Boh nie je básnik, ktorý potrebuje naše básne

Otec Elias Vella na túto tému píše: „Boh je určite aj básnik, ale predovšetkým je Otec. Akoby pekné slová boli zárukou peknej modlitby! Dôležitosť našej modlitby teda nespočíva v štýle, ktorý pri modlitbe používame, netkvie v pekných slovách, ktoré vyberáme, ale v tom, ako s ním prebývame.“

V rozhovore s Bohom musíme odhaliť svoje pravé a nahé „ja“. Musíme povedať pravdu o svojich myšlienkach, žiadostiach aj citoch, nech už sú akékoľvek. Lebo možno nie sú také, aké by sme ich chceli mať. Nesmieme padnúť do pasce a hovoriť Bohu, čo by sme chceli, aby to bola pravda, ale byť skutočne pravdiví – a teda povedať skutočnosť, nech je, aká je. Iste, pravda o nás môže byť aj strašná, ale ak Bohu povieme, kto sme a kde sme, potom všetko v nás mu bude musieť povedať, že niečo v nás verí a niečo iného v nás zasa neverí. Budeme mu musieť povedať, že sme súčasne vo viere aj v neviere, a budeme sa musieť modliť – Pane, verím, pomôž mojej neviere.

Ak už chceme byť skutočne pravdiví, môže sa stať, že v sebe nájdeme hnev a zlosť voči Bohu za to, ako si myslíme, že s nami koná. A v takom prípade môže byť jediná čestná a najpravdivejšia modlitba táto: Bože, zúrim, strašne zúrim.

Ale nevzdávajme sa, ak sme nastúpili na cestu skutočnej pravdy! Držme sa jej a kráčajme po nej. Dôjdeme ku svojim citom, v ktorých tiež môže byť pravda. Tá pravda musí byť vypovedaná v pravdivosti. Ak sa pred Bohom pretvarujeme, nebudeme s ním môcť nikdy skutočne komunikovať, nikdy sa nebudeme naozaj modliť, nikdy ho skutočne nespoznáme a nepocítime, že on pozná nás. Náš vzťah viery bude tak vždy v najlepšom prípade povrchný, naplnený zbožným klišé, náboženskými fantáziami a klamami.

Tipy na knihy:

Na komunikáciu s Bohom môžeme využívať prostriedky, a to je päť schopností, ktorá v nás Boh môže použiť.

Prvým prostriedkom je myseľ, do ktorej Boh môže priamo vložiť nové myšlienky, môže našu myseľ osvietiť, aby sme jasnejšie videli jeho, seba a zmysel svojho života.

Môže sa dotknúť aj nášho srdca (vôle) a inšpirovať v ňom nové túžby, dať mu odvahu pokračovať a silu potrebnú na to, aby sme sa pozdvihli nad naše zvyky a slabosti. Môže nás posilniť, aby sme hlboko a trvalo milovali.

Boh nás môže zasiahnuť aj v našich citoch a pocitoch. Napríklad, keď cítime horkosť, skleslosť či tupú bolesť osamotenia, Boh môže tieto city premeniť jemným dotykom svojej milujúcej moci. Boh nevyliečil iba telesne chorých, ktorí sa mu otvorili, ale aj tých, čo boli chorí citovo. Ak teda Boh môže uzdraviť malomocného, určite dokáže vyliečiť aj neurotika.

Impulz Božej milosti môžeme prijať aj vo svojej predstavivosti a s podporou milosti môžeme cez túto predstavivosť uvidieť Ježišov pohľad alebo počuť v ušiach jeho hlas, ako hovorí – Milujem ťa.

Boží hlas k nám prichádza aj cez našu pamäť. Láska sa skladá z rovnakých dielov pamäti a intuície a jediná chyba je tá, z ktorej sa nikdy nepoučíme. Ak s nami Boh komunikuje stimulovaním našej pamäti, môže povzbudiť lásku alebo nás ochrániť pred opakovaním rovnakých chýb. Ak teda chceme pokračovať vo vzťahu viery, najsilnejšou podporou je pre väčšinu ľudí spomienka na Božiu dobrotu.

Masima