Maja Kadlečíková

In Thoughts You Are PerfectIn thoughts you are perfect in thoughts you do not quail bicycle minus wheel in spirit never failsIn life things are harder you could not be bound when the ideal came circling and took yoursecond roundAnd now you sift what is and what’s only dreamed you wish that wheel were yours but it was not so deemedDo not grieve without it why rage at the fates? The one that remained is sound and in placeWhy value it little for the perfect you burn try to lend it more trust start to live, do not mourn

Radosť z radosti.Najprv sme mali radosť, že sme sa stretli a rozumeli si. Potom sme mali radosť, keď si porozumeli naše texty a obrazy. Len sme sa tak nezáväzne hrali a čakali, čo si nájde svoju odpoveď. Ja som napísala text, poslala mailom a zakrátko prišiel obrázok. Keď som nečakane dostala elektronickou poštou obrázok, zrazu mi k nemu do mysle doputoval text a ja som ho s radosťou zaznamenala. Text a obraz sa dopľňali, zhovárali a my obaja sme sa tešili z ich aj nášho rozprávania. Vždy sme boli radi, že to funguje, hoci nie všetko v knižke je veselé. Nech bol obraz a text o čomkoľvek, prijali sme ho s radosťou z poznania.Stále počúvam o multimediálnej komunikácii. Celý svet je ňou zahrnutý. A preto som na tieto slová mimoriadne alergický. Napriek tomu používam internet. Túto knižku považujem za internetové dieťa, narodilo sa len a len vďaka internetu. Ja som poslal obrázok a Majka text. Takto sme sa zabávali, až sme z toho mali radosť a vznikla multimediálna knižka s názvom Z radosti. Paradoxom už len ostáva fakt, že ja som raz v rovnakej chvíli poslal obrázok a Majka v ten istý okamih text, ktorý sa predtým s obrázkom nikdy nestretol a napriek tomu k sebe patrili.

Príď slnko k námNo tak príď slnko k nám, poslala som ti list Skrývaš sa za mrakom, dávno si malo vyjsť.Mám srdce dokorán a v očiach želanie, príď, keď ťa zavolám a nehovor mi: nieLúče ma láskajú na tvári, na perách, hladia ma po rukách, zrazu sa usmievam

Prezlečený anjelNástojčivosť plaču v kožúškoch štekotu strach Len nie zo seba Prečo sa usmievaš?

Sedeli vo veľkom kresle a zdalo sa, že spia. Niektoré sa usmievali, iné akoby hnevali či vyzerali v tej chvíli sklamané. Vzájomné vysielanie ľudia - modrá diaľka totiž všeličo blokovalo. Klbká meniace len tak z čistej zábavy podobu filtrovali prichádzajúce energetické impulzy a snažili sa im porozumieť. Hľadali súvislosti a snažili sa objaviť otázku: prečo takáto energia práve teraz? Usmievali sa: poznanie, že vždy je všetko v poriadku, každý človek má svoju vlastnú cestu a vždy je správna, lebo ich nakoniec privedie za svetlom, im už bolo darované.

Na prvé stretnutie s Anou spomínala dlho, v jej živote sa vynárala a potom znovu mizla. Trvalo pár rokov, kým ju Sofia vôbec začala považovať za človeka z mäsa a kostí, ale istý odstup medzi nimi ostal navždy. Ana určite nebola prelud, ktorý bez váhania vtrhol do jej života, bola až príliš skutočná. Nikdy nezabudne, koľko sa natrápila, keď plietla hlavu Romanovi, mužovi, čo mal patriť len jej. Zrazu sedeli oproti sebe ako nepriatelia. "A prečo si to urobila?", pýtala sa Sofia znovu. "Veď som ti už povedala, chcela som…" Sofia jej skočila do reči, zrazu sa v nej ozvalo niečo silné, zranené a trpké. "Ty si mi nechcela pomôcť, Ana, jedna noc nič neznamená, určite nie lásku," povedala Sofia. "Sofia, ty veríš na osud?" spýtala sa Ana sotva počuteľne.