Hojenie rán prostredníctvom služby oslobodenia

Prečo potrebujeme oslobodenie? Pretože hrešíme a boli sme zranení vlastnou nedokonalosťou alebo nedokonalosťou iných. Navzájom si ubližujeme. Mnohí z nás si prešli traumatickým zážitkom. Katolícky život však uzdravuje, o tom niet pochýb, a sviatosti nás môžu oslobodiť.

Ako sa dá vidieť nižšie na svedectve istého kňaza, niekedy si aj sami dokážeme priznať, že v ceste k hlbšej láske a zdravším vzťahom nám stoja prekážky. Služba oslobodenia však môže pomôcť odstrániť akékoľvek bariéry, ako napríklad neodpustenie či nezriadenú pripútanosť.

Svedectvo kňaza: príklad služby oslobodenia

Mons. Charles Pope poskytol osobnú výpoveď o oslobodení a uzdravení.

„V kritickom bode svojho života som potreboval oslobodenie. Presnejšie, zažíval som závažné a čoraz vyčerpávajúcejšie záchvaty silnej úzkosti. Výrazné trápenie sa u mňa začalo asi v období desiatich rokov, keď u mňa nastúpili dlhé obdobia nespavosti. Tú vyvolali obrovské obavy. Moja rodina v tom čase prechádzala náročnou fázou, čo súviselo najmä s ťažkou duševnou chorobou mojej sestry a so zápasom mojich rodičov s alkoholom. Epizódy extrémnej úzkosti trvali celé mesiace, ale boli sporadické, prichádzali a odchádzali celkom záhadne. Počas dospievania sa frekvencia a intenzita týchto epizód zvyšovala, čo nakoniec mojich rodičov viedlo k tomu, aby vyhľadali ambulantnú psychoterapeutickú poradňu, kde mi predpísali psychotropné lieky. Bolo to do istej miery prospešné a moje vysokoškolské a seminárne roky sa niesli v pokojnom duchu.

V tridsiatich troch rokoch som zažil veľkú krízu, keď ma ako mladého kňaza požiadali, aby som prijal veľmi náročnú úlohu. Hoci som s ňou spočiatku súhlasil, čoskoro ma prepadla vysiľujúca úzkosť, nespavosť, záchvaty paniky, depresie a moja hlava sa takmer nepretržite nad niečím trápila. Viedlo to ku krátkej hospitalizácii a nakoniec som musel od danej úlohy odstúpiť.

Kríza sa však len zhoršovala a prechádzala do posttraumatickej stresovej poruchy a hlbšej, temnejšej depresie. Začal som tiež pociťovať démonickú prítomnosť. Dokonca aj počas slnečných dní bolo moje periférne videnie zahalené do priam hmatateľnej temnoty.

Démonickú prítomnosť som zažíval aj vo svojej spálni – temnú, skľučujúcu prítomnosť, ktorá ma trápila noc čo noc. Bál som sa jej, a tak som radšej spával v predizbe, s otvorenými dverami. Spolubrat kňaz sa so mnou modlil, a keďže videl, ako sa môj stav zhoršuje, naliehal na mňa, aby som vyhľadal pomoc. Bolo jasné, že potrebujem oslobodenie, že nežijem normálnym kresťanským životom.

Sužoval ma strach a žil som pod zámkom depresie a nenávisti voči sebe samému. Môj žalobca, diabol, ukázal svoju pravú tvár a do značnej miery ma pripravil o krásu slobody Božieho dieťaťa. Oslobodenie bolo potrebné, no vedel som, že to nebude jednoduché.

Po viac ako dvadsiatich rokoch môžem povedať, že som bol oslobodený. Ďakujem ti, Ježišu! Teraz sa už nestrachujem tak ako v minulosti. Chcel by som však zdôrazniť, že oslobodenie si vyžaduje istý čas a komplexný prístup. Väčšina ľudí si praje, žiaľbohu, len úľavu. Ale Boh pozná najlepšie proces uzdravenia – vyžaduje si čas, odvahu, modlitbu, trpezlivosť a očakávanie Pána.

