Pravdivá modlitba: Vylievať si srdce i načúvať

„Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište.“ Žalm 62, 9

V živote emauzských učeníkov sa opakuje niečo, čo zažil už Jób: aj oni prejdú dlhou a pre nich nepochopiteľnou skúškou, pri ktorej sa im všetko rozsype. Rozhodujúci bod obratu však nastane, keď sa prestanú spoločne utápať v smútku a keď využijú príležitosť vyliať si srdce priamo živému Ježišovi, ktorý s nimi kráča i po ceste vzďaľujúcej sa od Jeruzalema, od spoločenstva Cirkvi. Príbeh, ktorý mu rozprávajú, je síce dosť pokriveným obrazom skutočnosti, ale on ho prijíma vediac, že takto ho prežili, že pre svoj zármutok nie sú zatiaľ schopní vidieť očami viery. A pretože sú k nemu úprimní, on sa ich ujíma, povzbudí ich svojím slovom a prevedie ich tak z ich malomyseľnosti k novej nádeji, k novej horlivosti pri zvestovaní evanjelia.

Ako u Jóba, tak u emauzských učeníkov sme konštatovali, že bolo veľmi dôležité, aby Bohu bez prikrášľovania vyjavili, čo majú na srdci. Až potom mohol Pán k nim prehovoriť, povedať im, čo potrebovali počuť v danej situácii – slovo, ktoré by vnieslo svetlo do ich temnôt. K tomu nás pozýva aj Žalm 62: „Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište“ (Ž 62, 9).

Máme sa teda učiť vylievať svoje srdcia pred Pánom, ale nie menej sa pred Bohom máme vedieť stíšiť, „položiť si ruku na ústa“, ako by povedal Jób, a dovoliť mu, aby prehovoril on sám. Jednoducho dať mu priestor, aby nám odovzdal svoj pohľad na situáciu, aby nám vlial novú nádej, nové svetlo, a možno nás i napravil alebo skorigoval náš pohľad na vec: kto na jeho slovo čaká s otvoreným srdcom, dočká sa. Vyznajúc túto nádej, žalmista sám seba nabáda, aby očakával Pána s dôverou a túžbou: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása“ (Ž 62, 2). A ďalej: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej“ (Ž 62, 6).

Na čo si však musíme dať pozor, je sklon mýliť si Boha s odpadkovým košom, ktorý po vysypaní nevábneho obsahu zatvoríme a viac nás nezaujíma. Lebo každá modlitba sa buď odohráva vo vzťahu, alebo vôbec nie je modlitbou. A ak sa odohráva vo vzťahu, človek musí vnímať nielen seba a svoje slová, ale i druhú bytosť, s ktorou sa rozpráva. Preto nás občas Pán musí napomenúť: „Prestaňte už a uznajte, že ja som Boh“ (Ž 46, 11).

Pred pár rokmi som sa pýtala jedného mladého kňaza, ktorý bol frustrovaný niektorými okolnosťami svojej služby a často o nich nazlostene rozprával, či o nich dokáže hovoriť i s Bohom. Odpovedal mi, že áno. Keď som si však podrobnejšie dala opísať, ako to prebieha, vyšlo najavo, že síce nemal problém vyliať svoje rozhorčenie a hnev pred Bohom, ale tam jeho modlitba končila. Nemala v nej miesto chvíľa načúvania, uvažovania nad Božím slovom, chýbal akýkoľvek pokus vnímať veci Božím pohľadom.

Taká situácia medzi človekom a Bohom by sa dala prirovnať k situácii dvoch manželov, ktorí si potrebujú niečo rozpovedať, ale hovorí iba jeden. A potom čo od srdca predniesol svoj názor na vec, buchne za sebou dvermi, nečakajúc na vysvetlenie, nedajúc partnerovi šancu, aby nejako reagoval. Podobnému správaniu sa právom hovorí faux pas v komunikácii!

No práve v našej západnej kultúre si musíme asi častejšie uvedomiť, že pred Bohom je naozaj dobré vylievať si srdce, a nielen hlavu. Ale tak, aby sme sa pritom dokázali i stíšiť, zastaviť svoje „výlevy“ a čakať na jeho slovo, ktoré má moc pretvárať nás i skutočnosť okolo nás podľa prisľúbenia samého Boha:

„Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal.“ (Iz 55, 10-11)

Tento úryvok pochádza z knihy Sila modlitby príhovoru, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.