Hubertus Blaumeiser (ed.)

...A predsa bolo ťažké hľadieť do tváre tomu neodbytnému „prečo“. Tak ako pre prvých kresťanov bolo ťažké ukázať na kríž: príliš jasne hovoril o nešťastí, pohrome. Augustín z Hippa bude tvrdiť, že Ježiš vykríkol v našom mene, prepožičal hlas našej biede. A tak sa spolu s ním zmýšľalo takmer dvetisíc rokov.Odlišne uvažujú mystici, ktorí v okamihoch temnej noci prenikli do tohto tajomstva. Medzi nimi aj sv. Ján z Kríža, ktorý píše: "Ježiš bol v okamihu svojej smrti istotne zdrvený i na duchu, bez akejkoľvek posily a útechy, opustený Otcom (...) v intímnej pustote, takej veľkej, až bol donútený kričať: ´Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?´ (Mt 27,46). Bola to tá najstrašnejšia opustenosť, akú zakúsil... A práve vtedy vykonal najpodivuhodnejšie dielo, aké počas svojho pozemského života urobil na nebi a na zemi (...), totiž zmierenie ľudského pokolenia s Bohom a jeho zjednotenie s ním cez milosť."V knihe Ježiš Opustený Chiara Lubichová upiera svoj zrak na Ukrižovaného, privíňa sa k nemu, vdychuje Jeho slová a sýti nimi svoje i naše srdcia.