Spoznajte život svätej Rozálie, panny a pustovníčky

Svätá Rozália opustila skvelý – i keď hriešny – svet a zvolila si život najprísnejšej kajúcnosti. Môžeme ju vidieť vyobrazenú v ctihodnom rúchu s ružovým vencom na hlave ležiac v jaskyni alebo modliac sa pred krížom. Niekedy je vyobrazená aj pred božským dieťaťom, ktoré sedí na lone Preblahoslavenej Panny Márie, a v prítomnosti svätých apoštolov Petra a Pavla jej kladie na hlavu zlatú, diamantmi ozdobenú korunu, za prejavovania radosti anjelov.

Na ostrove Sicília leží prekrásne mesto Palermo, ktoré akoby strážil vysoký vrch Monte Pelegrino, z ktorého je úchvatný výhľad na okolitú prírodu. Pozornému oku neujdú stromy s južnými plodmi, vinice, svieže lúky s pestrofarebnými kvetinami, úrodné polia a rázovité dedinky. Samotné Palermo sa môže pokojne chváliť palácmi a chrámami, ako aj svätyňou Santa Rosalia, ktorá bola kedysi tmavou jaskyňou. Svätyňa a zároveň pútnické miesto, nachádzajúca sa na Via Bonnano Pietro, je postavená v nadmorskej výške 445 metrov a patrí k jaskyni, kde sa 15. júla 1624 našli kosti svätej Rozálie. Pretože po prehliadke týchto kostí ustúpil z mesta mor, bola svätica prijatá za štvrtú ženskú patrónku Palerma a niekdajšia tmavá jaskyňa bola premenená na svätyňu svätej Rozálie.

Svätá Rozália sa narodila na začiatku 12. storočia v Palerme vojvodovi Sinibaldovi z Roses a matke Qusiquine. Rozália sa v mladosti dostala na kráľovský dvor. Veľakrát je preto predstavovaná ako dvorná dáma kráľovnej Margaréty, manželky Viliama II. Medzi jej priateľky tiež patrila princezná Margarita, dcéra kráľa Garsiasa z Navarry.

Rozália teda vyrástla na kráľovskom dvore, obklopená bohatstvom, kde nebola núdza o rôzne zábavy, ale ani o intrigy.

V rodičovskom dome bola vychovávaná nábožne a rovnako aj na kráľovskom dvore ju vyučovali zbožní učitelia, ale pred očami čistej, nevinnej a dospievajúcej panny sa i tak denne mihal zvádzajúci svet v celom svojom lesku a rozkošiach. Rozália tak mohla užívať všetko, čím sa ľudské srdce môže potešiť. V takomto prostredí mohla ľahko poblúdiť, zabudnúť na napomínania rodičov aj Boží zákon. Neraz sa stalo, že sa pokušiteľ snažil otráviť jej čisté srdce nenásytnou rozkošou, akú videla na príkladoch zlých a zvádzajúcich ľudí tohto sveta.

Rozália nechcela zdieľať život, aký vládol na kráľovskom dvore, preto neraz volala k Bohu, aby ju ochránil od blížiaceho sa nebezpečenstva. Vždy sa v takej chvíli hodila na kolená pred obraz milostiplnej Matky a v dlhom rozjímaní skrúšene prosila Boha, aby jej zjavil, čo má robiť.

Nádhera dvora, jeho radovánky a plesy sa jej ošklivili. Spoznala, že to nie je život, aký chce žiť. Zatúžila po živote osamote, vzdialená na míle od zvodného dvora a všetkých ľudí, chcela žiť Bohu a svojmu Spasiteľovi.

Boh ju neopustil, vyslyšal jej vrúcnu túžbu a Rozália, posilňovaná jeho milosťou, sa zriekla sveta a pomyslela na odchod do samoty. Spočiatku sa však tomuto úmyslu pre lásku k rodičom bránila, no milostivý Boh, ktorý jej dal toto spásonosné vnuknutie, dal jej aj dosť sily, aby opustila milovaných rodičov, okázalý kráľovský dvor a celý svet. Potajomky ušla na vrch Montreal, obrastený hustým, tmavým lesom. Tam, na jeho úbočí sa v brale nachádzala jaskyňa s úzkym otvorom, do ktorej svetlo prenikalo len niekoľkými škárami. A práve v tejto jaskyni sa svätá panna schovala, aby sa svojmu Bohu celkom obetovala a žila v najprísnejšej kajúcnosti.

Rozália bola znovu šťastná. Pila z prameňa, vytekajúceho z tvrdej skaly, živila sa lesným ovocím a korienkami. Líhala si na tvrdý kameň a jej radovánkami boli ustavičné modlitby.

Pokušiteľ diabol, ktorý sa opovážiť pristúpiť na púšti aj k postiacemu sa Božiemu Synovi, neváhal sa priblížiť ani k svätej panne v jej pustovni a snažil sa odvrátiť jej srdce od lásky k božskému Ženíchovi. Podobne ako Pánovi Ježišovi, aj Rozálii ukazoval veselý a skvelý život na kráľovskom dvore. Predhadzoval jej, že by aj tam mohla bohabojne žiť, ba dokonca jej nahováral, že by mohla medzi ľuďmi urobiť oveľa viac dobrého než na púšti, kde sa uchýlila. Čím viac ju pokúšal, tým vrúcnejšie sa modlila k Bohu a tým prísnejšie žila. Rozália sa obetovala Bohu a vďaka Božej milosti mu zostala verná.

