Buď pozdravený, Svätý kríž, nasýtený potupou!

Je veľa dôvodov, pre ktoré mám rád Slovensko. Jedným z nich je, že aj napriek pokračujúcemu odkresťančovaniu našej krajiny tu na verejných priestranstvách bežne nachádzam kaplnky, sochy Panny Márie a ostatných svätých, Božie muky a ďalšie sakrálne monumenty. Keď sa náhlim naším mestom, slúžia mi ako pripomienka toho, že naše každodenné pachtenie sa za napĺňaním našich skutočných i umelo vytváraných potrieb je len nepatrnou časťou omnoho väčšej, lepšie povedané nekonečnej mozaiky zahŕňajúcej celok viditeľného i neviditeľného sveta.

Mojím osobitne obľúbeným verejným sakrálnym artefaktom je Božia muka nachádzajúca sa na konci tunajšej pešej zóny. Keď prechádzam okolo nej, zavše sa na chvíľu zastavím a krátko sa pomodlím, alebo len „za pochodu“ v duchu pozdravím ukrižovaného Ježiša a ponáhľam sa ďalej. Jedného dňa som zostal veľmi nemilo prekvapený, keď som zistil, že soche Ukrižovaného niekto odbil hlavu. Keď som nad tým večer premýšľal, uvedomil som si, že takéto a podobné činy sú jednak urážkou Boha, no najmä gólom človeka do vlastnej brány. Tým, že človek zneucťuje náboženské symboly, respektíve akúkoľvek skutočnosť, ktorá je pre niekoho posvätná (a verte mi, aj pre ateistov sú určité veci sväté), zneucťuje v prvom rade sám seba. Zmysel pre posvätno je totiž špecificky ľudskou črtou, ktorá sa nevyskytuje u žiadneho iného tvora na zemi. Kto v sebe teda potláča tento „šiesty zmysel“, potláča vlastnú ľudskosť.

Tipy na knihy:

V každom prípade mi táto Kristova socha po tom, čo sa jej stalo, ešte väčšmi prirástla k srdcu a s ešte väčším zanietením som pokračoval vo svojom doterajšom zvyku. Na moje veľké potešenie po nejakom čase sochu zreštaurovali. Ale potom ju niekto opäť rovnakým spôsobom zdevastoval. Keď som tam tak pred ňou bezradne stál, zrazu som si uvedomil, že socha Ukrižovaného bez hlavy je na jednej strane zobrazením do neba volajúcej ľudskej neúcty a nevďaku voči Bohu, no zároveň tak azda ešte lepšie znázorňuje Ježišovu lásku k nám než neporušené vyobrazenia jeho umučenia. Keď hľadím na kamenného Krista bez hlavy, pýtam sa sám seba, či vôbec možno vytvoriť výrečnejší symbol „bláznivej lásky“ Boha k človeku, lásky dokonalého, nekonečne výkonného intelektu, ktorý kvôli nám – zrniečkam prachu v nekonečnom vesmíre, ktoré sa pechoria svojím kuracím mozgom – celkom „stratil hlavu“?

Teo

Foto: autor