Nedeľa ako má byť :-)

Dnes som si dopriala taký malý luxus. Venovala som sa Osobám a veciam, pri ktorých moja duša ožíva. Len Boh, ticho a kniha. Sv. Terézia z Avily síce povedala: „Solo Dio basta,“ … ale tam ešte nie som.

Po rannej svätej omši som si to namierila do parku, kde som sa začítala do knihy, na ktorú som už dlhšie mala zálusk: Duchovní deník matky rodiny – Conchita Armida. Už od prvých strán je to bohatá nádielka a som úplne paf z nenápadného diela, ktoré Boh konal v tejto duši. Malá ukážka:

Mnohokrát jsem při svých přijímaních nebo během svých návštěv Nejsvětější Svátosti řekla mému Ježíši: „Pane, cítím se neschopná tě milovat, proto se chci vdát. Dej mi mnoho dětí, aby tě oni milovali více než já.“ To mi nepřipadalo nemístné, naopak jako oprávněná modlitba, abych utišila svou žízeň milovat ho, milovat ho stále víc a vidět, jak je milován bytostmi, které vzešly z mého bytí, s mou krví a mým životem. (s. 20)

Už mi mäkknú kolená z toho, ako zrecenzujem tento titul. Ako napísať o niečom, čo cítim, že ma presahuje? Ale ak chceš, Pane, poslúžiš si aj mnou. /Na tieto stavy sú úžasnou prevenciou dve slová: „Balámova oslica“ 🙂 Nm 22 /

V parku bolo veselo. Keďže bolo nedeľné dopoludnie, hmýrilo sa to tam mladými oteckami so svojimi ratolesťami. Predpokladám, že ich nežnejšie polovičky doma dorábali nedeľný obed, zatiaľ čo oni pomáhali tým, že išli vonku „unaviť“ deti pred poludňajším spaním.

Moju pozornosť zaujal jeden ocko so svojou malou dcérkou. Dievčatko malo okolo roka a evidentne robilo svoje prvé kroky. Bolo úžasné ich pozorovať! On – mladý a plný sily, s hrdým úsmevom na tvári ktorý si ani neuvedomoval, zohnutý tak, aby svojej dcére držal jednu ruku, pripravený chytiť ju aj druhou, keď priveľmi zakolísala.

A ona, malá princezná, ktorá začínala objavovať svet zo svojej perspektívy. Odvážne kráčala vpred, najskôr pomaličky, o chvíľu zrýchlila, potom dala dva tri opatrné krôčiky a znova zrýchlila. Zrazu stratila rovnováhu, ale skôr ako by sa jej niečo mohlo stať, otec ju zachytil. Kráčala totálne nekoordinovane, ale kráčala! A jej otec – dokonale zosynchronizovaný spolu s ňou, ju ani na okamih nespustil z očí.

A tak, s knihou v ruke, slnkom nad hlavou a ľuďmi okolo, si ma opäť, môj Pane, niečomu naučil. Je dôležité kráčať vpred a nechať sa Tebou viesť. Poznanie, že sa nado mnou usmievaš a tešíš sa zo mňa, ma zalialo pokojom…

Cestou z parku som natrafila na kaplnku a tam na oltári bol On. Ježiš – Slnko spravodlivosti. A pre zmenu som sa nechala čítať ja. Tomu, ktorý ma má už dávno prečítanú. (Ž 139) Nuž, aj takto môže vyzerať adorácia. Dnes som Ťa našla nielen tu, ale aj v Tvojich stvoreniach.

Vďaka za krásny deň presýtený slnkom a… Tebou.

Zuzana Ring, Zachej.sk