Aké zázraky sa dejú na kríži v Limpias?

Telo Ježiša Krista na tomto kríži je vyrezané z dreva. Veľkosť zázrakov spočíva v tomto: Kristus akoby ožíval; tí, ktorí sa na neho pozerajú, vidia jeho utrpenie, smrteľný zápas a smrť práve tak, ako sa tajomstvo umučenia dialo na Kalvárii.

Chvíľami pohybuje svojimi smutnými očami, chvíľami obracia hlavu, korunovanú tŕním, rôznymi smermi, potom zasa otvára a zatvára suché a horúce pery. Výraz jeho božskej tváre sa mení tak, že skutočne dojíma k slzám, prechádza z obyčajnej farby do purpurovej, z purpurovej do popolavo sivej až do smrteľnej bledosti. Telo pokrýva studený pot; z jeho rán, zvlášť spod tŕňovej koruny, kvapká svetločervená krv a voľne steká po tvári, ramenách a hrudi. Cez roztvorené pery vidieť v ústach plno peny a krvi a niekedy zo svätej rany v boku vyteká krv.

Pohľad na zmučeného Ježiša prinútil neveriacich i hriešnikov padať na kolená a obracať sa na vieru; ľudia, postihnutí nevyliečiteľnými chorobami, sa uzdravili, a prosby, prednášané pred krížom s úplnou dôverou, boli vyslyšané.

Treba však zdôrazniť, že Ježiš Kristus už nemôže trpieť a umierať, ako nám hovorí svätý Pavol: „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje“ (Rim 6, 9). Preto sa na tieto zázračné prejavy v Limpias musíme pozerať ako na vynaliezavosť nekonečnej lásky a nepochopiteľného milosrdenstva ukrižovaného Spasiteľa, aby primäl naše srdcia ku kajúcnosti, láske a súcitu.

Zvláštnosťou tohto zjavu je, že niektorí z prítomných vidia zázrak celkom zreteľne a jasne, pričom okolostojaci nevidia na Kristovi žiadne zmeny.

Iste, aj pri tomto zázračnom videní sa ozývali hlasy, že ide len o optický klam, ilúziu, predráždené zrakové nervy a podobne, ale povera či sugescia sú v tomto prípade vylúčené, pretože „privilegovaní diváci“, ktorí videli tieto úkazy, boli vo väčšej miere ľudia „silného ducha“, ktorí neverili ani v zázraky, ani v nadprirodzený svet a ktorých do Limpias priviedla buď záľuba v umení, zvedavosť, alebo chuť pobaviť sa pohľadom na hysterických ľudí. A práve títo s nevôľou priznávali, že sa tam zjavuje nadprirodzená moc, pričom mnohí z nich boli takí dojatí, že upadli do mdlôb a museli ich vyniesť z chrámu. Iní zasa nahlas vyznávali svoju vieru a vyprosovali si odpustenie.

Dalo by sa povedať: keď sa zahľadíš na Ukrižovaného, skutočne by si mohol tvrdiť, že pohybuje očami a perami − tak silno dojíma svojou umeleckou krásou i zbožnosťou, ktorú vyvoláva. Avšak tí, ktorí sú svedkami zázraku, nemajú najmenšie pochybnosti o tom, že vidia žijúce telo, tvár umierajúceho Ježiša, hľadiaceho na ľudí.

Videnie často trvá celé hodiny a zanecháva v ľuďoch hlboké dojmy, preto sa tu dejú aj zázračné obrátenia. Tí, ktorí si priali dosvedčiť zjavy, ktoré sami videli, zapisovali svoje mená v sakristii limpiaského kostola.

Zázraky sa opakujú často, no stáva sa, že po niekoľko dní sa vôbec nič nedeje. Isté však je, že od pamätného dátumu – 30. marca 1919 – je chrám naplnený zbožnými veriacimi.

Horlivý kňaz Eduardo Miqueli predtým vyše tridsať rokov márne bojoval s náboženskou vlažnosťou. Svätému krížu stačil krátky čas na to, aby v ľuďoch spôsobil úplnú premenu ich života. Dovtedy ľahostajní ľudia už od včasných ranných hodín nábožne obstupovali oltár a keď predtým stačilo k svätému prijímaniu 50 hostií na niekoľko mesiacov, po zmienenom dátume ich týždenne rozdal 1500. Existuje teda iné, uspokojivejšie vysvetlenie pre úkazy, ako to, že si ich vynútila Božia láska a dobrota k nám, úbohým hriešnikom, aby nás Boh, ktorý je jediným prameňom časného i večného blaha, pritiahol k sebe?

Tento úryvok pochádza z knihy Zázračný kríž v mestečku Limpias, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.