Timothy Snyder

Timothy Snyder v reflexívnej eseji Naša nemoc, poskladanej z fragmentov jeho nemocničných zápiskov, prekračuje hranice svojho tradičného teritória histórie a politiky. Jeho témou je tentoraz aktuálna súčasnosť a bezprostrednou inšpiráciou vlastná skúsenosť s chorobou a životom v Európe a Amerike. Tesne pred koncom roku 2019 ochorel a ocitol sa na pokraji smrti. V súvislosti s tým, čo prežil ako pacient s nesprávnou diagnózou a čakajúci celé hodiny na pohotovosti, rozvíja širšiu úvahu o tom, ako úzko súvisí naše zdravie s našou slobodou. Ak nemá byť zdravie ľudským právom, potom všetky ostatné práva a slobody strácajú zmysel.Naša nemoc je razantnou kritikou komerčného zdravotníctva, čo sa prejavilo okrem iného aj na neschopnosti mnohých štátov – vrátane jeho rodných Spojených štátov – reagovať primerane na krízu v súvislosti so šírením koronavírusu. Snyder ponúka bravúrnu analýzu opakujúceho sa zlyhávania zdravotnej starostlivosti, kde sa zabúda na konkrétneho človeka, degraduje autorita lekárov a nemyslí sa na budúcnosť.

Popredný americký historik prichádza s kronikou nástupu autoritárstva od Ruska cez Európu po Ameriku. Po skončení studenej vojny sa zdalo, že víťazstvo liberálnej demokracie je definitívne. Pozorovatelia ohlásili koniec dejín, uverili v mierovú, globalizovanú budúcnosť. Ich viera bola hlbokým omylom. Autoritárstvo sa najprv vrátilo do Ruska – Putin zistil, že fašistické myšlienky možno využiť na ospravedlnenie vlády oligarchov. V druhom desaťročí 21. storočia sa rozšírilo z východu na západ, pričom mu v tom pomáhala reálna vojna rozpútaná Ruskom proti Ukrajine a kybernetická vojna rozpútaná Ruskom proti Európe a Spojeným štátom. Rusko si všade, kde potrebovalo, medzi nacionalistami, oligarchami a radikálmi našlo spojencov a jeho tlak na zničenie západných inštitúcií, štátov a hodnôt sa stretol s podporou aj na samotnom Západe. Nárast populizmu, britské hlasovanie proti Európskej únii, zvolenie Donalda Trumpa – to všetko predstavovalo ruské ciele; ich dosiahnutie však odhalilo aj zraniteľnosť západných spoločností. Snyder v tomto impozantnom a nikoho nešetriacom diele odhaľuje skutočnú povahu hrozieb pre demokraciu a vládu zákona.

Náčrt knihy s podtitulom „Dvadsať ponaučení z 20. storočia“ vznikol ako dlhý facebookový status, napísaný v lietadle krátko po amerických voľbách. Jeden z najvýznamnejších znalcov novodobých dejín strednej a východnej Európy ním chcel varovať pred opakovaním chýb z minulosti. Na predchádzajúcom turné so zdesením zistil, ako rýchle Američania zabudli na základné historické udalosti, napríklad na hrôzy stalinizmu. V tej chvíli ho napadlo: Na čo všetko sme ešte zabudli? Tvrdí, že práve teraz je pre Američanov a Európanov dôležité pamätať si, čo sa v minulom storočí dialo v tridsiatych rokoch a nepripustiť demontáž právneho štátu. Dnešní autoritári robia to isté ako ich predchodcovia, keď ľudí zahlcujú zlými správami, aby sa dostali do depresie a rezignovali. Snyder tvrdí, že dejiny zmenili smer a dnes postupujú z východu na západ „ako by sa všetko, čo sa udeje u nás, najprv udialo u nich.“ Aj preto sa v knihe viackrát odvoláva práve na československé dejiny a cituje viaceré osobnosti z tohto regiónu. História sa neopakuje, ale ponúka ponaučenia. V dvadsiatom storočí európske demokracie podľahli fašizmu, nacizmu a komunizmu. Boli to hnutia, v ktorých vodca alebo strana sľubovali, že vypočujú ľud a ochránia ho pred globálnymi existenčnými hrozbami. Rozumné uvažovanie v nich nahradil mýtus. Európske dejiny ukazujú, že spoločnosti sa môžu rozložiť, demokracie môžu padnúť, etika môže skolabovať a bežní ľudia sa môžu ocitnúť v neočakávaných situáciách. História nás môže poučiť aj varovať. Dnes nie sme múdrejší ako Európania, ktorí sledovali, ako demokracia podlieha totalitarizmu. Ale keď sa politický poriadok zdá byť ohrozený, je našou výhodou, že sa môžeme poučiť z ich skúseností a bojovať proti nástupu tyranie, tvrdí autor.

