Jozef Ľudovít Holuby

„Kto má príležitosť poznať náš ľud, jeho zmýšľanie, zvyky a obyčaje, každý mi prisvedčí, že v ňom povier a čarov nielen neubýva, ale že čím viac sa rozmáha v ňom chudoba a žobrota, tým viac lapá sa aj toho zúfalého, ničomného prostriedku — čarov! Neklamme sami seba, ale vyznajme si pravdu, bár jakby trpkou bola.“

So žabami stretávame sa veľmi často v prísloviach, podobenstvách, bájkach, povestiach a poverách ľudu slovenského, práve tak, ako aj u iných národov. Počujeme o nich riekanky, básničky i vtipy, nachádzame ich v zemepisných názvoch, niektorí k nim cítime odpor. O tom všetkom píše J. Ľ. Holuby v tomto zábavnom i poučnom dielku.

„Chtiac dávno danému sľubu aspoň zčiastky zadosť urobiť, podávam ukážku pôverčivého a čarodejného užívania rastlín, s akým sa stretáme u všetkých národov od najstarších časov a aj u nás na Slovensku, zvlášte v hornatých krajoch. Podávam túto prácičku ako chatrný síce, ale snáď predsa daktorým čitateľom nie nevítaný príspevok k dejinám kultúry nášho ľudu.“

Jozef Ľudovít Holuby si získal veľké zásluhy aj ako zberateľ ľudových tradícií. Od študentských rokov na svojich botanických potulkách po slovenských krajoch horlivo študoval ľud, najmä v najbližšom okolí, v Bošáckej doline. Všímal si ľudové zvyky, obyčaje, kroje, povesti, rozprávky, čary, povery, študoval staré listiny a nálezy, teda kus kultúrnej histórie. Zaznačoval si všetko presne podľa ľudového podania, takže mu môžeme ďakovať za spoľahlivé pramene pre poznanie ľudových tradícií. Národopis zo Zlatého fondu SME.

„Lieska je všeobecne známy ker, ktorý sa často nachádza u nás divo po krovinatých kopcoch a v horách, a je rozkošou a postrachom školskej mládeže; rozkošou pre chutné lieskovce, ktoré koncom mesiaca augusta zrejú a veľmi chutné jadrá obsahujú, ale aj postrachom: lebo z lieskových výhonkov sa obyčajne rezávajú prúty, ktorými neposedným a neposlušným chlapcom bývajú vyprašované nohavice, ale len vtedy, keď ich majú na sebe oblečené.“ Klasika zo Zlatého fondu SME.