Svätý Benedikt predpovedal svätej Silvii, že porodí budúceho pápeža

Uctievanie svätej Silvie začalo v 9. storočí. Nad jej niekdajším príbytkom neďaleko baziliky San Saba postavili oratórium. Pápež Klement VIII. vložil jej meno do Rímskeho martyrológia na 3. novembra a je vzývaná najmä tehotnými ženami pre dobrý a šťastný pôrod.

Silvia vynikala nad inými vznešenými ženami ako slnko – veľká rodom, bohatstvom i sobášom, svätosťou života a výchovou syna k všelijakým cnostiam. Narodila sa v druhom desaťročí šiesteho storočia, do vznešenej a bohatej rodiny buď v Ríme alebo na Sicílii. Jej otcom bol slávny Flavius Anicinus Probinus.

Keď dosiahla vhodný vek na vydaj, povedala svoje áno Giordanovi, váženému senátorovi a členovi Rímskej rady, ktorý tiež zastával úrad regionára, diakona a notára. Takýchto regionárov či diakonov a notárov bolo podľa príkladu jeruzalemskej Cirkvi v Ríme sedem. Regionár prisluhoval pápežovi, keď konal Božie služby v kostoloch jeho obvodu a mal na starosti aj chudobných a chorých.

Giordan a Silvia si svoje kresťanské povinnosti vykonávali vzorne, Silvia viedla až priam svätý život. Asi v roku 541 sa v Ríme stretla so svätým Benediktom, ktorý jej predpovedal, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, bude veľké menom i úradom. V tom roku sa jej narodil syn Gregor. Zbožná matka Silvia mu zaopatrila zbožnú dojku, pretože dobre vedela, že ak sú slová dojky dobré, sú mliekom, ale keď sú zlé, premenia sa na zhubný jed.

Neskôr porodila okrem Gregora aj druhého syna a tri dcéry – Tharsillu, Emilianu a Gordianu. O jej zbožnej výchove svedčia aj slová Tharsilly, keď tým, ktorí stáli pri jej posteli, vravela: „Odstúpte, odstúpte, prichádza Pán Ježiš.“ Zomrela veľmi mladá.

Gregor rástol a Silvia veľmi dbala, aby jej miláčik nevidel a nepočul nič, čo nie je vhodné pre dieťa, pretože vedela, že srdce dieťaťa sa podobá roztavenému vosku, do ktorého sa až do najslabších tieňov vtláčajú skutky a reči starších, ako aj neláska, závisť, sebectvo, urputnosť, svojvôľa a vášne všetkého druhu, ktoré už v útlom veku zapúšťajú korienky. Aby tomu Silvia zabránila, vždy sa správala vľúdne, rozvážne, pokojne a bez toho, aby sa dala uchvátiť nejakou vášňou, ktorú hneď v zárodku potlačila, aby sa v jej synčekovi (vidiac príklad matky) neprebudila.

Bola presvedčená, že nenaučí svoje deti zbožnosti, pokiaľ sama niekoľkokrát denne nepokľakne a nepomodlí sa so zopnutými rukami k Bohu. Takto bola aj Gregorovi odmalička príkladom a učila ho spínať rúčky. Pre svojho syna bola ako otvorená kniha, v ktorej Gregor mohol zreteľne čítať svoje kresťanské povinnosti, vidiac ich vo vykonávaní svojej matky. A ako maliar usilovne pracuje štetcom až dovtedy, pokým obraz nemá pravú podobu, tak aj svätá Silvia s rovnakou trpezlivosťou a starostlivosťou pestovala svoje dieťa, až sa podobal svätému, po ktorom dostal svoje meno.

Hoci bol Gregor svojím rodom určený k vysokým svetským hodnostiam, aby nadobudol potrebné literárne a vedecké vzdelanie, začal vplyvom svojej zbožnej matky horlivo študovať a čítať latinských cirkevných otcov – Augustína, Hieronyma a Ambróza netušiac, že by mohol byť medzi nimi štvrtý. Kým sa tak však stalo, predchádzali tomu iné životné kroky.

Gregor začal najskôr svoju kariéru ako právnik. Vynikol medzi ostatnými sudcami svojou obratnosťou a dôvtipom, až to dotiahol na rímskeho prétora. Spozoroval však, že pre svetský lesk a slávu a rôzne úradné práce ochabuje v nábožnosti a stáva sa vlažným vo viere. Začal sa strachovať o spásu svojej duše a zatúžil po živote, ktorý by mohol tráviť v ústraní.

Keď mu potom v roku 573 zomrel otec Gordian a matka Silvia vstúpila do rímskeho kláštora pri bráne svätého Pavla Cella Nova, zložil Gregor svoj úrad, predal zdedené majetky po otcovi a zriadil šesť benediktínskych kláštorov na Sicílii a siedmy v Ríme, vo svojom rodnom paláci, do ktorého v roku 575 sám vstúpil. Žil ako jednoduchý mních s ostatnými rehoľnými bratmi v prísnej kázni, v modlitbách a svätom rozjímaní. Zvlášť sa veľmi prísne postil, až mu z toho zoslabol organizmus a ochorel. Napriek tomu považoval dni strávené v kláštore za najblaženejšiu dobu svojho života.

