Luise Piccarrete sa prihovára Pán Ježiš

Keď mala Luisa Piccarreta deväť rokov, prijala prvé sväté prijímanie a v ten istý deň aj sviatosť birmovania. Od toho dňa sa stalo sväté prijímanie jej skutočnou vášňou. Do tohto úkonu vkladala všetky svoje citové mohutnosti, o to viac, že pri každom prijímaní počula hlas Pána Ježiša, ktorý sa jej prihováral. Ak v niektorý deň nemohla k svätému prijímaniu pristúpiť, bola z toho veľmi zronená.

Keď sa na jar jej rodina presťahovala na sezónne práce do Murge, jej smútok sa ešte znásobil. Nebol tam totiž kostol, v ktorom by sa slúžila omša. Pri pohľade na krásu okolitej prírody, ktorá chválila svojho Stvoriteľa, jej o to viac chýbala chvála Boha, ako ju slávi liturgia Cirkvi, a o to väčšmi ju ťažilo, že nemôže prijať toho, ktorého miluje a chváli celé stvorenstvo.

Preto prosila prírodu, aby jej rozprávala o Ježišovi.

Tu zrazu stromy, rastliny, kvety, slovom celé stvorenie začalo rozprávať o vlastnostiach svojho Stvoriteľa, ospevujúc Ježišovu krásu, lásku a dobrotu.

Je síce pravda, že keď sa venovala rozjímaniu, ktoré bežne trvalo dve až tri hodiny, zavše počula Ježišov hlas, ktorý jej ako dobrý učiteľ vysvetľoval pravdy viery, ale byť v kostole bolo niečo úplne iné.

Aby ju Ježiš utešil, poukázal na život, ktorý on sám viedol v Nazarete, ako na vzor správania a povedal jej, aby upierala svoj pohľad na nazaretský domček a uvažovala, či jej skutky zodpovedajú skutkom Svätej rodiny, v ktorej sa všetko robilo s láskou.

Často ju pozýval k tomu, aby túžila po skrytom živote, a uisťoval ju, že on sám ju bude viesť ako jej učiteľ, ale na to bude z jej strany potrebného veľa ticha a pozornosti.

Preto keď si Luisa zavše uvedomila, že nebola upriamená na zvelebovanie Boha, začula vnútorný hlas, ktorý ju napomínal: Pán je zronený.

V takýchto chvíľach si Luisa zaumienila, že zotrvá v samote, aby si ustrážila vnútorné ticho. Pustila sa do práce a požiadala matku, aby odišla do inej izby. Takto zostávala mysľou upretá na nazaretský dom a cítila sa premožená láskou, ktorá tam vládla, pričom si dobre uvedomovala obmedzenia svojej lásky. Ježiš ju utešoval slovami, že nad ňou bdie a že postupne dosiahne rovnaký stupeň lásky, aký vládol v ich dome.

V škole, v kontakte s učiteľkami mníškami sa v nej prebudila túžba byť ako jedna z nich, ale jej matka bola proti.

V skutočnosti však nesúhlas s týmito sklonmi prichádzal najmä od jej vnútorného hlasu, ktorý jej vyčítal prílišnú naviazanosť na mníšky.

Keď ju jedného dňa ich predstavená odmietla prijať, pretože bola zaneprázdnená, dievča pocítilo také poníženie, že si uvedomilo, že ak má človek milovať iba Boha, musí sa skutočne odpútať od všetkých a všetkého.

Luisa neskôr vyhlásila, že mníšky naozaj veľmi milovala, a že takáto láska prišla v jej živote len raz – nikdy viac už nepocítila podobnú lásku k žiadnemu z ľudí.

Napriek matkinmu nesúhlasu bola rozhodnutá stať sa mníškou. Bránil jej v tom len jej zdravotný stav. Keď sa na to sťažovala Ježišovi, povedal jej, že ju pripravoval na to, aby sa stala „mníškou“ jeho srdca. Upokojoval ju tým, že sa s ňou rozprával jej nárečím.

Ježiš ju učil milovať blížnych bez toho, aby sa od neho vzďaľovala, a viedol ju k tomu, aby sa na každého človeka pozerala v Božom svetle ako na obraz Stvoriteľa. Objasňoval jej, že ak Boží obraz tvorí v človeku nejaké dobro, musí si uvedomiť, že jeho pôvodcom je Boh, ktorý si často slúži inými ľuďmi. Na druhej strane, ak od nej Boh vyžaduje umŕtvovanie, musí si uvedomiť, že aj na to Boh zvyčajne používa iných ľudí ako nástroje na jej posväcovanie. Takto zostane jej srdce vo vzťahu k nemu slobodné bez toho, aby to bolo na ujmu náležitej úcty k nim.

Tento úryvok pochádza z knihy Luisa Piccarreta: Slnko mojej vôle, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.