Vladimír Šatura

Každý z nás túži žiť intenzívne. Vždy znova a znova počúvame alebo sami vyslovujeme konštatovanie, že život je jednotvárny, nudný, prázdny. Ako možno svoj život obohatiť? Treba sa usilovať žiť intenzívnejšie, Ako to robiť, čo toto úsilie znamená, aké musí mať predpoklady, to všetko nájdete v tejto knihe. Autorovi nejde o to, aby vám predstavil techniku, akou si lepšie vychutnať zážitky, ani nezostavil knihu receptov na šťastie. Chce čitateľa viesť cestou prehĺbenia vnímavosti a citlivosti, lebo tá vedie k intenzívnejšiemu životu. Vnímavý a citlivý človek je sám sebe veľkým bohatstvom a dokáže veľmi obohatiť aj svoje okolie. „Vnútorná sloboda Intenzite najčastejšie bráni strach. Slovo strach z hľadiska etymológie znamená, ako sme to už spomenuli vyššie, „úzkosť„. Strachom sa zužujú všetky cievy a kanáliky v somatickej i psychickej sfére. A práve preto úzkosť tvorí protiklad intenzity. Úzkosť znamená život s malým plamienkom. Na skutočnosť, že my sami sa obmedzujeme bez toho, aby sme niečo spozorovali, majstrovsky poukázal sv. Augustín vo svojom diele O slobodnej vôli a O pravom náboženstve. Centrálnu myšlienku predkladá v tejto vete: „Ten, kto chce byť vnútorne slobodný, nech nevisí kŕčovito na veciach, o ktoré môže prísť. “ (Augustín, 1962, s. 522)Tieto slová poodhaľujú jeden z najhlbších koreňov našej vnútornej neslobody. A ide pritom o neslobodu, do ktorej sa dostávame z vlastnej viny a vôbec si pritom nevšimneme okolnosti. Často sa na isté veci citovo viažeme spôsobom, ktorý nám škodí. Nielen že ich milujeme, my na nich visíme. Držíme sa ich o to viac, čím väčšmi vieme, že o ne môžeme ľahko prísť. Môžu nám ich vziať ľudia, nešťastná náhoda, alebo zaniknú samé. A myšlienka na prípadnú, pravdepodobnú stratu týchto vecí nás zaplavuje strachom. Pôžitok z nich sa zakaľuje, ohraničuje a upadá. Pre naše nereálne, iluzórne postoje sa nám skutočnosť vypomsťuje. Vnútorne slobodný človek „nevisí svojou láskou na takýchto statkoch, nevytvára z nich prostredníctvom lásky súčasť vlastnej duše, aby mu nespôsobovali bolesť a rany vo chvíli, keď pominú. a vie ich ovládať, narábať s nimi, no je aj pripravený ich stratiť" (Augustín 1962, s. 99)."