Čo robiť, ak sa hanbíte ísť na spoveď

„Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“ (KKC, 1422) Vo sviatosti zmierenia prekonáva Kristovo víťazstvo naše hriechy. No čo ak je hanba z našich hriechov taká veľká, že nás odrádza ísť na spoveď?

Známy španielsky teológ otec José Antonio Fortea diskutoval o tomto fenoméne a jeho praktických riešeniach v jednom blogovom príspevku. Zvyčajne by nám mal stačiť pocit Kristovho milosrdenstva, ktorým dokážeme prekonať hanbu vlastných hriechov a tie nechať vo sviatosti zmierenia a získať tak Kristovo odpustenie a uzdravenie našej duše. Avšak v niektorých prípadoch Fr. Fortea uznáva, že ľudia sú tak zahltení svojimi hriechmi, že táto hanba sa stáva “stenou”, ktorá ich delí a odrádza od zmierenia. “Radšej by si vykonali 100-míľovú púť, než aby museli priznať tvárou v tvár určité veci, ktoré spáchali a ktoré sú pre nich hrozne ponižujúce,” povedal. Otec Fortea vylíčil trápenie, ktorému čelia niektorí kajúcnici, ktorí sa snažia pristúpiť k sviatosti zmierenia.

Najprv poukázal na dôležitosť kňazov ponúkajúcich otcovský súcit tým, ktorí bojujú s bremenom svedomia. Je dôležité zabezpečiť skutočne anonymné priznanie. Na každom mieste by mala byť podľa neho aspoň jedna spovednica, kde medzi spovedníkom a spovedajúcim je nepriehľadná mriežka s malými otvormi, aby bolo nemožné vidieť osobu, ktorá prichádza k zmiereniu. Osoba, ktorá sa spovedá, by nemala byť viditeľná kňazovi ani pri príchode a ani pri odchode. Ak je na dverách kňaza okno, nemalo by byť priehľadné. “Týmito opatreniami môže veľká väčšina veriacich vyriešiť problém hanby,” dodal otec Fortea. Pre “naozaj veľmi zriedkavé” prípady, keď je hanba veľmi veľkou prekážkou, možno prijať isté kroky.

Tipy na knihy:

V týchto prípadoch extrémnej hanby môže osoba anonymne zavolať kňazovi a povedať mu o tomto probléme. Samotná spoveď sa nemôže uskutočniť telefonicky, ale “v mnohých prípadoch je telefonický rozhovor užitočný, takže kajúcnik môže nadobudnúť dôveru a môže sa odhodlať k zmiereniu. Ak sa však kajúcnik stále hanbí hovoriť o svojich hriechoch, môže si dohodnúť spoveď s kňazom v písomnej forme. Fr. Fortea uviedol, že vo viacerých spovedniciach v meste Alcalá de Henares, Španielsko, je možné, aby kajúcnik pootvoril okienko medzi ním a kňazom a podal kúsok papiera s hriechmi.” Pridal aj usmernenia pre takéto písomné spovede: nemali by byť dlhšie ako jedna strana, hriechy by mali byť napísané “jasným a stručným spôsobom”. Kňaz poradí, udelí pokánie a rozhrešenie, bez toho, aby musel klásť nejaké otázky pre kajúcnika. V tomto prípade by pýtanie sa otázok bolo kontraproduktívne,” dodal. “Zatiaľ čo všeobecné pravidlo spočíva v tom, že vyznanie by malo byť ústne, v niektorých prípadoch môže byť vykonané aj v písomnej forme,” povedal kňaz. Poznamenal, že tí, ktorí sú hluchí alebo nemí, boli vždy oprávnení pristúpiť k písomnej verzii sviatosti zmierenia. “V prípade neprekonateľnej hanby by to bolo tiež oprávnené,” povedal. “Takáto neschopnosť plynúca z psychológie a psychiky jedinca môže byť rovnako reálna ako fyzická.”

Zdroj: Verim.sk, CNA 18. augusta 2016.