Prečo je na prvom mieste láska a všetko ostatné je márnosť

S odvahou môžeme povedať, že základom nášho života nie je predovšetkým viera. Ak existuje čnosť, ktorá skutočne tvorí pevný základ života, potom je to láska – carità.

Každý ľudský život vnímame ako skutočne ľudský len vtedy, keď cítime, že jeho základom je láska. Ak tento prvotný základ, toto pôvodné dobro, necítime, všetko sa nám zdá neznesiteľné.

Viera znamená presvedčenie, že Boh nás miluje.

Nádej je vedomie, že v hĺbke všetkého, čo existuje, je dobro.

Ak chceme defi novať lásku (carità), mali by sme povedať toto: Láska (carità) znamená poznanie, že na začiatku, pred všetkým ostatným, je láska.

Rozdiel medzi nádejou a láskou je jemný, ale zásadný. Kým nádej nám hovorí, že na konci všetkého je dobro, láska nás učí, že na počiatku všetkého je dobro, prvotná a podstatná láska.

Toto poznanie úplne mení naše chápanie kresťanstva. Oprávnene nás vždy učili, že kresťanstvo nám káže milovať. No v skutočnosti ide o dôsledok, nie podstatu. Kresťanstvo je vo svojej najhlbšej podstate niečím iným. Je to vedomie, že sme milovaní.

Byť kresťanom neznamená len žiť podľa prikázania lásky. Nemáme iba milovať, ale aj nechať sa milovať. A práve to je základ nášho života. Predpoklad, vďaka ktorému život zostane skutočne ľudský, pretože srdce človeka, veriaceho či neveriaceho, kresťana alebo nekresťana, zo svojej podstaty túži vedieť, že je milované.

Ak sa človek necíti milovaný, ochorie.

Všetci hľadáme lásku a túžime byť milovaní. Väčšina našich vnútorných zranení súvisí práve s láskou a pramení zo skutočnosti, že sa necítime milovaní hlboko a bezpodmienečne. Naše zranenia sa prejavujú rôznymi spôsobmi, nadobúdajú rozličné podoby a formy utrpenia. No prevažná väčšina ľudských problémov má svoj koreň v nenaplnenej alebo odmietnutej láske. Keď nám chýba základná istota, že sme milovaní, a náš obrovský, nekonečný hlad po láske nie je naplnený, začíname trpieť. A najviac nás znepokojuje, že ani samotná viera nás nechráni pred touto základnou túžbou po láske, po carità. Nejde o môj výrok, túto myšlienku vyjadruje sám svätý Pavol: „A keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol“ (1 Kor 13, 2).

Môžeme mať rodinu, spoločenstvo, byť obklopení veriacimi, ale to ešte neznamená, že nevyhnutne prežívame aj skutočnú lásku – carità. Práve preto sa niekedy cítime zle, aj keď máme vieru, pretože to jediné, čo naozaj napĺňa naše srdce – viac ako viera, viac ako nádej – je láska, carità; istota, že sme milovaní stabilne, defi nitívne a bezpodmienečne. Ak túto základnú istotu lásky necítime, môžeme mať vieru, a predsa nebudeme uchránení pred vnútorným utrpením. Naopak, môže v nás vzniknúť akási duchovná neuróza, vnútorný rozpor, zápas: Mám vieru, a predsa sa cítim zle – ako je to možné? Verím v Božiu existenciu, ale som nešťastný – prečo? Chápem, že na konci všetkého je dobro, a napriek tomu prežívam depresiu. Praktizujem kresťanskú vieru, pravidelne pristupujem k sviatostiam, žijem v Božej milosti, a predsa ma stále zviera úzkosť – prečo je to tak?

Len láska uzdravuje našu úzkosť, náš smútok, naše vnútorné rany a našu nespokojnosť. Iba láska! Boh berie túto hlbokú ľudskú túžbu byť milovanými vážne, preto posiela na svet svojho Syna.

Tento úryvok pochádza z knihy Buďte soľou, nie medom, ktorú si môžete kúpiť na Zachej.sk.