Je ešte možné o holokauste, tejto zdanlivo uzavretej kapitole ľudských dejín, povedať niečo nové? Kniha amerického historika to robí nielen preto, že si podrobnejšie všíma environmentálne pozadie nacistickej ideológie a premeny jej ústredných cieľov, ale aj preto, že vidí naliehavú paralelu so súčasnosťou, keď sa klimatické zmeny premietajú do svetovej politiky. Svet sa namiesto vízie lepšej budúcnosti čoraz viac zaoberá temnými apokalyptickými scenármi, kde boj o obmedzené prírodné zdroje môže prerásť do veľkých konfliktov. V impozantnom príbehu o vyhladení a prežití, predstavuje Timothy Snyder nové vysvetlenia obrovských ukrutností napáchaných v dvadsiatom storočí a odhaľuje riziká, ktorým čelíme v dvadsiatom prvom. Využívajúc nové pramene z východnej Európy a zabudnuté svedectvá Židov, ktorí prežili, pripomína autor, že masová vražda Židov je udalosť nie tak vzdialená a oveľa pochopiteľnejšia, ako by sme sa nádejali – a teda oveľa hrôzostrašnejšia.Holokaust sa začal na temnom a dostupnom mieste – v Hitlerovej mysli. Jeho zárodkom bola myšlienka, že odstránenie Židov by mohlo obnoviť rovnováhu a planéte a umožniť Nemcom získať zdroje, ktoré zúfalo potrebovali. Táto predstava o svete sa mohla dať zrealizovať, len ak by Nemecko zničilo iné štáty, čiže Hitlerov cieľ bola koloniálna vojna na európskej pôde. K najväčším stratám na životoch došlo na miestach, kde sa úplne rozpadli politické štruktúry. V bezštátnych zónach zomreli takmer všetci Židia. Pomáhalo im niekoľko ľudí, zopár spravodlivých, ktorých nepodporovali žiadne inštitúcie. Snyder upozorňuje na ponaučenie plynúce z holokaustu a dospieva k záveru, že sme nepochopili moderný vek a ohrozili tým našu budúcnosť. Začiatok dvadsiateho prvého storočia sa bude podobať na začiatok dvadsiateho, problémy s jedlom a vodou budú sprevádzať ideologické výzvy globálneho poriadku. Náš svet má toho viac spoločného s Hitlerovým, ako sme si ochotní priznať a ak ho chceme zachrániť, musíme sa naučiť vidieť holokaust v pravom svetle – a nás tiež.

Uprostred Európy, uprostred dvadsiateho storočia, zavraždili Sovieti a nacisti na krvavom území medzi Berlínom a Moskvou štrnásť miliónov ľudí. Počas dvanástich rokov na území dnešného Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, pobaltských štátov a v západnej časti Ruska každý rok zmasakrovali v priemere viac ako milión obyvateľov. Bol to výsledok cielenej politiky, ktorá priamo nesúvisela s bojovými operáciami. Kniha pomáha pochopiť, že toto šialenstvo malo systém. Americký historik Timothy Snyder vo svojej knihe podrobne skúma Stalinove a Hitlerove motívy a metódy. Svoje rozprávanie dopĺňa aj dôležitými výpoveďami obetí, ktoré po sebe zanechali listy príbuzným, vyhodili lístky z vlakov či po sebe zanechali denníky. Dielo vychádza zo širokého využívania predovšetkým miestnych prameňov. Opiera sa o autorovu schopnosť nepateticky, cez množstvo epizodických postáv vrátiť aspoň niektorým z týchto miliónov zavraždených tvár a hlas. Výsledkom je originálna kniha, ktorá nás núti nanovo preskúmať najväčšiu tragédiu v európskych dejinách a nanovo premýšľať o našej minulosti. Viacerí odborníci označili Krvavé územie za jednu z najdôležitejších kníh o zlomových udalostiach 20. storočia. Dielo získalo od vydania viaceré prestížne ocenenia a v štyroch krajinách figurovalo na prvej priečke rebríčka bestsellerov literatúry faktu. Neprekvapuje, že okrem prekladov do najväčších svetových jazykov kniha medzičasom vyšla vo všetkých jazykoch, ktorými sa dnes hovorí na niekdajšom krvavom území.

Evropa mezi Hitlerem a Stalinem. Mezi dvěma říšemi, Hitlerovou a Stalinovou, se nacházejí krvavé země. Necelá dvě desetiletí stačila, aby zde v důsledku politiky dvou vůdců zahynulo čtrnáct milionů lidí.Povědomí o událostech třicátých a čtyřicátých let na území dnešního Polska, Ukrajiny, Běloruska a pobaltských států sice sílí, stále jsou to však jednotlivé události: ukrajinský hladomor po stalinské kolektivizaci, Katyň nebo tzv. konečné řešení židovské otázky.Širokoúhlý záběr Timothyho Snydera je v dějinách daného území novinkou.