Hľadaj znamenia

Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. (Mk 13, 28-31)

Hrbila sa. V chrbte ju pichalo a nohy ju boleli. Pomaličky prešla cez chrám až k ženskému dvoru. Ľudia okolo nej prechádzali, akoby neexistovala. Ostatné ženy o ňu ani nezavadili pohľadom. Ježiš stál obďaleč a usmial sa, plný veľkej lásky. Potľapkal jedného zo svojich bratov po ramene a povedal: „Sleduj a uč sa.“ Žena sa pretlačila dopredu, aby priniesla obetu. Vhodila do pokladnice dve drobné mince. Nevážili veľa, takže sa chrámom nerozlial cvengot. Boli to najmenšie rímske mince v hodnote približne šesťdesiatminútového zárobku bežného pracujúceho. Ježiš sa obrátil k učeníkom a povedal:

„Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci ostatní. Lebo títo všetci dávali dary zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Lk 21, 3 – 4)

Ctil si dar tejto chudobnej vdovy. Podľa pozemských meradiel nemala jej obeta nijakú váhu – podľa tých nebeských prevážila všetky ostatné dokopy. Dr. Warren Wiersbe píše: „Keď Boh posudzuje naše obety, vidí viac než len to, čo bolo obetované – vidí okolnosti. Ľudia vidia, koľko bolo dané, Boh však vidí, koľko toho dotyčnému ostalo. Podľa toho súdi hodnotu obety a stav našich sŕdc.“ Ježiš sa úporne snažil, aby sa názory jeho nasledovníkov čoraz menej odvíjali od obyčajného ľudského chápania. Vezmime si z toho ponaučenie a snažme sa skutočne oceniť večnú hodnotu každého okamihu nášho života.

Ježiš vedel, že jeho čas na tomto svete sa blíži ku koncu, a s týmto vedomím pripravoval svojich učeníkov na nasledujúce dni. Znova im ukázal rozdiel medzi pozemskou zdanlivosťou a duchovnou realitou.

Múdry krok – ukázať zložité posolstvo na nádhernom a jednoduchom príklade viery absolútnej odovzdanosti. Táto navidomoči bezvýznamná chudobná vdova upútala pozornosť samotných nebies. Aká krásna pripomienka toho, že Boh pozná naše srdcia a s radosťou prijíma obety, ktoré mu s láskou ponúkame.

Ježiš hovoril o ťažkých dňoch, ktoré prichádzali. Prírodné katastrofy, nevysvetliteľné výkyvy počasia, falošní mesiáši, zrady a nepoľavujúce prenasledovanie. A predsa práve vďaka týmto prenasledovaniam budú mať niektorí možnosť predstúpiť pred významných vladárov a podať svedectvo spôsobom, o akom sa im ani nesnívalo.

Ježiš pokračuje:

„Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v  oblaku s  mocou a  veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Lk 21, 25 – 28)

Nie, nemáme sa snažiť predvídať dátum Kristovho príchodu. Ježiš nás však vyzýva, aby sme si všímali znamenia.

„Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a  nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka.“ (Mt 24, 37 – 39)

Noe žil v dobe, pre ktorú boli príznačné dve veci: úpadok a odpadlíctvo. Časy boli zlé, ale ľudí to netrápilo. Oslavovali, opíjali sa, padali spití na dlážku a užívali si. Ak aj niekedy nejakú bázeň pred Bohom mali, hodili ju cez palubu. Keď sa Bohu obrátili chrbtom, začalo prekvitať zlo. A kde prekvitá zlo, tam úbožiaci trpia. A keď slabí a úbohí trpia pridlho, Boh nakoniec zasiahne.

Akurát včera som čítala Knihu proroka Jeremiáša, kde sa píše, ako Pánovi došla trpezlivosť s odpadlíkmi, ktorí ľahkomyseľne zabudli na najvyššieho Boha – dokonca sa opovážili vysmievať sa z jeho prorokov. Nazvali ich klamármi a tvrdili, že nehovoria v  Božom mene. Trúfalé slová, nemyslíš? Ak sa Bohu obrátili chrbtom, ako už len mohli vedieť, kto hovorí v jeho mene? Prečítaj si, čo sa stalo potom:

Nuž takto hovorí Pán, Boh zástupov: „Pretože hovoria takéto reči, hľa, obrátim svoje slová v tvojich ústach na oheň a tento ľud na drevo a strávi ich.“ (Jer 5, 14)

A  teraz uvažuj: Miera toho, ako sa odpadlíci vysmievajú Božiemu ľudu, bude aj mierou, podľa ktorej Boh vyleje na svoj ľud svoju moc. Postará sa, aby jeho vyvolení hovorili odvážne, smelo, autoritatívne a pravdivo.