Tipy na knihy:

Rimania si však Gregora veľmi zamilovali a nechceli ho vo verejnom živote stratiť, preto ho už po dvoch rokoch urobil pápež Benedikt I. rímskym regionárom a Pelagius II. ho v roku 579 poslal ako vyslanca k cisárovi do Carihradu. Tam Gregor spoznal úlisnosť a skazenosť, panujúce na cisárskom dvore, čo mu zasa pomohlo nadobudnúť nové skúsenosti a stal sa veľmi váženým mužom. Keď sa v roku 585 vrátil do Ríma, do svojho milovaného kláštorného ústrania, rehoľní bratia ho zvolili za opáta. To ešte prijal, no… po smrti Pelagia ho v roku 590 dosadili na pápežskú stolicu, čomu sa veľmi bránil.

Ako túto najvyššiu dôstojnosť v Cirkvi nerád prijímal, je zrejmé z jeho listu, ktorý napísal cisárovej sestre: „Stratil som rozkoš pokoja a vo vnútri hyniem, pretože sa obávam, že som ďaleko odhodený od Stvoriteľovej tváre. Kedysi bývalo mojou každodennou snahou utekať od sveta, krotiť telo a kochať sa nebeskými radosťami. Nič som si v tomto svete nežiadal, zdal som sa byť povýšený nad všetky pozemské veci. Teraz však na mňa odvšadiaľ dorážajú vlny svetských záležitostí, takže mi nezostáva čas, aby som sa zaoberal sám sebou. Prial som si sedieť s Máriou pri nohách Pána a od neho sa učiť, a zatiaľ som nútený sa s Martou zaneprázdňovať pozemskými vecami.“

Ukázalo sa však, že voľba Gregora za pápeža nebola vôbec zlá. Aj keď sa tomu skutočne bránil, jeho vláda mala čosi do seba. Zaviedol na pápežskom dvore prísnu kázeň, spoločne sa modlil s duchovnými a mníchmi a aj ako pápež nosil prostý rehoľný odev. Horlivý námestník svätého Petra konal s biskupmi a duchovenstvom niekoľko synod, zasadzoval sa o odstránenie rozličných bludov, rovnako aj o lepšiu morálku v Cirkvi a o nápravu v školstve. Nemenej rázne hájil prvenstvo (primát) rímskeho biskupa oproti ostatným východným patriarchom, hoci sám seba nazýval služobníkom Božích služobníkov.

Rovnako sa veľmi zaslúžil o rozšírenie kresťanstva na Sardínii, Korzike a v Anglicku. Nestrpel, aby sa dostávali kresťanskí otroci do rúk Židom, ale nariadil, aby boli vykupovaní z cirkevného majetku.

Dal si námahu pozorne preštudovať modlitby a bohoslužobné úkony rôznych katolíckych národov, najkrajšie z nich vybral a zostavil prekrásny poriadok Božích služieb, ktorý sa s niektorými obmenami a dodatkami doposiaľ nachádza v našej Cirkvi.

Zvelebil aj bohoslužobný spev a zaviedol takzvaný chorál. Pre tento účel založil v Ríme spevácku školu, na ktorej aj sám vyučoval. Táto škola bola spojená so sirotincom a slúžila ako vzor pre podobné ústavy. V stredoveku panoval názor, že velebný chorálny spev bol Gregorovi vnuknutý od samého Boha.

Dodnes sa naňho pamätá v súvislosti s procesiou, konanou v deň svätého Marka, ktorú vykonal sám s rímskym ľudom za morové rany. Keď longobardský kráľ Agiluf ohrozoval Rím, odobral sa Gregor do nepriateľského tábora. Svojimi prosbami, vznešenosťou i dôstojnosťou primäl kráľa k tomu, aby upustil od ďalšieho obliehania mesta.

Gregor bol počas celého svojho riadenia Cirkvi sužovaný chorobou (dnou), až ho z toho trápenia napokon 12. marca 604 vyslobodila smrť. Rimania ho začali uctievať hneď po jeho smrti ako svätého. Dejiny ho nazývajú Veľkým zaiste pre jeho príkladný svätý život a jeho všestranné a blahodarné pôsobenie.

Matka Silvia sa tak ukázala ako skutočne dobrá kresťanská matka i vychovávateľka. Semienko, ktoré zasadila v útlej mladosti sa jej – a nielen jej, ale celému svetu – odmenilo chutným sladkým ovocím. Silvia, ktorá zomrela asi v roku 592, sa do pamäti vďačného potomstva zapísala nielen početnými skutkami kresťanského milosrdenstva, ktoré až do svojej smrti konala ona sama, ale aj skrze svojho syna Gregora.

Zdroj: Matky – vychovatelky

Masima