Mária Spišiaková

Riešenie problému zla v analytickej filozofii náboženstva. Nová monografia Márie Spišiakovej je zameraná na veľmi problematickú oblasť ľudského života, na existenciu zla, hlavne fyzického zla vo svete a v živote človeka. Nejde len o samotnú existenciu zla, ale hlavne o otázku, že ak jestvuje dobrý a dokonalý (všemohúci a vševediaci) Stvoriteľ, ako mohol dopustiť zlo? Vysvetlenia obsiahnuté v publikácii nezasahujú do oblasti vyložene teologickej, do oblasti „zjavených právd“. Táto oblasť je otvorená viacerým možným interpretáciám a napriek tomu teologické riešenia zvyčajne končia v tajomstvách.Autorka sa pohybuje v oblasti filozofie a náboženstva takým spôsobom, že prináša objasnenie na základe bežných ľudských skúseností, bežne používanej terminológie a logiky. Postupne prechádza do hlbšej systematickej analýzy problému zla, v rámci ktorej sa zameriava na niektorých prominentných autorov v kontexte analytickej filozofie náboženstva. Nejde teda o hľadanie nejakej psychologickej úľavy uprostred fyzického utrpenia, ale o vyložene filozofickú štúdiu. Je potrebné zdôrazniť, že vysvetlenie problému zla závisí od širších vysvetlení Božích vlastností, Božieho jestvovania a poriadku vo svete, a preto bolo vhodné vsadiť problém zla do tejto filozofickej tradície, kde v súčasnosti prebieha živá diskusia o týchto skutočnostiach. Niektoré teistické tézy užitočné pri hľadaní najlepšej odpovede na problém zla v Božom stvorení sú už vyjasnené, čo uľahčuje celkovú syntézu. Autorka rozdelila knihu do troch častí. V prvej časti definuje základné pojmy a predpoklady súvisiace s problematikou zla a poukazuje na niektoré dejinné riešenia. Už samotný pojem zla musí byť dobre zadefinovaný, pretože nie všetky nepríjemnosti sú zlom. Existuje aj „strašné zlo“ (horrendous evil), kedy si človek kladie otázku, či má jeho existencia vôbec význam, či je jeho život ako celok dobrom, či to stojí za to, aby žil (s. 41-42). Pri náčrte historických riešení sa autorka zameriava na Augustína a Ireneja (s. 55-65), a na neskorších filozofov ako Leibniz alebo Teilhard de Chardin (s. 65-72). Táto základňa vhodne pripravuje čitateľa na súčasné náročnejšie riešenia a poukazuje akým spôsobom sa argumentovalo v minulosti.