Svätý Páter Pio: Pomodlite sa za moju dušu

23. septembra 1968, presne pred 55 rokmi, zomrel v malom mestečku San Giovanni Rotondo Páter Pio z Pietrelciny, jeden z najobľúbenejších svätcov na svete.

Páter Pio žil s hrdinským zápalom kresťanskej čnosti a učenia evanjelia. Od mladosti bol obdarený mnohými charizmatickými darmi, ako sú napríklad bilokácia, čítanie myšlienok, mával rôzne predtuchy, bol jasnozrivý. Okrem toho mu bol daný dar uzdravenia, ale aj vízie nebeských a démonických bytostí, a samozrejme, stigmy. Raz na margo týchto darov povedal Páter Pio, že je to aj preňho samého záhadou.

Páter Pio bol tvrdo kritizovaný najmä kvôli stigmám, „očierňovali“ ho mnohí ľudia vrátane cirkevníkov v rímskej kúrii. On však tieto reči znášal tak, ako by sme mali podobné útoky znášať všetci – s miernosťou. Napokon, sám svätec povedal: „Cirkev je matkou, aj keď trestá.“

Sláva a obľúbenosť Pátra Pia rástla aj po jeho smrti. Napísali sa o ňom stovky kníh, tisíce článkov, natočili sa filmy či dokumenty. Aké však boli jeho posledné chvíle? Ako čelil Páter Pio tajomnému prahu smrti?

Od jeho smrti prešlo veľa rokov a všetci rehoľní spolubratia Pátra Pia sa postupne pobrali za ním, zachoval sa však rozhovor s otcom Pellegrinom Funicellim, kapucínskym bratom, ktorý dlhé roky strávil s Pátrom Piom. Dnes už ani on nie je medzi živými vo svete, v roku 1988 zomrel v San Giovanni Rotondo.

Páter Pio mal 81 rokov, jeho telo bolo opotrebované mnohými chorobami a predovšetkým stigmami, ktoré často hojne krvácali. V posledných mesiacoch svojho života už sotva mohol chodiť, preto sa poväčšine po kláštore presúval na invalidnom vozíku.

20. septembra, na 50. výročie jeho stigiem, sa veriaci hrnuli do San Giovanni Rotondo, aby túto udalosť oslávili. Páter Pio bol však veľmi chorý a preto sa slávnosť presunula na 22. september. Páter Pio v ten deň celebroval svätú omšu, ale s veľkými ťažkosťami. V určitom bode bol zmätený a pomiešal si v knihe riadky. Na konci svätej omše sa ocitol v krátkom bezvedomí a museli ho preniesť do jeho izby. Tam niekoľko hodín oddychoval, a potom sa vrátil na invalidnom vozíku, aby požehnal veriacich. Sily ho však nanovo opustili a znovu upadol do bezvedomia.

Otec Pellegrino spal posledné tri roky života Pátra Pia v izbe, ktorá bola spojená s celou Pátra Pia interným telefónom, aby mu bol hocikedy poruke. 22. septembra o 21:00 už bol svätec v posteli. Keď k nemu otec Pellegrino prišiel, niekoľkí ľudia práve vychádzali z jeho izby.

Noc z 22. na 23. septembra bola rušná. Páter Pio volal otcovi Pellegrinovi päť alebo šesť ráz, aby sa opýtal, koľko je hodín. Nevykazoval však nič, čo by mohlo poukázať na to, že zomiera. Naopak, bol ešte tichší ako predošlé noci, koncentrovanejší a mal v očiach slzy, lenže tie mával často, pretože sa neustále modlil.

O polnoci sa akoby s úzkosťou spýtal otca Pellegrina, či môže pri ňom zostať. Otec Pellegrino prikývol. Zvyčajne v izbe Pátra Pia sedel na pohovke vedľa jeho stola, ale v tú noc ho Páter požiadal, aby si sadol na stoličku vedľa postele. Potom ho chytil za ruku a pevne ju držal, hoci sa triasol, ako keď má malé dieťa vysokú horúčku a zimnicu.

