Anton Hlinka

Reedícia obľúbeného životopisu Svetlo z Lisieux z pera veľkej osobnosti akou bol Anton Hlinka. „Príbeh hriešnice, ktorá sa obrátila a umrela smrťou lásky,“ ako Terézia neskôr nazvala svoju autobiografiu je pôsobivý a inšpirujúci aj dnes…

Reedícia knihy Svetlo z Lisieux. Dlhoočakávaná reedícia obľúbeného životopisu Svetlo z Lisieux z pera veľkej osobnosti akou bol Anton Hlinka. „Príbeh hriešnice, ktorá sa obrátila a umrela smrťou lásky“, ako Terézia neskôr nazvala svoju autobiografiu je pôsobivý a inšpirujúci aj dnes.

Krédo. Anton Hlinka, kňaz a člen rehole Saleziánov Dona Bosca (* 31. 10. 1926 vo Valaskej Belej), publicista, spisovateľ, editor.Po dvojročnej pedagogickej praxi a jednoročnom pracovnom tábore emigroval na príkaz predstavených v lete 1951 do Talianska. Až do roku 1991 žil v zahraničí.Po skončení štúdia teológie, filozofie a psychológie prednášal ako docent filozofie v seminároch saleziánskej rehole v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Od roku 1971 do 1991 pôsobil ako spisovateľ, novinár a slobodný dopisovateľ rozhlasových staníc Slobodná Európa,Stephanus a Hlas Ameriky. Jeho hlas sa stal dôverne známym po celom Slovensku a bol vzpruhou pre všetkých trpiacich a prenasledovaných pre kresťanský svetonázor a v boji za ľudské práva.Z tohto obdobia pochádzajú i jeho silne angažované publikácie o situácii Cirkvi na Slovensku (APARTHEID, 1976; 20 + 10 JAHRE DANACH, 1978; SILA SLABÝCH A SLABOSŤ SILNÝCH 1982). Napísal desiatky štúdií a článkov cirkevno-politického, filozofického a teologického charakteru a venoval sa aj prednáškovej činnosti v Európe a zámorí.Významná je jeho prekladateľská, editorská a vydavateľská činnosť. Prostredníctvom tajnej siete tímov, ktoré Hlinka organizoval, dopravovali sa knihy 15 rokov za podpory sponzorov na Slovensko. (V 70. rokoch sa takto prepašovalo na Slovensko asi 350 tisíc kníh.)Anton Hlinka je aj autorom kníh, ktoré vyšli v opakovaných vydaniach v zahraničí, a neskôr, po r. 1989 i na Slovensku (K širším obzorom, Cesty k nekonečnu, Svetlo z Lisieux, Myslitelia a myšlienky, Viera veľkých vedcov, Keď zakvitne rumovisko, séria kníh kázní Ozvena slova 1-3).Bolo len samozrejmé, že po páde železnej opony pokladal Hlinka za svoju mravnú povinnosť vrátiť sa do vlasti (1991). Predstavení ho uvoľnili pre spoluprácu s Konferenciou biskupov Slovenska vo funkcii tajomníka jej komisie pre masmédiá a kultúru.A tak pokračuje vo svojej bohatej činnosti pre Cirkev a národ na Slovensku - aj ako spisovateľ (Ozvena slova 4-5, Každý sa môže zmeniť), publicista, prednášateľ; je zakladateľom a rektorom Slovenskej katolíckej akadémie. Za najdôležitejšiu „parketu“ svojho apoštolátu však pokladá rozhlasové sväté omše, televízne či rozhlasové náboženské relácie, ako aj analýzy a reakcie na udalosti dňa v tlači - v čom vidí najúčinnejšie spôsoby evanjelizácie nášho, do kritickej miery duchovne a mravne doráňaného národa.