Po všetkom, čo Boh pre svoj národ vykonal, ho neverní a odpadlíci celkom opustili. Započúvaj sa do jeho naliehavej výzvy a všimni si, pred čím nás varuje:

„Či sa nebojíte mňa? – hovorí Pán. Či sa netrasiete predo mnou, ktorý som piesok určil moru za breh sťa hrádzu večnú, ktorú neprekročí? Hoci sa vzpínajú, nezmôžu nič, jeho vlny hučia, a predsa ho neprekročia. Lenže tento národ má srdce odbojné a vzdorovité, odstúpili, odišli. A nemysleli si v srdci: ‚Bojmeže sa Pána, svojho Boha, ktorý dá pŕšku, včasný dážď a dážď neskorý v pravý čas a týždne určené na žatvu nám zachová. Vaše hriechy zmiatli toto, vaše zločiny odďaľujú od vás blaho‘.“ (Jer 5, 22 – 25)

Rozoberme si túto časť.

• Boh si zaslúži našu úctu. Svojím slovom stvoril celý vesmír a teší sa z každej maličkosti našich životov.
• Sme povolaní spoznať jeho svätosť, majestát a moc do tej miery, že sa budeme triasť v jeho prítomnosti.
• Sme povolaní žiť v dokonalom súzvuku s ním a jeho stvorenstvom, aby sme neprestali obdivovať jeho diela.
• Sme pozvaní žiť v dokonalej radosti z nášho vzťahu s Bohom – takej dokonalej, že budeme podvedome hovoriť: „Žime v bázni pred Pánom, naším Bohom. On napĺňa naše potreby a keď príde správny čas, prináša žatvu.“
• Niektoré požehnania sú určené len tým, ktorí kráčajú v bázni pred Pánom.

K čomu nás vedú náročné pasáže Lukášovej 21. kapitoly? Vedú nás k Bohu. Kráčame v bázni pred Pánom. Odolávame pokušeniu úpadku a odpadlíctva. Čím ďalej sa zatúlame, tým viac hriechov si ospravedlníme – a čím viac hriechov sa zakorení v našom srdci, tým menej budú Božie cesty ovplyvňovať náš život.

Niekedy sa zdá, akoby sme žili v Noemovej dobe. Ľuďom na pravde skrátka nezáleží. Vyberajú si, čomu budú veriť. K akému životu ich to však privedie?

Preto takto hovorí Pán: „Ak sa obrátiš, obrátim ťa, budeš stáť predo mnou; ale oddelíš vzácne od bezcenného, budeš akoby mojimi ústami. Nech sa títo obrátia k tebe, ale ty sa neobracaj k nim!“ (Jer 15, 19)

V anglickom preklade čítame: „Ak si zvolíš dobré, nie prázdne slová, budeš mojimi ústami.“ Áno, nastali ťažké dni – to však neznamená, že sa nám všetko „prepečie“. Teraz nie je čas na zvrhlé pôžitkárstvo, ale na triezve uvažovanie a  vieru, ktorá hory prenáša.

Nedokážeš slúžiť dvom kráľom. Zničilo by ťa to. Veľké delenie sa už začalo. A ty ani na okamih nepochybuj o jednom: čaká nás nádherná oslava – a  nie jedna. Len nie hneď teraz. Teraz Ježiš žiada našu plnú pozornosť. Obzri sa okolo seba, zamysli sa nad sebou. K čomu ťa povoláva? Dokážeš nájsť aj v zovretí jedovatého močiara niečo vzácne? Dokážeš byť svetlom v temnote?

Táto zem sa raz pominie. Sme na nej len dočasne, len ako pútnici. Nie je naším domovom, takže by sme sa nemali až tak veľmi snažiť zabývať sa v nej. Boh má pre nás v zemi žijúcich prichystané dobré dary, ale povedal nám, že pre ne budeme trpieť. Prichádza však deň, keď nám z očí zotrie každú slzu. A dovtedy… žime podľa viery. Ponúkajme mu svoje obety. Vychádzajme druhým s láskou v ústrety. Držme sa nádeje a pohľad majme upretý k jasnej východnej oblohe.

Úryvok nájdete v knihe Pripravte mu miesto, ktorá je 24-dňovou adventnou pobožnosťou a môžete si ju zakúpiť na Zachej.sk.