Nezabudni na bolesti svojej Matky

Panna Mária hľadela na svojho Syna, priviazaného k stĺpu, počula svišťanie bičov a palíc, videla, ako sa jeho telo chveje a zvíja pod ranami. Bola tam, keď ho Pilát ukazoval ľudu, sprevádzala ho na krížovej ceste a stála pod krížom. Pozerala sa, ako mu krv steká do očí a nemohla mu utrieť jeho presvätú tvár…

Keď zostarnutý Tóbi cítil, že sa blíži koniec jeho života, zavolal svojho syna Tobiáša, poúčal ho a napomínal. Najprv mu prikázal ctiť si svoju matku a starať sa o ňu. Maj svoju matku v úcte po všetky dni jej života, pamätaj, aké veľké nebezpečenstvá pre teba trpela! (porov. Tob 4, 3 – 4) Tieto slová môžeme preniesť aj na Pannu Máriu. Veď Spasiteľ nám ju dal na kríži za matku, keď svojmu najmilšiemu učeníkovi Jánovi, ktorý zastupoval ľudské pokolenie, povedal: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27) Aj nám rovnako vraví náš Pán: Cti svoju matku po všetky dni svojho života a nezabúdaj, koľko pre teba vytrpela!

Pre jej účasť na diele vykúpenia sme povinní mať k nej veľkú úctu a vďačnosť. Ak by naša pozemská matka dlho a ťažko trpela, prejavovali by sme jej súcit a nežný záujem a ona by nás ešte vrúcnejšie milovala. Rovnako je to aj s Božou Matkou. Veľmi ju teší, keď jej deti prejavujú súcit a pripomínajú si jej bolesti.

Panna Mária raz povedala svätej Brigite: „Pozerám sa na zem, či nájdem duše, ktoré by so mnou cítili a vidím ich málo. Aj keď ich mnoho na mňa zabúda, aspoň ty, dcéra moja, rozjímaj, ako veľmi som trpela.“

Cirkev hovorí o Máriiných bolestiach slovami Jeremiáša: „Všetci, čo prechádzate cestou, pozrite a viďte, či je bôľ ako môj bôľ.“ (Nár 1, 12) „K čomu ťa prirovnám, dcéra jeruzalemská? Tvoja zlomenosť je veľká ako more, ktože ju zhojí?“ (Nár 2, 13)

Cirkev nazýva Pannu Máriu Kráľovnou mučeníkov, pretože podľa učenia svätých bolo jej utrpenie väčšie ako utrpenie a muky všetkých mučeníkov. Jej telo síce nebolo mučené katmi, ale jej srdce bolo prebodnuté nesmiernymi útrapami súcitenia s Božím synom.

Richard od Svätého Viktora hovorí: „U mučeníkov zmierňovala prudkosť utrpenia veľkosť lásky, u Panny Márie to bolo naopak. Preto toľko trpela, pretože toľko milovala.“

Svätý Anzelm tvrdí podobne: „Hoci boli telám mučeníkov zasadené najrozmanitejšie rany, predsa sú malé, ak ich prirovnáme k tomu, čo si ty, Matka, vytrpela!“ Máriino mučeníctvo trvalo celý život, pretože predvídala utrpenie svojho Syna.

Svätej Brigite bolo zjavené, že by presvätá Panna neprežila svoje mučeníctvo bez zvláštnej Božej pomoci. Celá jej bytosť bola naplnená horkosťou. Meče, ktoré prebodávali jej dušu, zraňovali každý nerv jej nežného, nepoškvrneného tela. Mučeníci vo svojom utrpení a mukách obracali oči svojej duše k ukrižovanému Ježišovi a boli posilňovaní a utešovaní spomienkou na osláveného Ježiša. Plamene Ježišovej lásky ochladzovali oheň ich bolestí, zmierňovali rany palíc a bičov, otupovali ostrosť mečov. Kde však mala vo svojej smrteľnej úzkosti obrátiť oči Mária? Na Syna? Práve tento pohľad jej spôsoboval nesmierne muky. Veď bola najmilujúcejšou matkou – a na dreve potupy visel jej Syn – a aký Syn! Bol jej pokladom, životom jej života, bol jej Bohom! Bol však pokorený, zosmiešnený, potupený, opľúvaný, krvácal z hrozných rán!

Ježiš, radosť a útecha mučeníkov, bol príčinou najväčšieho utrpenia svojej matky. Žiadne mučeníctvo sa nevyrovná jej mučeníctvu. Jedinou útechou jej bolo, že jeho smrťou budeme vykúpení.

Panna Mária oddane obetovala svojho Syna za našu spásu. Obeť, ktorú priniesla spolu s ním, bola taká veľká, že svätý Alfonz o nej hovorí: „Obaja viseli na jednom kríži.“

Tento úryvok pochádza z knihy Pobožnosť k Bolestnej Matke Božej, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.