Od polnoci do jednej hodiny ráno sa každé 2 – 3 minúty vypytoval, koľko je hodín. Akoby mal dohodnuté stretnutie, na ktoré rozhodne nechcel meškať. Jeho láskavé oči jemne plakali a otec Pellegrino mu ich utieral.

Okolo 1:00 hod. sa Páter Pio spýtal svojím zvyčajným dialektom: „Mladý muž, slúžila sa omša?“ Otec Pellegrino odpovedal že je na omšu príliš skoro. „Dnes ráno ju odslúžiš za mňa,“ odvetil Páter Pio, z čoho môžeme usudzovať, že vedel, že jeho posledná hodina sa veľmi rýchlo približuje.

Potom vyslovil želanie vyspovedať sa. Otec Pellegrino nebol jeho spovedníkom, hoci ho v minulosti niekoľkokrát spovedal. Po spovedi ho potom Páter požiadal, aby mu obnovil ‚úkon náboženského povolania‘ a to otca Pellegrina už znepokojilo. Vedel, že františkáni, ku ktorým tiež patrí, tak robia na smrteľnej posteli. Jeho želaniu však vyhovel.

Potom mu Páter Pio povedal: „Syn môj, ak ma dnes zavolá Pán, prosím, popros v mojom mene mojich spolubratov o odpustenie za všetky problémy, ktoré som im spôsobil a tiež ich požiadaj, aby sa modlili za moju dušu.“

Otec Pellegrino mu odpovedal, že je si istý, že mu Pán dá ešte veľa rokov života. „Ak ale máte pravdu, potom vás žiadam, aby ste dali požehnanie našim bratom, vašim duchovným deťom a chorým,“ dodal.

„Áno, všetkých žehnám. Požiadajte predstaveného, aby udelil toto požehnanie v mojom mene.“

Krátko po jednej hodine po polnoci sa Pátrovi Piovi zle dýchalo, prosil otca Pellegrina, aby mu pomohol vstať. On však trval na tom, aby zostal ležať v posteli, neskôr mu ale predsa vyhovel. Pomohol Pátrovi sa obliecť, podísť k umývadlu, aby sa umyl, Páter sa potom učesal a posadil sa do kresla. „Sú na oblohe hviezdy?“ spýtal sa. Otec Pellegrino odvetil, že nočná obloha je posiata hviezdami a Páter Pio zatúžil ísť von.

Vstal z kresla a na počudovanie otca Pellegrina sa celkom vzpriamil, čo nerobil už roky. Otec ho chcel zachytiť, bál sa, že spadne, no prekvapene zistil, že Páter Pio žiadnu pomoc nepotrebuje. Kráčal rovno, bez problémov, dalo by sa povedať, že tak krásne a ľahko ho ešte nevideli chodiť. Vyšiel na chodbu, odkiaľ prešiel k dverám verandy a rozsvietil svetlá. Ani toto nikdy predtým nerobil.

Na verande sa Páter Pio rozhliadol okolo seba. Jeho pohľad bol mocný a žiarivý. Niekoľko minút zostal v tichom rozjímaní nad nočnou oblohou a potom si sadol na pohovku. Vždy, keď bol na verande, išiel tam preto, aby sa modlil. V tú noc pozoroval oblohu posiatu hviezdami, zrak neskôr uprel na konkrétne miesto na verande. Bolo to miesto, kde bolo po jeho smrti uložené jeho telo.

Na verande sa však nezdržali dlho, Páter Pio po desiatich minútach veľmi zbledol a chcel sa vrátiť do svojej izby. Vtedy si otec Pellegrino uvedomil, že telo Pátra oťaželo. Nedokázal sa udržať, rýchlo ho teda posadil do invalidného vozíka a len s veľkými ťažkosťami ho potom v izbe posadil na stoličku. Bol to moment, keď si otec Pellegrino uvedomil, že Páter Pio skutočne umiera. Bol čoraz bledší, pery začali modrať a stále opakoval: „Ježiš, Mária, Ježiš, Mária…“ pričom hlas mu každým slovom viac slabol.

