Anjel kňaza

I.

Kňaz vyrástol v tieni svätyne. Čakala ho veľká česť a rodine sa malo dostať hojné požehnanie.

Anjeli hneď pri narodení poznali, že bude kedysi žiariť v  Cirkvi ako živé svetlo. Prebývali v  dome, aby chránili jeho kolísku, ospevovali jeho krst a predpovedali jeho svätosť.

Boží úmysel sa začínal prejavovať. Anjel, ktorý mal viesť toto dieťa, sa kedysi zjavil matke a držal závoj posiaty kvetinami. Matka videla, ako závoj odlieta ďaleko, rozostiera sa a pokrýva roviny, lesy a hory. Anjel sa jej prihovoril: „Tvoje dieťa bude kvitnúť pre nebo a nespočetné duše mu budú ďakovať za svoju spásu.“

V deň, keď bol ošatený kňazskou dôstojnosťou a uvedený medzi kniežatá Božieho ľudu, sme videli, ako mu jeho anjel prvý padá k nohám a bozkáva mu ruky. Tieto ruky, ktoré dostali sväté znamenie, žiarili viac než naše ruky. Mali konať vznešenejšie dielo a rozdávať väčšie poklady. Dostali moc dotýkať sa svätých predmetov a nosiť ich aj silu posväcovať a žehnať nesväté veci.

Anjel strážny pozdravil v novom kňazovi muža, ktorý ho prevyšoval mocou a dôstojnosťou. Vychádzajúc zo svätyne mu dal pokorne a  úctivo prednosť. Považoval to za veľmi veľkú česť, že smie byť blízko a pomáhať tomu, ktorý sa stal druhým Kristom a ktorého slovo má silu zvolať Boha na zem a  viesť duše k nebu.

S takou vysokou dôstojnosťou sa musel zhodovať dokonalý život, preto anjel zdvojnásobil svoju starostlivosť.

Nedokonalosti, ktoré lipnú na ľudskej prirodzenosti a ktoré zostali v kňazovom srdci, mu nevzali odvahu. Vedel totiž, že budú prospešné. Kňaz, ktorý je podrobený týmto slabostiam, neznámym anjelom, bude k hriešnikom zhovievavejší. V anjelovi by bola azda nevôľa väčšia než súcit. Kňaz však môže pozorovať len sám seba, aby bol samá dobrota a láskavosť. Ako dobre, že kľúče od neba sú v ľudských rukách.

II.

Keď Kristov sluha vystúpil na kazateľnicu, bola v  jeho srdci horlivosť anjela, ktorá  oživovala jeho slová. Anjeli veriacich počúvali a vzdávali mu tisícoraké vďaky.

Keď zasadol na božskú súdnu stolicu, aby rozhrešil hriešnikov a vrátil im stratenú korunu, anjel, naplnený obdivom, zvolal: „Kto môže odpúšťať hriechy a robiť čistým, čo bolo nečisté?!“

Keď kňaz ako živý trón nosil nebeského Kráľa vo víťazosláve a rozdával dušiam sviatostnú mannu, s chvením ho sprevádzal jeho nebeský strážca s inými anjelmi.

Keď prijímal dieťa pri vstupe do života a  odieval ho rúchom nevinnosti alebo keď stál pri starcovom odchode zo sveta a zaopatroval ho, anjel bol preniknutý radosťou a velebil tieto zázraky.

Keď však kňaz v  prítomnosti nebeského dvora, ktorý ho zaplavoval svetlom, premieňal Telo a Krv božského Vykupiteľa a v Božom mene prednášal slová: „Toto je moje telo! Toto je kalich mojej krvi!“, anjel sa skláňal k zemi ako zničený a neodvažoval sa pozdvihnúť oči. Ani cherubíni a serafíni sa mu nezdali takí vznešení.

III.

Kňazov anjel videl v diaľke, ako anjeli tých národov, ktoré dosiaľ sedia v tieni smrti, sa k nemu vracajú s bolestným výrazom, a počul, ako k nemu volajú: „Pomôž!“

Chcel vyhovieť ich prianiu, preto vložil do srdca, ktorého veľkodušnosť poznal, živý obraz tejto biedy a nútil ho venovať sa spáse neveriacich.

A urobil ešte viac. Ostrou kopijou, ktorej hrot žiaril božským ohňom, zranil srdce, aby ho ustavične poháňala horlivosť.

Po niekoľkých dňoch sa stal zo svätého kňaza horlivý apoštol a anjel mu hovoril: „Pôjdeme!“

Okolo lode, ktorá ho prijala, sa vznášalo tisíce duchov, ktorí svojím dychom zvlnili šťastné plachty, vyrovnali vlny a spievali: „Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou!“

Satana znepokojil pohľad na nespočetné koruny prinesené dušiam, ktorým bola vypálená známka otroctva. Zvolal svoje mocnosti a  rozkázal im, aby tento krok zarazili a  pochovali katastrofou. Na jeho hlas sa všetko spojilo: noc, vietor, blesk. Všetko bolo zmätené a  rozbúrené. Nebo a  voda sa pretekali v besnení a ich zúrivosťou prenikal pekelný smiech. Loď mala byť viackrát pohltená vlnami. Ale podporovali ju ochranné paže. Navzdory zlým duchom, ktorí riadili živly, anjeli zasa vrátili pokoj i radosť a všetci ďakovali Bohu za ochranu.

