia, 1516) založená na rozhovore, tu medzi admirálom z Janova a Veľmajstrom rádu hospitalitov. Autor opisuje formu vlády založenú na asketizme, zdravom životnom štýle a astrológii. Dielo má svoje pokrokové pasáže (spoločenské vlastníctvo, právo a povinnosť práce, neexistencia vykorisťovania, spoločná práca, prístupná zdravotná starostlivosť a kreatívne vzdelávanie), ale aj kontroverzné časti (zrušenie monogamnej rodiny, podmienenosť života astrológiou, vojenské rovnostárstvo a prísna reglementácia). Campanella v diele zdôraznil dôležitosť poznania prírody a kozmických súvislostí pre pochopenie skutočnej podstaty javov a vecí. V súčasnosti sa Campanella považuje za predchodcu exegetiky reformovaného katolicizmu 20. storočia. Dosiaľ ho mnohí zaraďujú medzi najväčších synov Talianska, akými boli napr. G. Bruno, G. Galilei, Dante...

Vo svojom prozaickom súbore Pascalov tieň sa Jozef Špaček prezentuje príbehmi, v centre ktorých sú v prvej časti knihy takmer výlučne mužskí hrdinovia z učiteľského prostredia, zápoliaci s rôznorodými problémami a ťažkosťami, prameniacimi v ich nie vždy usporiadanom súkromnom živote. Tieto situácie na nich doliehajú s až fatálnou ťažobou (Kentaur, prestupná stanica, Ťažká diagnóza, Pascalov tieň). Do ich osudov zasahuje neraz tajomnosť či nečakaná zápletka až detektívneho rázu, autor sa nevyhýba ani humoru či irónii, uplatňovaných na pozadí svojráznej krajiny Záhoria s dominujúcim obrazom autorovej rodnej Skalice a jej írečitých obyvateľov. Hrdinovia sú pomerne hlboko zakorenení v tomto kúte Slovenska, ktorý akoby v sebe skrýval tajomný magnetizmus nie vždy pochopiteľnej či vysvetliteľnej sily (Stevenson na Záhorí, Žltý venček s bielou stuhou). V druhej časti súboru zobrazuje v dvoch novelách hrdinov s umeleckými sklonmi (básnika a fotografa), ktorí sa okrem tvorivých problémov dostávajú do rôznych náročných vzťahových peripetií, vrátane ľúbostných trojuholníkov (Plachá vášeň, Koho kopú múzy?). V tejto časti nájde čitateľ i lyrické pasáže a nápadité erotické situácie, v ktorých sa postavy ocitajú náhodne i nenáhodne, ako aj odkazy na rôzne literárne i neliterárne súvislosti a väzby. Autor v knihe tematicky i jazykovo výrazne prehlbuje svoje doterajšie osvedčené umelecké postupy, súvisiace najmä s metódou psychologického realizmu.

alebo Umenie žiť medzi Sokratom a Foucaultom. Kniha Ars vivendi sa zaoberá vybranými postavami antického, renesančného a moderného myslenia, ktoré spájajú filozofiu s umením (lat. ars) a životom (lat. vita) či žitím (lat. vivo). Výsledné spojenie „umenie žiť“ (lat. ars vivendi) alebo umenie života (gr. techné tú biú) nie je marketingový titul – vyjadruje jednu z najdôležitejších činností, ktorým venovali starí filozofovia trvalú pozornosť. Moderné prehľady dejín západného myslenia nás vedú k porovnávaniu názorov významných filozofov od antiky po súčasnosť v rôznych oblastiach – metafyzike, teórii poznania, logike, etike a tak ďalej. No takmer úplne sa z nich vytratila otázka, aký spôsob života si pre seba volia jednotliví filozofovia, alebo otázka, či žijú v súlade so svojim učením. Táto kniha sa pokúša ukázať, že antická filozofia bola neoddeliteľne spätá s voľbou života. Jednotlivé kapitoly nechcú urobiť zo Sokrata, Epikura alebo Montaigna vzory filozofickej praxe. Asi nikto by si nezvolil život ako Diogenes alebo Nietzsche – ich životy neboli ani ľahké, ani pokojné. Ak sa máme niečo naučiť od starých filozofov, tak by to mohla byť skúsenosť života ako najdôležitejšej veci, ktorej by sme mali venovať sústredenú pozornosť.

Vladimír Majakovskij (1893 – 1930) nebol básnikom lyrických sentimentalít a banálností, no tým menej básnikom, posluhujúcim cudzej, neprežutej fráze, básnikom falošnej a permanentnej oslavnosti. Z celého srdca miloval revolúciu, jej horúci dych a prostú hrdinskosť skutkov, jej nadšených bojovníkov v šedivých otrhaných plášťoch, ale s hlavou plnou predstáv o kráse budúceho mierového života, jej neúnavných, premrznutých a hladných pracovníkov, snívajúcich v blate a chlade o prekvitajúcom „meste-sade“ budúcnosti. A bola to práve táto veľká a úprimná láska, úprimná v celej veľkosti básnického génia, ktorá nedovoľovala Majakovskému povedať čo len jediné falošné slovo, čo len jednu nepravdu hocako peknú a hocako zdanlivo nepotrebnú v danej chvíli. Svoj osud spojil s futurizmom. Údel tvorby futuristov v meštiackej spoločnosti bol aj jednou z tém poémy Oblak v nohaviciach (1915). Vyjadruje sa tu k poézii jeho doby, odsudzuje doterajšie umenie, zriadenie, náboženstvo a pohľad na lásku. 14. apríla 1930 Majakovskij ukončil svoj život dobrovoľnou smrťou. Svetu však zanechal tvorbu, ktorá neprestáva žiť a je uznávaná celým kultúrnym svetom.