Proces môjho oslobodenia a uzdravenia zahŕňal dennú svätú omšu, modlitbu a čítanie Písma, duchovné vedenie, psychoterapiu, skupinovú terapiu, týždenné stretnutia AA (anonymných alkoholikov), týždennú svätú spoveď, modlitby za oslobodenie a priateľstvo s ľuďmi, ktorí milujú Boha. Postupne vďaka všetkým týmto prostriedkom temné chvíle prešli do úzadia, svetlé žiarili jasnejšie a obohatila sa aj moja kňazská služba. Stal som sa súcitnejším a schopnejším pomáhať druhým v ich zápasoch.

Jedna z mnohých vecí, ktoré som si musel uvedomiť, bola, že moje oslobodenie súviselo s odhalením a pomenovaním hriešnych pohnútok a pokriveného myslenia. Tie otvárali dvere diablovi a on ma potom mohol poľahky okrádať o slobodu.

Túžba po kontrole bola hlavným hriechom, s ktorým som zápasil. Táto túžba je istou formou pýchy. Keďže som vyrastal v pomerne problémovej rodine, jednou z mojich stratégií prežitia bolo vyčleniť si v živote aspoň malé oblasti, ktoré som mohol striktne kontrolovať. Napríklad svoju spálňu som si udržiaval dokonale čistú a dokonca som ju zamykal, keď som šiel mimo domu. A podobných vecí bolo viac. Tie malé oblasti života, ktoré som mohol ovládať, mi dávali istý pocit bezpečia.

Ako som dospieval a pribúdali mi povinnosti, preniesol som túžbu po kontrole aj do týchto oblastí a často som trval na tom, aby som mal pod kontrolou veci, ktoré sa kontrolovať ani nedali. Nakoniec, keď som zápasil so spomínanou náročnou úlohou, ktorú som dostal, uvedomil som si, že nikdy nebudem mať všetko pod kontrolou. A vtedy som sa dostal do veľkej krízy. Jedinou cestou bolo oľutovať svoju silnú túžbu všetko ovládať.

Musel som sa jej pozrieť priamo do očí a uvedomiť si, že je len obyčajnou pýchou. Potreboval som sa naučiť viac sa spoliehať na Boha. Ale tá predstava, že sa mám spoliehať na niekoho iného, hoci aj na Boha, ma desila. Vyžadovalo si to veľa pokánia, rast v sebapoznaní a porozumenie tomu, ako ‚operuje‘ pýcha a kontrola. Okrem toho som si musel vypracovať lepšie a rozumnejšie stratégie riešenia týchto situácií a prijať skutočnosť, že mnohé veci jednoducho neovplyvním.

Viedol som veľké bitky so satanom, ktorý ma nechcel len tak ľahko pustiť zo svojho zovretia. Vďaka Bohu som mal veľa pomocníkov, poradcov a ľudí, ktorí sa za mňa modlili. Oslobodenie naozaj prišlo, najprv pomaly, ale postupom času naberalo na intenzite. Toto je služba oslobodenia. Vyžaduje si čas a mnoho pomocníkov z rôznych oblastí. Sviatosti sú podstatné a nevyhnutné, rovnako ako modlitba a Božie slovo, ale vo väčšine prípadov si proces oslobodenia vyžaduje aj psychoterapeutický a lekársky zásah. Taká bola aj moja cesta k oslobodeniu.

Počas rokov kňazského pôsobenia som sprevádzal rôznych ľudí. Pomáhal som im pomaly nájsť pokoj a uvedomiť si, že medzi úľavou a uzdravením je veľký rozdiel. Postupne, budujúc dôveru a usilujúc sa o zväčšenie tímu oslobodenia, som videl, ako mnohí, podobne ako ja, robia pokroky – je to však cesta a vyžaduje si čas. Boh v týchto veciach postupuje veľmi ohľaduplne a premyslene. Uzdravenie si pýta aj istú odvahu a Boh často čaká na to, kým budeme pripravení. A preto, hoci sa súčasný záujem o exorcizmus javí povzbudivo, musíme byť opatrní, aby sme sa príliš nezameriavali na to, čo je zriedkavé (démonická posadnutosť) a neprehliadali to, čo je potrebnejšie − a vo väčšine prípadov využiteľnejšie – modlitba a službaoslobodenia.“

Úryvok pochádza z knihy Ako oslobodiť a uzdraviť rodiny, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.