IV.

Sotva došiel posol spásy k  brehu, v  ústrety mu leteli anjeli neveriaceho národa a  volali: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! On bude naším tešiteľom a pomocníkom, otvorí nám dosiaľ zavreté srdcia, zoznámi nás s  tými, ktorí o nás nič nevedeli, a urobí naše poslanie plodným. Koľko duší bude spoločnou kňazskou aj anjelskou činnosťou vyrvaných satanovi a privedených do Božieho náručia!“

Vo chvíli, keď sa prvý raz slúžila najsvätejšia obeta, krajinu zahalilo nebeské svetlo. Temné mocnosti sa hýbali a otriasali krajinou. Ich autorita bola smrteľne ranená. Ježiš Kristus slávnostne zriadil svoje kráľovstvo.

Kňazova ruka, podporovaná rukami tisícov anjelov, postavila v srdci tohto kráľovstva rebrík vyvolených. Videli sme, ako po ňom vystupovalo najprv niekoľko detských duší, potom niekoľko duší starcov a potom duše každého veku a stavu.

Keď apoštol začal svoju činnosť medzi ľudom oddaným modloslužbe, zaviedli ho anjeli k  tým, ktorí zachovávali prirodzený zákon alebo sa od neho najmenej odchýlili a ktorí sa zdali zrelými pre krst alebo pokánie. Jasná Prozreteľnosť ho viedla tam, kde sa niečo zdalo náhodné.

„Kto si, že sám bojuješ proti svetu a víťazíš nad ním?!“ zvolal zlý duch.

„Moje meno je množstvo,“ odpovedal apoštol, pričom použil satanove vlastné slová. „Ty vidíš len mňa, slabý a bezmocný nástroj, ale so mnou sú anjeli mojich príbuzných, priateľov a všetkých duší, ktoré som prišiel zachrániť.“

Zlý duch sa domnieval, že prišiel na to, aby dobyl skvelé víťazstvo. Dôkladne pripraveným prenasledovaním chcel svojim protivníkom zasadiť tvrdú ranu. Ale vo svojej zúrivosti sa sklamal. Stal sa akurát vykonávateľom ich vôle a nastal preňho večer potupnej porážky.

V.

Anjel vravel apoštolovi: „Aký si šťastný, že môžeš vínny kmeň, ktorý si zasadil, zaliať svojou krvou a tým mu zabezpečiť nový rast.“ Apoštol bol unesený radosťou.

V hodinu, ktorú určilo Božie rozhodnutie ako prípravu na obetu, bol zajatý a vrhnutý do väzenia.

Obdiv anjela bol nesmierny. Ani nevedel, ako by dostatočne uctil putá kňaza. Keďže kňaz ich niesol pre Ježiša Krista, anjelovi sa zdali žiarivejšie než zlato. Videl v nich čestné puto, skvostnú ozdobu, vzácne rúcho lásky a prial by si, aby ich mohol zameniť za svoje krídla.

Tieto putá by mohol ako oslobodzujúci anjeli ľahko prelomiť a otvoriť bránu. Ale radšej pre neho volil zajatie bohaté na zásluhy a slávu. Skúmal hĺbku rán, meral stupne smädu a hladu a pozorne si všímal, ako rastie bolesť.

V snahe udržať odvahu svojho hrdinu rozmnožoval jeho útechu. Osvetľoval väzenie jasom a  napĺňal ho oveľa sladšou vôňou, než je vôňa všetkých pozemských kvetín. Spieval a svoj spev sprevádzal hudbou svojich šelestiacich krídel. Táto harmónia posilňovala skúšanú dušu.

Keď vyznávač spieval bolestné žalmy zajatcov, anjeli mu odpovedali radostnými žalmami oslobodených.

V predvečer mučeníckej smrti kňaz prežíval nevýslovný zármutok. Ešte raz by si prial priniesť svätú obetu a posilniť sa chlebom silných. Ale nepohnuto ležal na zemi so spútanými rukami a na obetu nemal ani veci, ani oltár.

Anjel preňho urobil zázrak, ktorý konal pre iných Božích priateľov. Zjavil sa mu vo svetelnej guli s belostným chlebom a s vínom v zlatej čaši.

„A kde je oltár?“ pýtal sa kňaz.

„Tu je pripravený,“ odpovedal anjel, „žiari diamantmi a rubínmi. Sám Ježiš si ho zvolil. Kde môže byť bohatší oltár než krvou a ranami ozdobená hruď?“ Anjel položil chlieb a víno na prsia vyznávača.

Vyznávač predniesol sväté slová, z anjelových rúk prijal chlieb života a kalich spásy a povedal:

„Mám byť rozomletý ako pšenica a stať sa chlebom hodným Ježiša Krista. Buď šťastná a tisíckrát požehnaná ruka, ktorá ma vyslobodí zo sveta a spojí ma s Ježišom! Dopustí sa viny, keď mi preukáže túto milosť, ale horlivo budem prosiť Božie milosrdenstvo, aby som ju raz v nebi smel vybozkávať.“

VI.

