Sviatky, ktoré nesú nádej a túžba prepaľujúca srdce

Dvere do novembra tradične otvárajú dve slávnosti. A kým pri pomyslení na Vianoce či Veľkú noc zaplesá naše srdce radosťou, Slávnosť všetkých svätých a Pamiatka verných zosnulých v nás skôr umocňuje ponurú atmosféru sivastých a chladných dní.

Už od detstva sa nám tieto slávnosti spájajú s návštevou cintorínov, akýmsi nevypovedaným smútkom a tichou ľútosťou. A pritom, ak by sme skutočne prežili hĺbku a podstatu týchto dní, možno by sme si uvedomili, že môže ísť o veľmi radostné dni plné nádeje. Dni oslavujúce tých, ktorí s odhodlaním a vytrvalosťou milovali Boha nadovšetko a dnes sa radujú v Jeho prítomnosti; tých ktorí si ešte s pohľadom upretým na Ježiša bielia rúcha Baránkovou krvou; i tých, ktorí, tak ako my, žijú každodenný život s túžbou po večnosti.

Tieto sviatky oslavovala Cirkev už vo 4. storočí, kedy sa zoznam svätcov začal viditeľne rozrastať. Pápeži a predstavení Cirkvi chceli šíriť príklad statočných svätých medzi ľuďmi a povzbudzovať ich k bohabojnému a láskyplnému životu, ktorý by inšpiroval ostatných. No zároveň mali sviatky pozývať veriacich k obete pre druhých, k jednote medzi veriacimi a k upevňovaniu cirkevnej rodiny.

Najväčšou Ježišovou túžbou – túžbou, ktorá pohýnala Jeho srdce a pre ktorú bol ochotný vyjsť až na vrchol Golgoty, bolo, aby sme boli my tak jedno, ako je On jedno s Otcom. S vášňou sa za nás modlil a dal nám tak príklad, ako sa máme navzájom za seba modliť my. Zapierať sami seba, druhého považovať za väčšieho a vzájomne si dláždiť cestu do večnosti. A nielen tu na zemi.

Pamiatka verných zosnulých, akoby nám hádzala pozvánku k tejto obete priamo do schránky. Volá nás podať ruku svojmu bratovi a chvíľu ho na ceste z očistca do nebeskej večnosti sprevádzať. Nie je to krásne?

Občas na to zabúdame. Sme ľudia – naše oči sa niekedy zabudnú dívať za závoj viditeľného. Zabudneme, že náš brat je stále na ceste, hoci jeho stopy nevidíme. Zabudneme, že mu môžeme pomôcť, že my sme tí, ktorí v takej chvíli nesú nádej a radosť. Zabudneme. No práve takéto sviatky nám to majú pripomenúť.

Páter Pio bol jedným z tých, ktorí pozvanie k službe druhým prijal s otvoreným srdcom. Pánu Bohu nechcel za duše v očistci obetovať len svoj čas, ale seba samého – všetko čím bol. Táto túžba postupne naplnila celú jeho dušu a stala sa silnou vášňou. Mnohokrát sa úpenlivo modlil a prosil Boha, aby tresty duší v očistci mohol namiesto nich niesť on. Poháňaný nadprirodzenou, nezastaviteľnou láskou voči týmto dušiam, túžil po tom, aby sa každá z nich osobne a čo najskôr stretla s Kristovou láskou a Božou prítomnosťou.

Ako píše: „Je pravda, že som túto obetu viackrát ponúkol Pánovi a úpenlivo som ho prosil, aby na mňa uvalil tresty pripravené pre hriešnikov a duše v očistci a aby mi ich aj stonásobne zväčšil, len aby obrátil a zachránil hriešnikov a čo najskôr vpustil duše z očistca do raja“ (z knihy Páter Pio a očistec).

Nuž, ako sa zdá, tieto novembrové sviatky nakoniec vôbec nie sú tak pochmúrne a smutné, ako by sa na prvý pohľad mohlo javiť. Nesú vlajky nádeje a jednoty a osvecujú cestu do srdca Božej prítomnosti.

V kníhkupectve Zachej.sk vám teraz prinášame výnimočnú knihu práve o neutíchajúcej láske Pátra Pia voči dušiam v očistci.

Knihu Páter Pio a očistec si môžete až do 25.októbra objednať s predpredajovou zľavou 15%.