Jozef Moscati, svätý lekár chudobných

Jozef Moscati sa narodil 25. 7. 1880 ako siedme z deviatich detí v aristokratickej rodine. Jeho otec bol právnik. Jozef sa však – možno aj podľa očakávania – nerozhodol naštartovať svoju kariéru v talári, ale v bielom plášti. V tomto jeho rozhodnutí zohrala veľkú úlohu škaredá nehoda jeho brata Alberta, keď počas výcviku spadol z koňa. Albert sa kvôli poranenej hlave stal invalidom. A práve tento silný zážitok pri lôžku brata presvedčil mladého Jozefa, aby sa prihlásil na štúdium medicíny.

Jozef skutočne nastúpil v roku 1897 na univerzitu v Neapole. V tom roku ho však zasiahla ďalšia rana – zomrel jeho otec Francesco. Po skončení štúdia a promócii v roku 1903 sa Jozef začal venovať službe chudobným. Jeho životný príbeh úžasne poukazuje práve na túto službu: keď si pacient nemohol dovoliť zakúpiť lieky alebo dokonca nemal čo vložiť do úst, doktor Moscati ho poslal domov s obálkou, v ktorej boli peniaze, čím zabezpečil, že pacient dostal, čo potreboval. Stávalo sa i to, že nechával peniaze pod vankúšom chudobných. Jednému zo svojich študentov, o ktorých nikdy nemal núdzu, lebo jeho prednášky sa stali vyhľadávanými, povedal: „Nie veda, ale charita zmenila svet.“

Študentom tiež rád vravel: „Praktizujme každodennú charitu. Boh je láska. Kto miluje, je v Bohu a Boh je v ňom. Nikdy nezabudnime obetovať každý deň – nie, každú chvíľu – svoje činy Bohu. Robme všetko pre lásku. (…) Miluj pravdu, ukáž sa taký, aký si, bez pretvárky, bez strachu a starostí. A ak pravda znamená tvoje prenasledovanie, prijmi to; ak to znamená tvoje trápenie, znášaj to. A ak by ste kvôli pravde mali obetovať seba a svoj život, buďte vo svojej obeti silní.“ Toto všetko Jozef žil vo svojom osobnom živote, až potom o tom kázal iným.

Okrem toho, že navštevoval svojich úbohých pacientov v chudobných neapolských príbytkoch a venoval všetku svoju energiu ich uzdraveniu, bol dosť odvážny odmietnuť „teplé miestečko“, aby mu nič nebránilo v službe pacientom, ktorých tak miloval. Venoval sa tiež príprave budúcich lekárov, aby mohli pomáhať chudobným.

Odkiaľ naberal na toto všetko silu? Jozef každý deň začínal prítomnosťou na svätej omši a po nej ešte nejaký čas trávil modlitbou. Milovaná mama Rosa vštepila synovi Jozefovi hlbokú lásku k Panne Márii. Tí, ktorí ho poznali osobne, spomínali: „S akou láskou a oddanosťou sa modlil ruženec! Mária bola pre Jozefa Najsvätejšou Matkou, ktorej zasvätil svoj život. Bola preňho aj radkyňou, ktorá mu ukázala nielen to, aké povolanie má vo svojom živote nasledovať, ale bola mu aj veľkou pomocníčkou vo chvíľach, kedy potreboval spraviť dôležité rozhodnutia. Jozef vždy nosil vo vrecku ruženec, aby mal pri srdci našu Presvätú Matku.“

Tipy na knihy:

Svätá omša a láska k Panne Márii mu pomohli nechať Boha naplniť každú chvíľu jeho života. Vraví sa, že prv než vyšetril pacienta, alebo skúmal diagnózu, vždy sa modlil. Keď sa dozvedel, že pacient zanedbáva svoju vieru, ako prvý liek mu predpísal sviatostný život. Často vravel: „Len to skúšam. Jediný, ktorý vás môže vyliečiť, je Ježiš. Vždy sa k nemu modlite, pretože on je zdrojom každého uzdravenia.“

Málokto tuší, že Jozef premýšľal, že sa stane jezuitom. Oni však boli toho názoru, že by bolo lepšie, keby zostal vo svete a obetoval svoj život za Ježiša. Tak sa stal františkánom tretieho rádu tým, že viedol jednoduchý život a zároveň zložil dobrovoľný sľub chudoby. Okrem toho celkom odmietol účtovať za svoje služby kňazom alebo rehoľníkom kvôli úcte, ktorú mal voči ich povolaniam.

17. januára 1922 si Jozef na kúsok papiera zapísal: Chorí ľudia sú stvoreniami Ježiša Krista. Mnohí bezbožní ľudia, zločinci a kriminálnici sa z Božieho milosrdenstva ocitli v nemocnici. On chce, aby boli spasení! Lekári, sestry a mníšky, ktorí pracujú v nemocnici, majú poslanie: spolupracovať s týmto nekonečným milosrdenstvom, pomáhať, odpúšťať a obetovať sa.

Jozef Moscati mal dar utešovať ostatných v ich smútku. V liste notárovi de Magistris, ktorému zomrela dcéra, 7. marca 1924 napísal: „Na stole mám medzi prvými jarnými kvetmi portrét vašej dcéry, pri písaní odpočívam a rozjímam o krehkosti ľudských vecí. Krása, ako každé očarenie života, má svoj koniec… Trvá len večná láska, tá, ktorá je dôvodom každého dobrého skutku. Tá, ktorá nás prežíva. Je to nádej a viera, pretože láska je Boh. Satan sa snažil poškvrniť aj pozemskú lásku, ale Boh ju očistil smrťou svojho Syna. Nádherná smrť, ktorá nie je koncom, ale začiatkom vznešeného a božského, v ktorej prítomnosti sú tieto kvety a krása ničím.“

Život tohto úžasného lekára mal svoj pozemský koniec 12. apríla 1927. Jozef odišiel po rannej svätej omši a svätom prijímaní do svojej kancelárie pracovať. Keď sedel v kresle, dostal mozgovú príhodu a zomrel vo veku 47 rokov.

Svätý pápež Pavol VI. ho blahorečil 16. novembra 1975, zatiaľ čo svätý pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za svätého 25. októbra 1987.

Masima