Vo hviezdnych výšinách sa objavili zástupy čistých duchov. Dosiaľ sa pozerali na jeden dovtedy tmavý ostrov, ktorý sa práve ožiaril. Kalvária bola pripravená. Skláňalo sa k nej celé nebo.

Anjel stál pri vyznávačovi viery a držal mu korunu. Oslávení mučeníci skláňali svoje palmy na znamenie bratstva. A Ježiš medzi nimi otváral náruč, aby prijal mučeníka.

Keď sa krv začala rinúť, nespočetné ruky zbierali jej kvapky. Urobili z nich poklad, ktorý bude bohatstvom vražedného národa. Táto krv sa stane milosrdným a požehnaným dažďom, rozšíri sa na duše, obráti ich a  zachráni. Takto sa mučeník pomstí.

Pri poslednom mučeníkovom vzdychu zišiel z  mrakov blesk do hlbiny. Satan bol zvrhnutý z  trónu. Jeho žezlo sa roztrieštilo na kúsky. Národ, tak dlho utláčaný prekliatou nohou, si mal oddýchnuť. Krv ako zázračný olej stonásobne rozplamenila v dušiach oheň Božej lásky.

Anjeli víťazne spievali: „Kto je ten, čo prichádza odetý do purpuru a zdobia ho žiariace rany? Aký krásny je vojak, ktorý premohol peklo, dal svojmu kniežaťu kráľovstvo a objavil sa obťažkaný korisťou! Kresťanská obec, ktorú apoštol založil, je hodná matky Cirkvi, je jej vtlačená pečať obeti.“

A iní anjeli, ktorí obklopili mučeníka, prespevovali: „Kniežatá, zdvihnite svoje brány, zvýšte sa brány večné! Nový víťaz použije svoje víťazstvo, aby vybudoval slávnejší Jeruzalem. Prázdne miesta medzi vami budú vyplnené. Zlí duchovia budú v Láske nahradení dušami obrátených!“

Do chválospevov sa miešal smútok: „Prečo si nedal telo aj nám? Prečo je človek taký šťastný, že smie zomrieť za teba?“

Ale na tento smútok odpovedal iný hlas: „Boh zomrel pre človeka, na človeku zostáva, aby zomrel pre Boha.“

Tisíc hodín cesty od tejto Kalvárie sa stal podivný a vzrušujúci zázrak. Pri otcovskom kozube mlčky a nemo visela citara, na ktorej mučeník kedysi hrával, keď si doma spieval. Citara sa sama od seba rozozvučala ľúbezným tónom a bolo počuť nebeský spev.

Šťastní svätci, ktorí kráčajú v Baránkových stopách! Ich duše sa budú radovať v svätých sieňach, a pretože preliali svoju krv pre Ježiša Krista, budú večne panovať v jeho sláve.

VII.

Kňaz mal na svojej čelenke toľko drahokamov, koľko duší zachránil. Tieto duše ho pozdravovali radostným volaním: „Sláva apoštolovi, vyznávačovi, pastierovi, mučeníkovi!“

V tom čase, keď bol korunovaný v  Otcovom lone, sa na zemi dostalo jeho pamiatke a  telesnej schránke pocty, ktorú môže dať iba Cirkev.

Láska rozbila pri nohách božského Majstra nádobu vzácnej masti, ktorej vôňa sa všade rozšírila. Drahocenné ostatky mali byť zobraté, aby po stáročia šírili svoju ľúbeznú vôňu.

Tyran, ktorý mučeníkovej duši práve dohodol vstup do neba, nechcel, aby jeho telo pochovali do zeme. Rozkázal ho zaniesť ďaleko k moru a pochovať do vĺn.

Na obzore ho videli ako slnko, ktoré vychádza z vĺn a vysiela svoje prvé ohnivé lúče. Anjeli ho znovu vyniesli na pobrežie, ovievali krídlami a  ospevovali víťazstvo, ku ktorému bolo nástrojom.

Ľudia, ktorí si to všimli, si prišli uctiť jeho telesnú schránku. Vychádzala z nej božská sila, ktorá vlievala svätosť a spôsobovala zázraky.

Jeho hrob bol zakrátko slávny. Zväčšil sa, rozšíril a premenil na priestranný chrám, ktorý bude stále stáť a ponesie mučeníkovo meno.

Sväté ostatky budú odpočívať pod oltárom. Po celé veky bude denne prichádzať Spasiteľ, aby sa obetoval nad telom svojho kňaza, ktorý sa obetoval pre svojho Boha.

Mučeník bude stále žiť v spomienkach nových kresťanov. Budú o ňom rozprávať svojim deťom, učiť ich, aby ho chválili a každý rok oslavovali jeho víťazstvo. Až do neskorého potomstva sa naňho bude spomínať s láskou.

Tento úryvok pochádza z knihy Spomienky anjela strážneho, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.