Prečo treba vyznávať hriechy?

Vyznávať hriechy dnes spôsobuje ľuďom značné ťažkosti. Keďže pozadie tohto javu má mnoho stránok, venujme pozornosť aspoň štyrom z nich.

Po prvé, ľudia sú čoraz menej presvedčení o  svojej vlastnej hriešnosti, lebo koncept dobra a zla je čoraz viac chápaný ako záležitosť kultúry, a nie objektívnych noriem, ktoré by mali silnejšie slovo. Niekedy sa ich šírenie dokonca vníma ako forma útlaku páchaného na človeku, ktorý chce byť predovšetkým slobodný. V krajnom prípade niečo, čo sa kedysi považovalo za hriešne, sa teraz môže považovať za čnostné. Tak či onak, prvý dôležitý bod znie: strata povedomia o hriechu alebo pochybnosť o tom, čo je hriech vo všeobecnosti.

V tretej časti filmu Krstný otec režisér Francis Ford Coppola ukázal scénu spovede, v ktorej Al Pacino ako Don Michael Corleone vyznáva hriechy pred kardinálom Lambertom. Tvrdý a nemilosrdný mafián sa po vyznaní krutých činov rozplače a kardinál mu hovorí:

„Tvoje hrozné hriechy sú dôvodom, prečo trpíš. A predsa by tvoj život mohol byť vykúpený, ale viem, že v to neveríš. Nezmeníš sa.“

Hoci som uviedol len scénu z filmu, možno ukazuje pravdu, ktorá platí o mnohých ľuďoch. Každý, kto hreší, trpí pre svoj hriech. Každý z nás sa ho môže zbaviť, keď ho odovzdá Kristovi vo svätej spovedi. Avšak nie každý sa po spovedi zmení, lebo nie každý to chce.

Druhá okolnosť, na ktorú chcem upozorniť, je osoba spovedníka. Často sa stretávame s názorom, že vyznanie hriechov pred iným človekom sa míňa so svojím cieľom, že stačí skúmať svoje hriechy a predkladať ich Bohu, že kňaz je tiež hriešny človek, tak ako môže byť morálnym sudcom. K takémuto presvedčeniu sa ľahko pridá ďalšie, že keď nerobíme nič mimoriadne zlé, máme o dôvod viac sa nespovedať:

„Som slušný občan, starám sa o svoju rodinu, podporujem charitatívne diela – čo by mi Boh mohol vyčítať?“

Tretí problém spočíva v pohoršení zo strany Cirkvi. Stáva sa, že niekým do hĺbky otrasú zlé osobné skúsenosti alebo informácie z médií: mravné škandály niektorých duchovných, nevhodné reakcie cirkevných predstaviteľov, dodatočne zverejnené choroby Cirkvi zranili mnoho dobrých katolíkov na citlivom mieste v ich vnútri. Iní si zasa vo svojom srdci nesú nepríjemné zážitky so spoveďou: manipuláciu zo strany kňaza, hrubé zaobchádzanie v spovednici, zneužívanie pozície duchovnej osoby, teda klerikalizmus.

Čo sťažuje vyznanie hriechov ako ďalšie, je nedostatočná práca so svedomím. Hriech a jeho vplyv na duchovný stav človeka je otázka, ktorá je ľuďom skôr ľahostajná: nepýtajú sa, či majú hriech alebo nie. Kým sami necítia takú potrebu, nevidia zmysel v spovedaní, akoby nebolo rozdielu medzi praktizovaním spovede a jej zanedbaním. Vravia si, že vždy môžu ísť na spoveď, ak to bude potrebné; ak nie, spoveď sa odkladá. Kontakt so svedomím, pokiaľ niekedy nejaký mali, celkom stratili, čím sa vytvorí bariéra, ktorú nevedia prelomiť. Keď potom idú na spoveď, napríklad pri príležitosti pohrebu v rodine, nevedia, čo majú vyznať, vo svojom živote nevidia žiadne zlo. Ako je človek schopný rozpoznať osobnú vinu, vysvetlil kardinál Ratzinger:

„Až keď je možné uzdravenie, dokáže vnímať svoju vinu. Na druhej strane uzdravenie je možné len vtedy,
keď môže dostať rozhrešenie.“
J. Ratzinger, P. Seewald, Bóg i świat (Boh a svet), Krakov 2005, s. 388

Mnohí sa zrieknu spovede aj v situáciách, ktoré sa zdajú byť zvláštnou pohnútkou, aby si ju vykonali. Pohľad na rodiny zhromaždené na svadbách alebo pohreboch, ktorých členovia nepristúpili ani k spovedi, ani k svätému prijímaniu na úmysel svojich milovaných, sa mi naskytol mnoho ráz. A môžem povedať, že niet azda smutnejšieho pohľadu v službe kňaza, než keď deti neprijímajú Sviatosť oltárnu za svojich zosnulých rodičov alebo vnúčatá za svojich starých rodičov. Lebo pre niečo, čo v ich očiach nemá význam, neprekonajú takú ťažkú prekážku, akou je spoveď.

Vybrali sme, pravda, len jeden príklad, ako sa ľudia našej doby stavajú k svätej spovedi. Sviatosť pokánia a zmierenia pritom ustanovil sám Kristus, ktorého vôľou bolo, aby apoštoli udeľovali odpustenie hriechov. Preto im po svojom vzkriesení povedal:

„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23).

Dnes sú to biskupi ako nástupcovia apoštolov, ktorí sú zodpovední za slávenie sviatosti pokánia a  zmierenia, a len s právomocou od biskupa môžu vysluhovať spoveď aj kňazi, teda presbyteri, čo by naopak nemohli, keby im biskup zakázal. Treba zdôrazniť, že Ježiš nestanovil apoštolom, ako majú odpúšťať hriechy, preto sviatosť pokánia a zmierenia prešla aj určitým vývojom. Vieme, že v Cirkvi táto prax existovala od 1. storočia, o čom svedčia spisy ako list pápeža Klementa Korinťanom, ktorý bol napísaný ku koncu storočia. Postupom času spoveď nadobudla súčasnú, takzvanú ušnú formu, o ktorej zároveň platí, že ju možno prijať častejšie. Pôvodne sa totiž usudzovalo, že od krstu môže byť človeku odpustené len raz a len vtedy, keď spáchal najzávažnejšie hriechy. Ich vyznanie pred kňazom sa odlišovalo od rozhrešenia, na získanie ktorého bolo nutné pokánie pred celým spoločenstvom. Len s vedomím, že pokánie bolo vykonané, kňaz udelil rozhrešenie, čo niekedy mohlo trvať aj veľmi dlho. Približne od 6. storočia začala spoveď, zásluhou mníchov z Írska a Veľkej Británie, meniť svoju podobu: pokánie stratilo svoj verejný charakter, hoci rozhrešenie sa naďalej dávalo až po učinení pokánia. Vo sviatosti aj neskôr došlo k zásadnejším úpravám, až sa stala všeobecne dostupným prostriedkom spásy.

„Zhrnutím pokroku, ktorý sa v priebehu storočí dosiahol v kajúcej praxi Cirkvi, je rozhodnutie Štvrtého lateránskeho koncilu z roku 1215. Tento koncil ukladá všetkým, ktorí začali používať rozum, povinnosť aspoň raz ročne sa vyspovedať zo všetkých hriechov a prijať Eucharistiu na Veľkú noc.“
J. S. Płatek, Sprawowanie sakramentu pokuty i pojednania (Slávenie sviatosti pokánia a zmierenia), Čenstochová 2018, s. 146

V tejto súvislosti sa nemožno nezmieniť o otázke spovedného tajomstva, ktoré má absolútnu povahu: neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by umožnila kňazovi ho porušiť. V súčasnosti sa, napríklad v Austrálii, politici snažia presadiť právne opatrenia, ktorými by kňazi v niektorých prípadoch mohli byť nútení, aby vyzradili spovedné tajomstvo. Samotná Cirkev nič také nepripúšťa, preto opakujeme: spovedné tajomstvo je absolútne a za každých okolností nedotknuteľné.

Tento úryvok pochádza z knihy Prvé piatky: Tromf v rukách katolíkov, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.