Jubileum nádeje

Príležitosť na „oživenie nádeje“. Týmto heslom, ktoré navrhol Svätý Otec František v bule o vyhlásení jubilea, by sme mohli zhrnúť zmysel a cieľ Svätého roka 2025. Motto „Pútnici nádeje“ bolo zvolené s cieľom upozorniť na potrebu dať zmysel prítomnosti, aby sa mohla stať reálnou hybnou silou smerom k budúcnosti. Je dôležité, aby prijímala rôzne výzvy, ktoré neustále prichádzajú, a poskytovala na ne odpovede. To, čo motivovalo pápeža, je práve situácia, ktorou svet aktuálne prechádza.

Ako zdôraznil Mons. Rino Fisichella na prvej tlačovej konferencii po ohlásení jubilea v júni 2022, „každý svätý rok v histórii Cirkvi nadobúda svoj úplný význam iba v historickom kontexte, ktorý ľudstvo prežíva. A, predovšetkým, keď dokáže čítať znaky nepokoja a úzkosti spojené s očakávaniami, ktoré ľudia vnímajú. Krehkosť, ktorú zažívajú v týchto rokoch, spolu so strachom z vojnového násilia spôsobuje, že ľudská existencia je vnímaná ako paradox. Na jednej strane pociťuje veľkú silu techniky, ktorá dominantne vplýva na každodenný život, na strane druhej, pri pohľade do budúcnosti často cíti neistotu a zmätok. Tu pramení bezodkladná potreba prežívať nasledujúce jubileum vo svetle nádeje.“

Preto bula o vyhlásení jubilea nesie názov Spes non confundit. Toto pomenovanie odkazuje na slová, ktoré apoštol Pavol napísal pred dvomi tisícročiami, aby vlial odvahu kresťanskej komunite v Ríme: „Nádej nezahanbuje“ (Rim 5, 5). Čo je základom tejto nádeje, vysvetlil pápež František 9. mája 2024 v homílii, počas ktorej bol dokument zverejnený:„Kristus vystúpildo neba a prináša k Božiemu srdcu naše človečenstvo plné očakávaní a otázok, ,aby sme mali pevnú nádej, že ho ako jeho tajomné telo budeme nasledovať do nebeskej vlasti, kam nás predišiel on, naša hlava, a pôvodca našej spásy‘ (porov. Prefácia nanebovstúpenia). Bratia a sestry, práve túto nádej, zakorenenú v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, chceme osláviť, prijať a zvestovať celému svetu v nadchádzajúcom jubileu, ktoré je už za dverami. Nie je to len jednoduchý, povedzme iba ľudský optimizmus alebo pominuteľné očakávanie spojené s nejakou pozemskou istotou, to nie. Je to skutočnosť, ktorá sa už naplnila v Ježišovi a ktorá sa aj nám dáva každý deň, kým nebudeme jedno v objatí jeho lásky.“

Pápež zdôraznil, že „kresťanská nádej nás podopiera na životnej ceste, aj keď je kľukatá a únavná; otvára pred nami cesty budúcnosti, keď nás rezignácia a pesimizmus chcú držať v zajatí; umožňuje nám vidieť možné dobro, keď sa zdá, že zlo má navrch. Kresťanská nádej nám vlieva pokoj, keď srdce ťaží neúspech a hriech; umožňuje nám snívať o novej ľudskosti a dodáva nám odvahu pri budovaní bratského a pokojného sveta, keď sa zdá, že to nestojí za námahu.“

Svätý Otec nás zároveň pozýva: „Pozdvihnime srdce ku Kristovi, aby sme sa stali ohlasovateľmi nádeje pre civilizáciu, ktorá je poznačená príliš veľkým zúfalstvom. Svojimi gestami, slovami, každodennými rozhodnutiami, trpezlivosťou zasiať kúsok krásy a láskavosti, nech sme kdekoľvek, chceme spievať o nádeji, aby jej melódia rozochvela akordy ľudstva a prebudila v srdciach radosť a aby prebudila odvahu objať život. Potrebujeme totiž nádej, potrebujeme ju všetci.“

Podrobné vysvetlenie o potrebe nádeje adresoval pápež predovšetkým tým, ktorí stoja mimo Cirkvi: „Potrebuje ju spoločnosť, v ktorej žijeme, často ponorená len do prítomnosti a neschopná hľadieť do budúcnosti; potrebuje ju naša doba, ktorá sa neraz unavene vlečie v šedi individualizmu a ,prežívania‘; potrebuje ju stvorenie, ťažko zranené a znetvorené ľudským sebectvom; potrebujú ju ľudia a národy, ktoré čelia zajtrajšku zaťaženému obavami a strachom, zatiaľ čo nespravodlivosť s aroganciou pretrvávajú, chudobní sú zavrhovaní, vojny rozsievajú smrť, poslední stále zostávajú na konci zoznamu a sen o bratskom svete sa môže zdať ako prelud.“

Svätý Otec myslel i na tých, ktorí sú súčasťou Cirkvi, keď povedal: „Aj Cirkev potrebuje nádej, aby keď zakúša ťarchu únavy a krehkosti, nikdy nezabudla, že je Kristovou nevestou, milovanou večnou a vernou láskou, povolanou strážiť svetlo evanjelia, poslanou odovzdávať všetkým oheň, ktorý priniesol a raz navždy zapálil Ježiš vo svete.“ Nezabudol dodať, že „každý z nás potrebuje nádej: naše niekedy unavené a zranené životy, naše srdcia túžiace po pravde, dobre a kráse, naše sny, ktoré žiadna temnota nemôže uhasiť. Všetko v nás i mimo nás volá po nádeji a hľadá, aj keď o tom nevie, Božiu blízkosť.“

Na tieto slová nadväzuje i jeho záverečné želanie: „Bratia a sestry, nech nám zmŕtvychvstalý a nanebovstúpený Pán dá milosť znovuobjaviť nádej, zvestovať nádej, budovať nádej.“

Tento úryvok pochádza z knihy Žiť jubilejný rok, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.