Desatoro. (Z poslednej kapitoly) „Odcudziť sa“! Vo východnej Európe sa toto slovo často omieľalo. A veru nestratilo ani za zmenenej situácie na aktuálnosti, aj keď citeľne v inom zmysle. Kto sa odcudzil sebe, ten stratil kontakt so sebou, záujem o seba, ba vládu nad sebou. Závisť mu nasadila okovy, z ktorých sa tak ľahko nevymaní.Odcudzenie sa teda neuskutočňuje vtedy, keď človek predáva svoju prácu, ale keď niekto predá svoju dušu za vytúžené peniaze alebo aj za zmyselné rozkoše, popularitu, vzhľad, kariéru, spoločenské postavenie, úspech, moc a tisíce väčších alebo menších negatívnych hodnôt, tak ako sa jedna za druhou vynárajú na obrazovke našej fantázie alebo mysle.Zdôraznime výraz „negatívny“. Myšlienka, túžba, rozhodnutie, záľuba, sklon, slovo, skutok sú mravne negatívne, ak sú v rozpore s mravným zákonom, alebo ich skorumpuje náž zlý úmysel -napr. keď urobím niekomu službu, aby som ho podviedol.Vyslovme to ešte raz: človek sa odcudzuje sebe v tom najvlastnejšom zmysle vtedy, keď robí niečo vecne zlé alebo keď to, čo samo osebe bolo mravne ľahostajné alebo i dobré, zameria na zlý cieľ. Myslieť zlo, hovoriť zlo, robiť zlo teda odcudzuje človeka tak sebe ako Bohu, ktorý je dobrota sama.Ale i opak je pravdou. Kto robí niečo dobré - či už vo svojom vnútri, alebo slovami či skutkami - ten posilňuje svoju individualitu, autentickosť a identitu. Alebo to povedzme v psychologickej terminológii: ľudsky rastie, stáva sa osobnosťou, džentlmenom v tom najlepšom zmysle. Približuje sa onomu obrazu Božiemu, na ktorý bol stvorený.

Blahozvesť v horizonte ľudskej skúsenosti. Sestry a bratia! Toto je moja prvá rozhlasová kázeň na pôde Slovenska. Azda kázeň netypická. Ale čo je už typické v tejto krajine? Musíme sa naučiť pozerať tvrdej realite do očí, nazývať veci ich pravým menom, robiť veľkodušné rozhodnutia a stáť za nimi. A Boh, ktorý je uprostred svojho ľudu, istotne požehná našu službu. Marcové sčítanie ludu ukázalo, že asi 70 percent obyvateľstva Slovenska sa hlási ku kresťanskej viere. Sem-tam počuť hlasy, ktoré spochybňujú túto štatistiku alebo hodnotu či nosnosť tých veriacich alebo takzvaných „veriacich“ - podľa nich. Tieto prvé porevolučné roky ukážu, či sme naozaj kresťania. Opovážim sa tvrdiť, že to nedokážu plné kostoly ani mohutné púte (hoci v minulosti zohrali nesmieme dôležitú úlohu), ale náš súkromný a verejný život, angažovanie kresťanov v každodennom živote - tak v práci, ako v škole, v parlamente a vo vláde, v úrade a v nemocnici, v rozhlase a v televízii, v novinách a v literatúre, v továrňach a na univerzitách. Ale sa tam musíme dostať. A podať tam výkon, vytvoriť novú klímu. Ak by sme sa však dali ovládať lenivosťou alebo malomyseľnosťou, tak by sme dali dôkaz, že to s tou drvivou väčšinou nie je celkom pravda. Kresťanstvo je náboženstvo humanistické v plnom zmysle slova. Ide mu o Boha, ale aj o človeka. A o človeka mu ide v zmysle večnom* ale i pozemskom, či časnom. Ide mu o duchovné, ale aj o hmotné dobro - aj preto, že jedno bez druhého vytvára protirečivú situáciu, napätie v človeku i v spoločnosti. Ježišovu výzvu - Hľadajte najprv kráľovstvo nebeské a ostatné sa vám potom pridá -treba chápať vo vzťahu k celému evanjeliu. To Božie kráľovstvo sa musí dajakým spôsobom cítiť už tu na zemi, a to tým, že zavládne väčšia spravodlivosť, väčšia harmónia medzi ľuďmi, že sa vytvorí ovzdušie vzájomnej dôvery, zmyslu pre spoluprácu, pre vzájomnú úctu, pomoc, znášanlivosť, zmierlivosť, toleranciu a demokraciu. Dnes je toto tým znamením kríža, pod ktorým zvíťazíme.Na konci omše sa kňaz obracia na veriacich slovami: Iďte v mene Božom! To znamená: Choďte, vaša úloha sa začína. Tak a podobne sa Ježiš často vyjadroval a pri Poslednej večeri tú úlohu špecifikoval: Choďte, aby ste prinášali ovocie a „aby vaše ovocie zostalo“ (pozri Jn 15, 16). Použil množné číslo. Nepochybne tým chcel naznačiť, že jeho učeníci musia byť navzájom stále spojení, že veriaci musia byť voči sebe solidárni. Tak bude ich pôsobenie účinné. Lebo bude v ich strede On - On, ktorý „premohol svet“. Preto sa nebojme. Boh dodrží slovo a po čase to pocíti celý národ. Na všetkých úrovniach. Iste, tma ešte trvá, ale s Bohom v našom strede už vlastne svitlo ráno.28. „cez rok“ B - 13.10.1991 Prvá rozhlasová kázeň vo vlasti

