Zuzana Balašovová Donátová

Životom putujeme každý po svojom. Vidíme a vnímame okolitý svet zmyslami ale aj srdcom či vzletnejšie povedané dušou. Naše zmysly sú veľmi podobné, ale môžeme rozdielne nazerať na čokoľvek. Vo svojich zamysleniach, úvahách a postrehoch som s troškou vtipu, nadhľadu a empatie zauvažovala trochu inak. Trochu inak o úsmeve, hneve aj sebahodnote. Trochu inak o láske, starobe aj obyčajnej jednoduchej chvíli v živote. Ak sa rozhodnete knižku prečítať, môžeme si v nej zauvažovať spolu…

V knihe Zo zápisníka terapeutky vykresľujem skutočné prežívanie mladých aj starších ľudí, ktorým do života vstúpila choroba. Ako sociálna terapeutka v prostredí liečebne pre dlhodobo chorých som videla bolesť ale aj nádej nielen jedného končiaceho života. Pozrieť sa na koniec života ma motivovalo viac uvažovať nad jeho začiatkom alebo aj terajším priebehom. Vidieť bezmocnosť ľudí voči chorobe ma motivovalo viac sa zamyslieť nad “mocnosťou” a vierou človeka. Byť spoločníčkou starších dám v domácnosti ma obohatilo o vtipné i vážne momenty z obdobia jesene života. Krátke postrehy a skúsenosti môžu dať čitateľovi presnejší obraz o živote za dverami liečebne, za ktoré nemusíme nikdy nazrieť. Práca na sebe - „Neznášala som tú vetu a ani som jej nerozumela. Dnes jej už rozumiem a so sebou pracujem,” zahlási pacientka. „A ako to robíte?” znie moja otázka. „Naučila som sa nehnevať. Ani na našu „ef bí áj” v domove, ktorá chce všetko vedieť o vašom súkromí a následne ohovára a konšpiruje. Už sa neviem ani uraziť na susedku, keď ma neodzdraví. Nie som smutná ani apatická, keď za oknom prší dážď. Zachovávam pokoj vo chvíľach zármutku. Usmievam sa, aj keď je moje telo choré. Absolvovala som toľko operácií, že som sa po poslednej opýtala doktora, či ma nemôžu urobiť na zips,“ usmieva sa. „Mám väčšinou dobrú náladu, aj keď ma moji blízki opustili,” ukončí vetu pani Judita, onkologická pacientka hospitalizovaná na niekoľko týždňov u nás v liečebni. Chodieva vždy upravená a dobre naladená do spoločenskej miestnosti s pohárom zeleného čaju. Je ochotná čokoľvek urobiť z ponúknutej tvorivej činnosti, aby na chvíľu zabudla. Zabudla na svoje trápenie, na svoj vnútorný smútok i žiaľ.„Bývam v domove v úplne malinkej izbičke a viete, že mi to vyhovuje? Často hľadím z okna na západ slnka a som šťastná,” s úsmevom na perách spokojne konštatuje. „Prídem aj o rok, lebo sa u vás výborne cítim. Môj synovec povedal, že mi pobyt u vás daruje k Vianociam.” Pani Judita svoje trápenie topila často v kvapkách alkoholu. Zaujímavé je, že počas pobytu u nás pila iba zelený čaj. Možno prišiel ten čas, kedy si uvedomila, že v práci na sebe má zmysel pokračovať.

O čom je ľudský život?O láske, rodine, práci, informáciách, zážitkoch, snoch…ale aj o menej pútavej téme, ako je stárnutie a smrť. Pracovala som v prostredí, kde sa žilo a pomáhalo žiť, ale kde sa aj umieralo a sprevádzalo v ťažkých chvíľach človeka.To, čo sa odohrávalo v zariadení pre dlhodobo chorých aj umierajúcich pacientov, som sa rozhodla spracovať do minipoviedok s krátkym zamyslením. Zamyslením sa nad tým ako žijeme, zamyslením sa nad tým, ako sa cíti človek na ceste do neznáma, zamyslením sa nad tým, čo môžeme urobiť kým sme ešte zdraví. Ukážka:MelániaNa prvý pohľad obyčajní, samostatne sa pohybujúci, niekedy usmievaví ľudia. Túlajú sa chodbami a hľadajú svoje pracovisko, inokedy vysedávajú so zbaleným kufrom s cieľom ísť domov pri dverách uzavretého oddelenia. Títo, na pohľad všední ľudia, sú „neobyčajne” stratení v reálnom svete. V medicíne sa tento stav označuje slovom demencia. Pacienti s demenciou sa orientujú v súradniciach svojej mysle, záhadných a málo prebádaných. Otváram dvere izby, kde ma s úsmevom víta pacientka Melánia. „Veľmi sa teším, že ma zoberiete. Akosi nemám čo na práci,” posťažuje si. Kráčame do spoločenskej miestnosti, kde znejú ľudové piesne. O chvíľu mi šeptom oznamuje, aby nerušila ostatných: „Musím už odísť, lebo prídu naši a sama domov nepotrafím. Pójdete se mnú?” vysloví nárečím podfarbenú otázku. Viem, že nemá význam jej odporovať, a predsa sa pokúšam. „Máme čas, pôjdeme spolu o pár minút,” opatrne odpovedám. Znervóznie a rozpačito opakuje: „Dójdu naši a nenájdu ma!” Odchádzame.Popoludní navštívim pani Melániu opäť v jej izbe. „Ako ste využili čas dopoludnia?” znie moja otázka. S úsmevom a nadšením informuje: „Viete, bola som tam, kde sa spievalo. Ojojoj, ako len pekne spievali!” „S kým ste tam boli?” vyzvedám. „S takou príjemnou pani, ktorá ma sprevádzala až sem.” Uvedomila som si, že v danej chvíli som pre Melániu iná osoba ako pani z dopoludnia. Spev si pamätala, ale moju tvár nie. Spomínala iba zážitok zo spevu. Akoby zachytila len emócie, nie tvary. Melánia ma zakaždým víta ako novú osobu, s ktorou sa prvýkrát zoznamuje. Je to zvláštny pocit. Ako dve herečky vo filmovom štúdiu, kde po odklepnutí klapky hráme tú istú situáciu odznova.Všimla som si, že pacienti postihnutí demenciou v sociálnom kontakte vnímajú najmä, a niekedy iba, emócie.* Pojem demencia pochádza z latinského: „de mentia”, čo znamená „odchádzajúci duchom, strácajúci na duchu či na rozume.”