František Juriga

Literárny vedec Vladimír Petrík o autorovi hovorí: „Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až duchovno-existenciálnu... Nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov...“Túto charakteristiku Juriga bez zvyšku naplňuje aj v zbierke poviedok Miluj blížneho svojho, ktorú napísal k 75. výročiu SNP. A ako je pre jeho tvorbu charakteristické, nesnaží sa anjelom prišívať krídla ani čertom rohy. Z napísaného cítiť, že autor má deje nažité, nielen vizuálne, ale aj citovo. Čo však cítiť azda najviac, je fakt, že sa snaží postaviť SNP tam, kam patrí nielen v histórii Slovenska, ale aj 2. svetovej vojny. Ľudí nedelí na fašistov a antifašistov, chce podať charakteristiku doby a človeka v nej. Jeho človek sa nepredstavuje rečami, ale činmi ľudskosti či neľudskosti. Juriga hovorí, že píše o obyčajných ľuďoch, o tých, ktorí bojovali a umierali za víziu budúcnosti, a snaží sa pozrieť aj na to, ako sa tá vízia naplnila. Priznáva, že jeho hrdinovia sú ľudia, ktorých väčšinou osobne poznal, ale aj to, že použil aj autorskú fantáziu. Či sa autorovi podarilo naplniť aj konštatovanie Vlada Petríka, že „Jurigova tvorba sa dobre číta, a to nielen preto, že autor dokáže veľmi nenútene aj ťažkú atmosféru odľahčiť vtipným humorným podfarbením“, musí čitateľ posúdiť sám.

V predhovore k tejto knihe, ktorý je z väčšej časti vlastne poviedkou, autor medziiným hovorí: "... znova som začal pracovať na knižke zobrazujúcej človeka v jeho rôznorodosti a rôznotvárnosti."Z kontextu nie je na prvý pohľad jasné, o akú knihu ide, ale môže to byť práve táto. Zodpovedá tomu zmysel citovanej vety. Hoci keď sa človek zamyslí nad Jurigovou tvorbou ako celkom, hodí sa v podstate na čokoľvek z jeho tvorby a je toho mnoho - kompozične, tematicky aj formou, od rozhlasových poviedok a hier, cez divadelné drámy, tvorbu pre deti a mládež až po opulentné romány. Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až po duchovno-existencionálnu. A zároveň ho rieši v rozličných súvislostiach, ktoré tvoria pestrú paletu konkrétnych námetov, čo je zreteľné najmä v zbierke pätnástich poviedok Ajhľa, človek!, v ktorých je každá osnovaná na inom tematickom jadre. Vcelku však možno povedať, že autorovi je blízka spoločensko- politická oblasť ľudských aktivít, nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov, čo jednak niektoré príbehy vracia do čias, keď sa kládol dôraz na túto stránku umeleckej tvorby, a jednak znova aktualizuje tie problémy, ktoré v deväťdesiatych rokoch z literatúry vypadli a teraz v nej chýbajú, hoci zo života nezmizli, práve naopak, len sa zamietli pod koberec. Jurigove prózy tvoria reťazec spájajúci bez príkras, ale aj bez pľuvancov, minulosť s prítomnosťou, a to spolu s precítením človeka v rôznych spoločenských situáciách.Jurigova tvorba sa dobre číta a to nielen preto, že autor dokáže veľmi nenútene aj ťažkú atmosféru odľahčiť vtipným humorným podfarbením.