Tipy na knihy:

Dobrotivý Boh nenechal svoju horlivú služobnicu dlho bez odmeny. Čoskoro jej dušu prenikol blažený pokoj a zaplnil aj jej srdce, chvejúce sa nebeskou slasťou. Často sa jej zjavoval láskavý Spasiteľ a navštívili ju aj anjeli. Na stenu jaskyne napísala Rozália tieto slová: „Ja, Rozália, dcéra Sinibalda, pána z Montrealu a Roses, vzala som si z lásky k Ježišovi Kristovi, môjmu Spasiteľovi, túto jaskyňu za príbytok.“

Rozália o čosi neskôr, napomenutá Božím zjavením, opustila túto jaskyňu, aby sa tak vyhla blížiacemu sa stretnutiu s ľuďmi. Anjeli ju zaviedli na iný vrch, vzdialený pol hodiny cesty od Palerma s názvom Monte Pelegrino. Nachádzala sa tam jaskyňa, do ktorej ledva vliezla a našla si tak nový príbytok. Smäd jej uhasila voda, kvapkajúca malou jamkou v brale. A keď sa cez úzky otvor dostala von, v blízkom lese sa nasýtila divým ovocím, zelinkami a rôznymi korienkami. Ako lôžko jej poslúžila skala a drevený kríž, ktorý si sama zhotovila, bol jej knihou i oltárom, pred ktorým kľačala vo dne i v noci. V tejto jaskyni žila svätá Rozália až do svojej smrti.

Kedykoľvek však vyšla z jaskyne, pred zrakom sa jej rozprestrel čarokrásny pohľad. Dalo by sa povedať, že sa jej pod nohami v slnečnom lesku skvelo mestečko Palermo a tiež aj palác jej rodičov, ktorí ju stále hľadali za pomoci poslov, pretože ju túžili vidieť. Tí síce našli jaskyňu s jej odkazom na vrchu Montreal, ale svätú Rozáliu stále nevypátrali.

Rozália často myslela na svojich rodičov, ktorých opustila, a neraz sa rmútila, že nevedia, čo sa s ich dcérou stalo. A tento zármutok i bolesť, ktoré zapríčinila svojim rodičom, zraňovali jej srdce. Musela podstúpiť veľký duševný boj, kým sa premohla a celkom zadusila myšlienku ukázať sa svojim rodičom a vrátiť sa k nim. Kedykoľvek sa k nej blížil pokušiteľ, pozrela na drevený kríž, zdobiaci jej jaskyňu a volala: „Z lásky k môjmu Pánovi! Ó môj Pán, tebe k vôli!“ Takto sa jej podarilo zvíťaziť nad pokušiteľom.

Aj tu ju navštevovali anjeli, prinášali jej chlieb, tešili ju a roznecovali jej srdce a myseľ pre novú horlivosť. Takto žila Rozália v najväčšej kajúcnosti dlhé roky.

Raz jej Boží anjel oznámil hodinu smrti, po ktorej neprestajne túžila. Panna sa tomuto oznámeniu zaradovala, nie však preto, že mali prestať jej duševné boje a bolestné sebazapierania, ale preto, že konečne mala byť spojená so svojím nebeským Ženíchom, Ježišom Kristom, pre ktorého všetko na svete opustila a ktorého nadovšetko milovala.

Rozália, ležiac na tvrdej skale, s hlavou opretou o pravú ruku, zvierajúc v ľavej ruke kríž, zomrela bez akejkoľvek bolesti v roku 1156. Skala, na ktorej usnula v Pánovi, bola jej rakvou a jaskyňa, ktorá jej slúžila ako obydlie, bola jej hrobom. Nikto okrem milostivého Boha, ktorý ju oslávil, nevedel o jej smrti ani o svätom živote, ktorý viedla.

V roku 1625 sedel na pápežskom stolci Urban VIII. A práve vtedy bolo po 470 rokoch zázračným spôsobom objavené telo svätej Rozálie v jaskyni na vrchu Pelegrino. V Palerme v tom čase zúril mor. Vystrašený ľud volal k Bohu o pomoc a vzýval svätú Rozáliu o príhovor. Prečo práve túto pannu?

Jeden nábožný mešťan, Vincenzo, mal zjavenie, z ktorého sa dozvedel, že mor dovtedy neskončí, pokým nebude objavené telo svätej Rozálie a prinesené do Palerma. Ľudia sa medzitým dozvedeli, že Rozália žila na vrchu Montreal a Pelegrino, ale jej ostatky ešte nikto nevidel. Začalo sa pátranie, do ktorého sa zapojili zbožní mešťania a kňazi. Ich úsilie prinieslo úrodu. Konečne našli v jaskyni na vrchu Pelegrino ostatky svätej panny, na ktoré zhora kvapkala voda a bolo zasypané skalkami, no napriek tomu bolo jej telo čistučké ako krištáľ. Pravicu mala podloženú pod hlavou, v ľavej ruke držala kríž a na prsiach jej odpočíval ruženec. Naradovaní „pátrači“ vyzdvihli ostatky, potom ich preložili do skvostnej rakvy a v slávnostnom sprievode priniesli do Palerma.

Kardinál Auries dal vystaviť jej ostatky na hlavnom oltári biskupského chrámu a zbožní obyvatelia mesta vzývali svätú Rozáliu o pomoc proti moru. A mor skutočne zaraz prestal nielen v Palerme, ale i jeho okolí. Dokonca aj mnohí, o ktorých si mysleli, že zomrú, boli na jej príhovor prebratí k životu. Radosť obyvateľov sa nedala opísať. Z vďačnosti potom nad jaskyňou na vrchu Pelegrino postavili kostolík k úcte svätej Rozálie. A keď v roku 1743 pustošil mor mesto Messino, vzývali kresťania svätú Rozáliu o pomoc a mor taktiež prestal.

Masima