Na stene mal Páter Pio oproti gauču portrét svojej mamy. „Kto je na tom obraze?“ spýtal sa Páter Pio otca Pellegrina. Odvetil, že jeho matka. „Vidím tam dve matky,“ povedal Páter Pio. Otec Pellegrino si myslel, že Páter už vidí rozmazane. Podišiel bližšie k obrazu: „Páter, vidíš, v tomto ráme je fotografia tvojej matky.“ Páter Pio odvetil, aby sa nebál, vidí veľmi dobre. „A vidím tam dve matky,“ dodal. Otec Pellegrino napokon pochopil, že druhá matka, ktorú tam videl, nebol nikto iný než Panna Mária. Chcel, aby mu Páter Pio povedal o tomto videní čosi viac, no on odmietol v tomto rozhovore pokračovať. 

Je rozšírený názor, že Páter Pio často vídal Pannu Máriu. Otec Pellegrino vravel, že spôsob modlitby Pátra Pia, keď bol sám a nevedel, že sa ľudia naňho pozerajú, bol veľmi zvláštny. Keď sa modlil, v skutočnosti hovoril, akoby sa rozprával s niekým, kto stojí oproti nemu. Otec Pellegrino priznal, že Pátra niekoľkokrát ‚špehoval‘ a zakaždým počul úžasné rozhovory, ktoré Páter Pio viedol s Pannou Máriou.  

Otec Pellegrino videl, že Páter Pio stráca sily. Skutočne sa začal báť, a tak chcel vyjsť z izby von, aby zavolal ostatných, no Páter ho zadržal, aby nikam nešiel a nikoho nerušil. Počkal teda niekoľko minút a potom sa predsa rozhodol opustiť izbu. Zavolal bratovi Guglielmovi, silnému mníchovi, ktorý dokázal zdvihnúť Pátra Pia, potom zavolal doktorovi Salovi, Pátrovmu osobnému lekárovi a ďalším dvom lekárom, majúcim nočnú službu a tiež aj otcovi predstavenému a ďalším bratom.

Tipy na knihy:

• 365 dní s Pátrom Piom
• Páter Pio a očistec
• Slová nádeje Pátra Pia

Lekári hneď prišli, Pátrovi Piovi nasadili kyslíkovú masku v snahe udržať ho pri živote, ale bolo to zbytočné. Presne o 2:20, bez akejkoľvek triašky, stonu či ťažkosti s dýchaním, Páter Pio pokojne zomrel s hlavou naklonenou k plecu.

Veľmi živé spomienky má tiež doktor Scarale. „Môžem pravdivo povedať, že Páter Pio zomrel v mojom náručí,“ rozprával, „pamätám si, že v izbe, kde zomrel, bol jeho osobný lekár Dr. Giuseppe Sala, otec Pellegrino, otec Carmelo a niekoľko ďalších františkánskych bratov. Hneď som mu na tvár priložil kyslíkovú masku a povzbudzoval som ho, aby dýchal, no Páter Pio bol apatický. Ľavou rukou som držal masku a pravou rukou som sledoval pulz jeho krčnej tepny. Medzitým mu otec Paolo Covino dával pomazanie chorých. Kým sa toto všetko dialo, veľmi som sa bál, ale navonok som sa tváril pokojne. Zrazu som cítil, že pulz celkom slabne. Páter Pio si potom naklonil hlavu na moje ľavé predlaktie a zomrel.“

Prítomní po počiatočnom šoku zdvihli Pátra Pia zo stoličky a preniesli ho na posteľ. Všetci boli veľmi smutní, ale nemali na smútok čas, čakali ich povinnosti nového dňa. Na chodbe sa medzitým zišli ďalší bratia, niektorí aj vošli do izby, ale všetci sa modlili.