Blahozvesť v horizonte ľudskej skúsenosti. Životný model, ktorý kresťanstvo ľuďom ponúka, má toľko rozmerov, koľko život sám: odpúšťanie, zmierlivosť, tolerancia, ochota pomáhať, milosrdenstvo, angažovanosť, spolupráca pri vytváraní spravodlivejšieho poriadku, odvaha protestovať, zaujať kritický postoj, obozretnosť, veľkorysosť vo využívaní všetkých možností rozvoja, samostatnosť v rozhodovaní, pevnosť, neohrozenosť, sebaovládanie, obetavosť, hrdinskosť v znášaní príkoria, plnení povinností a v zachovávaní prikázania lásky atď. Skrátka, evanjelium v rozličných životných situáciách. Boh skrze Ježiša v Cirkvi to však človeku predkladá nie ako odporúčanie alebo radu, lež ako životný kódex, ktorý je plne a neobmedzene platný, záväzný pre všetkých ľudí (kňaza i laika, rodiča i dieťa). Súčasne s kódexom dostáva aj výstrahu, že je za jeho zachovávanie zodpovedný v čase i vo večnosti. Veriaci teda vie, čo má robiť. Toľko k prvému aspektu.Keby však kresťanstvo človeku nevedelo ponúknuť nič iné, sotva by sa líšilo od filozofie a či humanizmu. Človek potrebuje čosi viac ako poučenie! Treba mu dodať i duchovnú energiu, aby to, čo videí - model - mohol aj uskutočniť. A kresťanské náboženstvo vie človeku takýto zdroj duchovnej energie sprístupniť: pozorné poznávanie Božích právd čítaním, ba štúdiom Písma a vhodných kníh; modlitba, meditácia a ochota dať sa viesť učiteľským úradom Cirkvi; účasť na živote Cirkvi, prijímanie sviatostí, pestovanie ducha spoločenstva medzi veriacimi; misionársky duch, dobročinnosť a apoštolát; cvičenie sa v sebaovládaní, v kajúcich skutkoch a striedmosti atď. Skrátka normálny kresťanský život. Ak veriaci prijme ponuku Božiu - na prvý pohľad sa javí ako ťažké jarmo a bremeno, ktoré sa však postupne stáva ľahším a sladším - ak ju prijme v celej jej plnosti, bude mať silu na postupné pripodobňovanie svojho života vznešenému modelu Krista a jeho svätých, verných učeníkov.Naša odpoveď na otázku, čo vie kresťanstvo ponúknuť ako prostriedok, liek na riešenie ťažkých individuálnych a spoločenských problémov súčasného sveta, je týmto úplná, i keď iba v kocke. Riešenie sa bude javiť ako plod kresťanského života - v zmysle Kristových slov: Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a ostatné dostanete navyše (pozri Mt 6, 33).

Ambíciou tejto knihy je priviesť čitateľov k Ježišovi priam na dosah ruky … Každé Ježišovo gesto, slovo, každé jeho oslovenie – nežné, keď išlo o deti, súcitné keď išlo o drobných ľudí, prísne, ba až hrozivé na adresu samoľúbych farizejov všetkých čias – vyvoláva úžas u pozorného čitateľa.Opis Ježišovej činnosti, zázrakov a diskusií s duchovnými vodcami Židov nám umožní nájsť pravý zmysel Ježišových slov, gest a celej jeho činnosti.

Strhujúci príbeh o bolesti a radosti. Nancy sa narodila s vážnou diagnózou, ktorá ju postupne pripravila o obe nohy. Napriek „výnimočnému" zdravotnému stavu tak dokonale zvládala svoju životnú rolu, že nielenže nevzbudzovala poľutovanie, ale sama strhávala iných k úprimnej radosti zo života. Tento strhujúci príbeh o bolesti a radosti vychádza už po ôsmykrát (predtým pod názvom Keď zakvitne rumovisko) a čitateľa zakaždým osloví silná výpoveď matky, jej postupné objavovanie Boha, úzke puto s dcérou, najmä však Nancin obdivuhodný optimizmus a až dojemné prijatie svojho kríža.