Prečo by sme sa mali modliť za našich kňazov?

Keď som v júni v predvečer sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho išla na svätú omšu, ani som netušila, že bude taká „mimoriadna“. Iste, samotná slávnostná svätá omša už má čosi do seba, ale táto bola so zvláštnym bonusom. Kňaz, ktorý celebroval svätú omšu, si na pomoc zavolal ďalších kňazov, aby spoločne oslávili svoj sviatok. Všetci kňazi mali totiž v ten deň 10. výročie kňazskej vysviacky. A spôsob, ako sa rozhodli osláviť tieto svoje „narodeniny“, ukázal jasný smer – všetko s Ježišom.

Bolo to niečo nové, výnimočné. Okrem toho, že boli skutočne radostní, ukázali, že povolanie ich napĺňa. Ale aj to, že sú rovnako ľudia ako my. Že hoci nemajú manželky a deti, o ktoré sa musia starať, majú vo svojej opatere oveľa viac – veriacich, ktorí sa s nimi radia, deti, ktoré privádzajú k prvému stretnutiu s eucharistickým Ježišom… Uľahčujú „zvereným ovečkám“ cestu zmierenia sa s Bohom, pomáhajú pri našich pádoch, odprevádzajú nás na poslednej ceste.

Ich práca rozhodne nie je 8-hodinová, po ktorej si môžu povedať: „Fajront, dnes mi padla.“ Keď som si toto všetko premietla, bolo to pre mňa pripomenutím, že aj my veriaci sa musíme modliť za našich kňazov. Pretože sú rovnako ako my vystavení nástrahám a zvodom sveta, ba ešte viac než my. A aj preto, že nám sprostredkujú sviatosti, ktoré nám pomáhajú získať nebo.

Hoci sú kňazi označení Kristovou pečaťou ako jeho služobníci, nemajú nepriestrelnú vestu. Preto nezabúdajme, že sú predovšetkým tiež ľudia. Robia takisto chyby, lebo neomylnosť do vienka nedostali – rovnako ako ani my. Aj oni si radi zašportujú, majú svoje obľúbené jedlá a myslím si, že si občas – presne ako my – položia otázku, či to alebo ono robia správne. A pokiaľ my vyžadujeme od toho či onoho človeka rešpekt, sami by sme ho voči kňazom mali mať „akosi automaticky“. Zaslúžia si ho.

Kým my dokážeme veľa vecí ukryť pred ľuďmi, kňazi sú oveľa viac na očiach. A položme si ruku na srdce a smelo sa pozrime pravde do očí. Pravde o nás. Tak radi sledujeme kňazov. Hodnotíme ich správanie, gestá, mimiku. Alebo sa stane, že bol kňaz voči nám pri spovedi trochu tvrdší a nadurdíme sa. A pretože sme ľudia, neraz až priveľmi zhovorčiví, potrebujeme sa s „našim nepochopením“ niekomu zdôveriť, a klebety sa rozšíria po farnosti rýchlosťou blesku. K „našej žalobe“ sa potom neraz pridajú ďalšie a ďalšie slová a z maličkej klebety je zrazu veľká snehová guľa. Bez toho, aby sme si uvedomili, že súdime, hoci sami sme neradi súdení. Myslíte, že kňazi súdenie vyhľadávajú? Určite nie, lebo sú, ako som už napísala, rovnako ľudia ako my.

Tipy na knihy:

Spomeňme si, ako radi prijmeme od niekoho modlitbu, keď nám v živote čosi nevychádza alebo sme zdravotne na dne. Či ako sa potešíme, keď sa dozvieme, že sa ten alebo tá za nás pomodlili. Len tak, lebo chceli. Spontánne. Aj my môžeme len tak, spontánne, vyriecť modlitbu za kňazov. Poprosiť Boha, aby im požehnal, pomohol im byť svätými, milujúcimi, súcitnými a schopnými poraziť chyby, ktoré majú a ktoré im môžu brániť v dobrom prežívaní vlastného kňazstva. To je pomoc, ktorú oni očakávajú od nás. Podporu a lásku, aby mohli dobre žiť svoje povolanie.

Nás môžu v povolaní podporovať manželia, priatelia, príbuzní, ale kňazi nemajú vždy takúto ľudskú podporu. Pomyslime na misionárov, ktorí ohlasujú Krista, no ešte nemajú vo svojom okolí nikoho, kto by sa za nich modlil. Môžeme teda predniesť Bohu ďakovnú modlitbu a prosiť, aby dal všetkým svojim kňazom silu, ktorú potrebujú, aby slúžili tak, ako ich on povoláva.

Pretože kňazi sú – znovu sa opakujem – ľudia ako my, takisto môžu mať niekedy pocit vyhorenia. Môžeme sa teda modliť, aby našli naplnenie vo svojom povolaní, mali podporu a pomoc, ktorú potrebujú. Aby mohli s radosťou slúžiť Božiemu ľudu.

„Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!“ (Lk 10,2). Toto povedal Pán Ježiš. Nabáda nás, aby sme sa modlili za nárast povolaní ku kňazstvu, a tiež aby muži, ktorí toto volanie počujú v srdci, odpovedali Pánovi jednoznačné „áno“.

Ako Pán Ježiš položil svoj život za svoju nevestu Cirkev, tak je každý kňaz povolaný k rovnakej obetavej láske pre Krista a jeho Cirkev. Čo môže byť veľmi náročné najmä v dnešnom svete, ktorý sa snaží zničiť Boha a všetko, čo je sväté. Naše modlitby potrebuje okrem kňazov aj pápež. Neraz nám pápež František povie: „Prosím vás, pomodlite sa za mňa.“ Vie, prečo to vraví. Duchovenstvo potrebuje naše modlitby, aby sme im pomohli byť silnými a pevnými vo viere, v oddanosti k Cirkvi a pravému učeniu. Nečakajme a začnime hneď, napríklad touto starobylou modlitbou:

Najmilší Ježišu, priateľ kňazov, zošli každý deň všetkým kňazom sedem darov Ducha Svätého, aby boli všetkým pre všetkých v živote i v smrti.

Udeľ im trpezlivosť k malým, súcit k chorým, pokoru k chudobným, odvahu proti nepriateľom svätej Cirkvi.

Sprav ich neúnavnými v učení, ochotnými k udeľovaniu sviatosti pokánia, štedrými v rozdávaní svätého prijímania. Nech sú neohrození proti peklu i všetkým jeho stúpencom a poslami mieru pre všetkých, ktorí sú dobrej vôle.

Všade, kam sa uberajú, nech ich sprevádza tvoje požehnanie. Tam, kde prebývajú, nech zavíta mier. Komu žehnajú, ten nech je i tebou požehnaný. Urob ich apoštolmi, urob ich svätcami. Amen.

Masima