Uloženého Pátra Pia v rakve si traja bratia naložili na plecia a odniesli ho do kostola. Miesto v kostole ale ešte nebolo pripravené, a tak ho na chvíľu uložili v miestnosti vedľa sakristie. Lekári, spolu s Dr. Grifom, využili tento moment na vyšetrenie stigiem.

„Ruky sa mi triasli emóciami, keď som zvliekal Pátrovi Piovi rukavice,“ spomína doktor Scarale. Dal mu dolu aj ponožky a potom nadvihol habit, aby sa pozrel na jeho bok. Po stigmách nezostala žiadna, ani najmenšia stopa, ba čo viac, jeho pokožka bola celkom hladká. „Bolo to dokonalé, bez akejkoľvek stopy po jazve,“ hovoril a dodal, že všetci tieto znamenia videli veľakrát, keď si počas omše dal dolu ‚polorukavice‘, teraz však všetky znaky boli preč.

Doktor Scarale bol prekvapený a aj zmätený. Až neskôr pochopil význam všetkého, čo sa udialo. Stigmy sú znakmi utrpenia, ktoré sa dávajú, pokým človek žije, a zostávajú až do smrti. Do okamihu, keď sa utrpenie skončí. „Pochopil som, že ich zmiznutie, úplná absencia akýchkoľvek jaziev, bola ďalšia záhada, ďalší veľký zázrak. Jedna z mnohých, krásnych záhad okolo života a smrti Pátra Pia.“

Významné dni v živote Pátra Pia

* Francesco Forgione (Páter Pio) sa narodil v Pietrelcine 25. mája 1887.

* Kapucínsky habit si obliekol v Morcone v januári 1903 a v januári 1907 zložil večné sľuby.

* V roku 1908 musel zo zdravotných dôvodov odísť z konventu.

* 10. augusta 1910 bol vysvätený za kňaza v katedrále v Benevento a 17. februára 1916 sa vrátil do konventu svätej Anny vo Foggii.

* V septembri 1916 bol preložený do konventu v San Giovanni Rotondo, kde 20. septembra 1918 dostal stigmy.

* Medzi rokmi 1922 a 1923 proti nemu zakročila kongregácia a v roku 1931 bol zbavený kňazských právomocí.

* Od roku 1933 mohol znovu verejne sláviť svätú omšu.

* Roku 1947 začali práce na „Dome úľavy v utrpení“, ktorý bol slávnostne otvorený 5. mája 1956, a zároveň boli založené „Modlitebné skupiny“.

* Roku 1960 sa dočkal ďalšieho zákazu činnosti, ktorý bol odvolaný roku 1964.

* 23. septembra 1968 o 2:30 otec Pio zomrel a jeho stigmy zmizli.

* Hneď sa rozbehol proces jeho blahorečenia, ktorý sa oficiálne začal až 20. marca 1983.

* 21. januára 1990 bol proces ukončený.

* 2. mája 1999 ho blahoslavený pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslaveného

* 16. júna 2002 ho zapísal do zoznamu svätých.

„Všetko je možné zhrnúť takto: som stravovaný láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Ako by bolo možno pozerať na Boha, ktorému je ľúto zla a nemať podobnú ľútosť? Nepociťujem nič iné, než aby som mal aj chcel to, čo chce Boh. U neho si vždy oddýchnem, aspoň čo sa týka môjho vnútra, tak vždy. Navonok je to niekedy horšie. Ježiš si vyberá duše a z nich, hoci si to vôbec nezaslúžim, si vybral aj moju dušu, aby mu pomáhala pri veľkom diele spásy ľudí. A čím viac tieto duše trpia, bez toho aby sa im dostalo nejakého povzbudenia, tým sú ľahšie aj bolesti dobrého Ježiša. To je jediný dôvod, prečo chcem trpieť čoraz viac a trpieť bez útechy. A v tom spočíva všetka moja radosť.“ Sv. Pio z Pietrelciny

Masima