Václav Pankovčín

Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí.Prvý zväzok súborného diela predčasne zosnulého talentovaného autora Václava Pankovčína obsahuje poviedky zo začiatku 90. rokov, ktoré mu vyšli v prvých dvoch knihách Asi som neprišiel len tak a Marakéš. Sú doplnené o nové, doposiaľ nepublikované texty z pozostalosti. „Prípoviedka nie je poviedka. Je kratšia, niekedy poučnejšia a občas aj zábavnejšia ako poviedka. Prípoviedka je vlastne len jeden zo stovky príbehov, ktoré vám vyrozpráva žena z Marakéša na ulici; v tomto prípade baba Peťová. Keďže nemá čas, príbeh maximálne zostruční a na poslednú vetu nadviaže ďalší príbeh. Už dve hodiny sa ponáhľa do obchodu, na záhumienok okopávať zemiaky alebo repu, alebo ide s čerstvo vypratou bielizňou na rieku Udavu, kde ju chce vyplákať; ale ešte ďalšie dve hodiny vám bude rozprávať, čo je v Marakéši nové alebo čo sa tam kedysi stalo. A práve tento štýl rozprávania považujem za tú najdokonalejšiu literárnu kompozíciu, akú kedy človek vymyslel. A takú kompozíciu nevytvoril okrem žien z Marakéša hádam nikto na svete...“

Václav Pankovčín se prolétl po slovenském literárním nebi a zanechal za sebou zřetelnou a nezaměnitelnou stopu. Vrcholem jeho tvorby je právě novela Tri ženy pod orechom, zasazená do magického prostředí zapadlých východoslovenských vesniček v první polovině dvacátého století. Toto mysticko-naturalistické vyprávění o osudu tří žen (babičky-matky-dcery) patří "k nejpozoruhodnějším slovenským prózám 90. let" (M. Šulcková). V letošním roce bylo přeloženo i do polštiny.