Zázračná svätá Františka od piatich rán Ježiša Krista

Pán k sebe vábi zbožné duše trojitým zvláštnym spôsobom: svojím detstvom, krížom a svätostánkom. A rovnako prilákal k sebe aj Máriu Františku.

Rodáčka z Neapola, svätá Františka od piatich rán, sa narodila 25. marca 1715 a pokrstená bola ako Anna Mária. Jej otec mal prudkú povahu a ešte k tomu bol aj lakomý. Zatiaľ čo jej matka si na manželovo správanie zvykla, pre Annu Máriu to znamenalo iba jedno: popri ťažkej práci, ktorú musela vykonávať, to bol až neúnosný kríž.

Šestnásťročnú dcéru sa otec snažil prinútiť, aby sa vydala za bohatého mladíka, ale Anna Mária sobáš vytrvalo odmietala, kvôli čomu znášala ústrky a bitky. Ale ani tak nepovolila, až si napokon „vydupala“ svoje. 8. 9. 1731 vstúpila do kongregácie reformovaného tretieho rádu svätého Františka, kde prijala meno Mária Františka od piatich rán Ježiša Krista.

Základným rysom povahy Márie Františky bola snaha byť verným napodobením raneného, ukrižovaného Vykupiteľa, ako aj naznačuje jej rehoľné meno – Mária Františka od piatich rán Ježiša Krista. Táto Pánova nevesta pri každej príležitosti obnovovala v sebe zbožnú spomienku na Pánovo utrpenie – a to tým najbolestivejším spôsobom. Spasiteľ jej prepodivne splnil túžbu byť účastnou na jeho utrpení.

Dialo sa to po dobu mnohých rokov vždy v piatok v marci. Po svätom prijímaní toho dňa oznámila svojmu spovedníkovi Františkovi Xavierovi Bianchini, ktoré Spasiteľove muky zakúsi. Potom kľakla pred svojím krížom a rozjímala o príslušných tajomstvách. A o čom hĺbal jej duch v rozjímaní tajomstiev, to cítilo jej telo.

Keď rozjímala o udalosti na Olivovej hore, vyzerala ako umierajúca mŕtvola. Ramená sa jej skrútili dozadu a zopli sa k sebe takou silou, akoby bola skutočne zviazaná povrazmi, pričom jej ruky a kĺby zmodrali a zaliali sa krvou. Trvalo to tak dlho, až ju musel jej spovedník privolať k sebe. Keď Mária Františka precitla z extázy, jej väzy, svaly a kosti sa vrátili do svojej normálnej, bežnej polohy.

Tipy na knihy:

Pri tajomstve bičovania sa správala rovnako – akoby bola rukami priviazaná k nízkemu stĺpu. Trhala sebou a zvíjala sa ako pod hroznými ranami. Nadmieru bolestným bolo utrpenie, keď bola uvádzaná do tajomstva korunovania Ježiša Krista tŕňovou korunou: všetky bolesti sa zhlukli do hlavy, ramená mala silne vytiahnuté dohora, takže brada sa dotýkala hrude, zatiaľ čo z jej čistých vlasov stekali kvapky krvi.

Nesenie kríža Pána napodobňovala na Zelený štvrtok, ale už nie v skrytosti, no verejne – pri návšteve všetkých tridsiatich troch „svätých hrobov“ v Neapole. Očitý svedok don Pessiri rozprával, že pri tejto návšteve, pri ktorej ju takmer každý rok sprevádzal, videl jej telo zohnuté, akoby niesla nejaké obrovské bremeno. Mária Františka si navyše vložila do sandálov dierkované plechy, niečo na spôsob strúhadla, takže pri chôdzi zafarbila cestu svojou krvou.

Pri ukrižovaní celkom predstavovala živý kríž. Rozpäté ruky jej úplne stuhli, podobne vyzerali aj nohy, ktoré akoby mala prikované, údy jej praskali. Mária Františka sa zvíjala, triasla sa po celom tele a prsty sa jej stočili do dlane. Z jej hlavy sa rinula krv, oči mala zakalené a na blednúcej umierajúcej tvári sa rozprestrela smrteľná úzkosť. Ten, kto by v tejto chvíli nebol zasvätený do tohto tajomstva, určite by nepochyboval, že Mária Františka skutočne zomiera. Na spovedníkov príkaz opäť precitla, no zostala ležať na posteli ako na smrť chorá až do druhého dňa, keď sa zvonilo na Anjel Pána. Pri tomto zvonení rýchlo vstala a s novou energiou začala pracovať.

Ako magnet priťahuje železo, tak v pravom zmysle slova priťahoval Máriu Františku svätostánok. V talianskych kostoloch v tej dobe nebývala Najsvätejšia sviatosť na hlavnom oltári, ale na niektorom z bočných. Predsa však vždy vedela, kde sa nachádza, aj keď pred oltárom nehorelo večné svetlo. Keď sa modlila pred Najsvätejšou sviatosťou, tak sa rozohnila, až mala celé telo ako v ohni a hruď sa jej prudkým dychom dobre že neroztvorila. Preto bolo nutné, aby nosila kôš zo železných prútikov na ochranu hrude.

Obyvatelia mesta ju častokrát mohli v noci vidieť na streche, obrátenú smerom ku kostolu, ako s túžobne rozpaženými rukami so slzami volá: „Ženích môj! Ó, jediná radosť môjho srdca! Kiež by som mala srdcia všetkých ľudí, aby som ťa mohla chváliť! Ó, môj Ježišu, ako som o teba olúpená! Ó, blažené múry, ktoré obklopujete môj najdrahší poklad! Chcela by som, aby moje srdce bolo plamenným ohňom lásky, takým veľkým, ako celý svet, aby som ťa mohla milovať!“ A neraz ju aj videli počas noci vznášať sa nad strechou s rozžiarenou tvárou a rukami rozpaženými ku kostolu.

Mária Františka bola prvou neapolskou ženou, ktorá bola Katolíckou cirkvou vyhlásená za svätú (zomrela 6. októbra 1791). 18. mája 1803 ju pápež Pius VII. vyhlásil za ctihodnú, pápež Gregor XVI. ju 12. novembra 1843 blahorečil a pápež Pius IX. ju 29. júna 1867 vyhlásil za svätú.

Zdroj: Ozvěna z Assisi

Masima