Terezkina malá cesta. Každodenné sebazapieranie v službe lásky

Svätá Terézia z Lisieux to veľmi dobre chápala. Vedela, že nie je schopná ani povolaná k „veľkým výkonom“ verejného svedectva alebo služby. Ale rozhodla sa byť nemenej veľkodušná, keď využívala maličkosti každodenného života na to, aby sa zaprela a vzala na seba svoj kríž z lásky k Bohu a k druhým. Jej malé „umŕtvenia“ − smrť sebaláske a sebeckým preferenciám − sú v dosahu každého z nás aj v našom každodennom živote. Ona to nazvala svojou „malou cestou“, lebo je to cesta k svätosti otvorená pre každého.

Čakanie očisťuje

Keď Terezka v pätnástich rokoch konečne dostala povolenie vstúpiť do Karmelu, musela čakať ďalšie tri mesiace. Bolo to pre ňu ťažké, ale vedela, že „čakanie“ jej pomáha rásť v „opustenosti a v ostatných čnostiach“.

V skutočnosti Boh často nútil Terezku „čakať“, aby jej pomohol prekonať vlastnú vôľu. Chcela Božiu vôľu, ale často svojím vlastným spôsobom a vo svojom vlastnom čase. A tak jej Pán pomohol prekonať tento konfl ikt vôle: musela čakať, aby vstúpila do Karmelu, a musela čakať, kým zloží sľuby. Rozpráva nám o tom, že začala chápať, ako Boh používal tieto časy ako prostriedok očisťovania v jej živote.

„Jedného dňa som počas modlitby pochopila, že moja silná túžba po rehoľných sľuboch sa mieša s veľkou sebaláskou. Keďže som sa darovala Ježišovi, aby som ho potešila a utešila, nemala som právo zaväzovať ho, aby plnil moju vôľu namiesto svojej vlastnej.“

Keď musela čakať ďalšie tri mesiace, aby mohla vstúpiť do Karmelu, najprv sa pohrávala s myšlienkou, že si trochu „zablbne“, ale nakoniec sa rozhodla, že to neurobí.

„Spočiatku som si myslela, že nebudem viesť taký usporiadaný život, ako som mala vo zvyku, ale čoskoro som pochopila hodnotu času, ktorý mi bol ponúknutý. Rozhodla som sa, že sa viac ako inokedy oddám vážnemu a umŕtvenému životu.“

Terezka sa ponáhľa vysvetliť, že ju „nelákalo“ veľké umŕtvovanie svätých a „nikdy“ nerobila skutky pokánia, pretože bola „zbabelá“. Priznáva, že bola rozmaznávaná rôznymi spôsobmi, ale uznáva osobitný spôsob umŕtvovania, ktorý jej ukázal Pán.

„Moje umŕtvovanie spočívalo v tom, že som porušila svoju vôľu, ktorá sa vždy ochotne vnucovala iným, že som zadržala odpoveď, že som preukázala malé služby bez akéhokoľvek uznania, že som sa pri sedení neopierala chrbtom o opierku atď. Práve praktizovaním týchto ničnerobení som sa pripravovala na to, aby som sa stala Ježišovou snúbenicou.

Každodenné sebazaprenie

Terezka žila v kláštore naďalej v tomto duchu a využívala príležitosti na popieranie vlastnej vôle alebo sebalásky v malých výzvach každodenného života s ostatnými. Uvádza nám mnoho príkladov, ako toto sebazaprenie uplatňovala v okolnostiach svojho každodenného života v kláštore.

Niekto jej omylom vzal lampu po nočných modlitbách, keď už sestry nesmeli hovoriť.

„Namiesto toho, aby som sa cítila nahnevaná, že ma o ňu takto pripravili, bola som naozaj šťastná, lebo som cítila, že bieda spočíva v tom, že človek je zbavený nielen príjemných, ale aj nevyhnutných vecí. A tak som bola v tejto vonkajšej tme vnútorne osvietená!“

Rozpráva o podobnej radosti, ktorú zažila, keď jej pekný malý džbán, ktorý mala v cele, nahradili veľkým, škaredým džbánom, „celým dotlčeným“.

Napriek tomu bolo pre Terezku najťažšie nevymýšľať si výhovorky, keď ju obviňovali z niečoho, čo nebola jej vina. Keď ju nespravodlivo obvinili z rozbitia vázy, rozhodla sa mlčať a prijať pokarhanie bez toho, aby sa vyhovárala, ale stálo ju to veľa úsilia.

„Keďže mi chýbala čnosť, tieto malé praktiky ma stáli veľmi veľa a musela som sa utešovať myšlienkou, že pri poslednom súde sa všetko odhalí.“

Terezka sa vo svojej snahe o dokonalosť chcela javiť ako dokonalá vo svojich vlastných očiach a v očiach iných. Táto snaha o pokorenie sa bola síce ťažká, ale nevyhnutná.

Keď bola v kláštore, zakázali jej neopierať sa o operadlo stoličky, lebo mala sklon sa hrbiť. Terézia však priznala, že „jej zápal pre pokánie by dlho nevydržal, keby jej to predstavení dovolili“. „Pokánie, ktoré mi dovolili, spočívalo v umŕtvovaní mojej sebalásky, čo mi prinieslo oveľa viac úžitku ako telesné pokánie.“

Svoje pridelenie na službu v kuchyni vyzdvihuje ako dobrý prostriedok na to, „aby som svoju sebalásku postavila na správne miesto, t. j. pod nohy“. Nielenže zažívala bežné nepríjemnosti spojené s prácou s ostatnými na spoločnej úlohe, ale pretože jedna z jej sestier bola pridelená na rovnakú službu, musela si vzhľadom na pravidlo mlčanlivosti odoprieť svoju veľkú túžbu voľne sa rozprávať, ako to zvykli robiť ony. Hovorí o nespočetných ďalších príležitostiach na drobné umŕtvovania: o tom, ako sa snažila vyhovieť staršej sestre, ktorú jej pridelili a ktorej sa prakticky nedalo vyhovieť, o tom, ako na ňu špliechala špinavá voda na pranie a ona sa snažila nereagovať, o tom, ako jej presunuli maliarske potreby z miesta, o tom, ako trpezlivo znášala cvakavé zvuky, ktoré vydávala jedna z rehoľníčok pri spoločnej modlitbe, ktorú nakoniec mohla obetovať Pánovi. Poznamenala, že táto modlitba obetovania „nebola modlitbou ticha“, o tom, že sa pri plnení svojich povinností pri formácii noviciek zdržala kladenia otázok na uspokojenie svojej zvedavosti, ktoré nesúviseli s jej povinnosťami, a nesnažila sa „pritiahnuť ich srdcia k sebe“. Toto všetko a ešte viac nakoniec dokázala ponúknuť Pánovi.

Inokedy sa dvom sestrám naskytla príležitosť ísť na pochôdzku, z ktorej by mala Terezka radosť. Odpovedala pomaly, aby dala druhej sestre prvú šancu. Jej pomalosť si vyložili ako znak sebeckej neochoty poslúžiť a pokarhali ju.

Úryvok pochádza z knihy Večný život pod drobnohľadom, ktorú nájdete na Zachej.sk.

Foto: sttheresecarmel.org