Hľadanie odpovedí na zásadné otázky bytia je podstatou filozofie. Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam smerujeme? Čo je to bytie? Stále sa pýtame, no stále nevieme. Niekedy tušíme, inokedy iba dúfame. Hľadáme a tápeme. Tak ako Caut, hrdina knihy Mythra invictus, ktorého sprevádzame cestou duchovného precitnutia a uvedomenia si zmyslu života. Chvíľu sa zdá, že to je fikcia, a chvíľu zase, že je to fakt, že niečo také tu už bolo, je... Radoslav Rochallyi je autor, ktorý dokáže na malej ploche rozvinúť veľký príbeh. Večný príbeh.

Univ. prof. JUDr. Ján Lazar, DrSc. – právnik, vysokoškolský pedagóg a vedec, popredný odborník na občianske právo – v publikácii predstavuje súbor článkov, úvah, esejí a referátov, ktoré boli uverejnené v priebehu rokov 1993 – 2009 a ktoré sa týkajú všetkých základných otázok slovenskej štátnosti, akými sú suverenita, národno-štátne záujmy, podstata a povaha národného štátu, národný a občiansky princíp, Slovenská republika ako národný štát, práva príslušníkov národnostných menšín a ich ochrana, ústavnoprávne základy slovenskej štátnosti, jej medzinárodné súvislosti a celý rad ďalších aspektov. Osobitná pozornosť sa venuje otázkam a problémom slovensko-maďarských vzťahov a to v dvoch rovinách: na úrovni medzištátnych vzťahov aj v súvislosti s problémom úpravy a stupňa ochrany práv príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny žijúcej na území SR. Autor aj skúma, vyjadruje sa a hodnotí, či a ako sa v danej vývojovej fáze v priebehu dovtedajšieho trvania slovenskej štátnosti, so zreteľom na pozitívne i negatívne okolnosti, vnútorné i medzinárodné súvislosti, darí napĺňať v praxi ideu slovenskej štátnosti a jej jednotlivých atribútov.

Román Henryho Fieldinga Klamela vyšiel 4. apríla 1741. Román publikovali pod pseudonymom Conny Keyber, ale autorovi súčasníci aj dnešní literárni historici a kritici sa zhodujú, že jeho autorom bol Fielding. Dielo bolo mienené ako satirický útok na román v listoch Samuela Richardsona Pamela alebo Odmenená cnosť, ktorý vyšiel o necelého polroka skôr. Román v listoch podával príbeh chudobnej, ale cnostnej slúžky, odolávajúcej zvodom svojho pána, lorda B., až je ten donútený vziať si ju za manželku, sa stal obrovským bestsellerom a v priebehu pár dní sa dočkal druhého vydania. Fielding svojím dielom nenapadol len pokrytecký príbeh o nevinnom dievčati, ktoré predalo svoju cnosť za dobré postavenie vo vyšších kruhoch, ale aj prehnanú patetickú reklamu vo forme oslavných listov a veršov, ktoré vyšli v druhom vydaní Pamely. Sám Richardson si uvedomil svoju chybu a z ďalších vydaní tieto materiály stiahol, ale už bolo neskoro. Fielding v Klamele nielen majstrovsky parodoval a útočil na slabé miesta v prozaickej konštrukcii Pamely, ale aj tvorivo rozvíjal možnosti obsiahnuté v tomto diele. A navyše voľbou svojho pseudonymu a úvodnými pasážami zaútočil aj na smiešne figúrky dobového literárneho establišmentu Colleyho Cibbera a Conyersa Middletona, ktoré sa vnímali ako chválospev na politické pôsobenie kontroverzného a skorumpovaného premiéra Roberta Walpola. Fieldingovi sa podarilo niečo oveľa viac ako len parodický útok na uznávaný bestseller. Vo svojom drobnom, ale majstrovskom dielku vytvoril nezabudnuteľnú postavu Klamely, ktorá je presným opakom Pamely z Richardsonovho románu. Je otvorená a úprimná v tom, o čo jej ide: o dobré postavenie a peniaze. Svojho manžela ovláda a citovo vydiera, až kým nedosiahne svoje. Tak nám musia byť sympatické jej otvorené výroky, ktorými o vyše dve storočia predbehla správanie niektorých hviezdičiek – „zlatokopiek“ šoubiznisu a sociálnych sietí. Klamela otvorene vyhlasuje: „Aký má význam mať peniaze, ak ich človek neminie“, ale tiež: „Bolo by to naozaj ťažké, keby žene, ktorá sa za muža vydá len pre peniaze, zabránili míňať ich.“ A tak prajeme čitateľom veľa zábavy pri čítaní tohto krátkeho, ale poučného príbehu, ktorý má čo povedať aj dnes.