Sila modlitby svätej Moniky a obrátenie svätého Augustína

Svätý Augustín patrí medzi najvýznamnejších svätcov Katolíckej cirkvi. Jeho cesta k viere však vôbec nebola priama a istá. Za tohto veľkého svätca nepochybne vďačíme nielen Božej milosti, ale aj jeho mame –  svätej Monike, ktorá mu obrátenie vyprosila svojimi modlitbami. Pozývame vás začítať sa do životného príbehu tejto výnimočnej ženy, ktorá môže byť príkladom pre každeho z nás. 

Svätá Monika: Vydretá láska a výchova svätca

Monika sa narodila v meste Tagaste, ktoré ležalo v severnej Afrike na území dnešného Alžírska, niekedy uprostred rokov 331 a 332 nášho letopočtu. Pochádzala zo skromných pomerov. Jej rodina mala síce niekoľkých služobníkov, to však bolo pre strednú vrstvu tej doby úplne prirodzené. Monika našla svoj veľký vzor vo viere v postaršej slúžke, do ktorej jej rodičia vkladali obrovskú dôveru. Podobným príkladom totiž šla aj Monikinmu otcovi – v ich rodine robila opatrovateľku už dve generácie a na chrbte nosila nielen Monikinho otca, ale neskôr aj jeho deti.

Manželstvá v tom čase zvyčajne dohodli rodiny. Následky však potom bývali všelijaké. Monikini rodičia vybrali svojej dcére nezvyčajnú partiu. Jej nastávajúci bol podstatne starší a nebol kresťan. Navyše mal niekoľko nadmieru nepríjemných vlastností. A aby toho nebolo málo, z Patricia (alebo Patrika) sa vykľul sukničkár s násilníckou povahou.

Vieme, že Patricius rozhodne nežil príkladným morálnym životom. Bol to však tvrdo pracujúci muž so silným zmyslom pre svoju občiansku povinnosť. Slúžil v miestnej správe, a ako jeho deti rástli, vždy sa im snažil zaobstarať dobré vzdelanie a pracovné príležitosti.

Možno ho to dokonca trochu ťahalo ku kresťanstvu. Nezachovali sa nám nijaké dôkazy, žeby praktizoval staré rímske náboženstvo. V otázke viery očividne ešte nemal celkom jasno. Časom sa však naučil, ako oceniť manželku, akou bola Monika. Patrila totiž k tým, čo si dokážu získať rešpekt aj bez toho, aby si ho vynútili.

Monika viedla aktívny modlitebný život a Augustín píše, že do kostola chodievala dvakrát denne. To pravdepodobne znamená, že každý deň chodila na svätú omšu a neskôr sa ešte prišla pomodliť. Postila sa podľa miestnych zvykov, zúčastňovala sa na pobožnostiach ako napríklad návšteva cintorína na výročie úmrtia rodinného príslušníka a spolu so susedmi oslavovala veľké sviatočné dni Cirkvi.

Jej nábožnosť nebola zautomatizovaná. Monika svoje náboženstvo prežívala v srdci. Jej syn spomína, že sa modlila nepretržite a mnohokrát so slzami v očiach.

Keď mala Monika dvadsaťtri rokov, dala život svojmu prvorodenému synovi Augustínovi. Po ňom mala ešte aspoň dve ďalšie deti – syna Navigusa, o ktorom sa Augustín vo svojich spisoch často zmieňuje, a dcéru, ktorú Augustín vo svojich dielach spomína, aj keď nie menom. Niektoré životopisy uvádzajú, že sa volala Perpetua – to meno bolo medzi kresťanmi severnej Afriky veľmi obľúbené. Obaja Augustínovi súrodenci boli oddanými kresťanmi. Nič nenasvedčuje tomu, že by si prešli podobnou fázou vzdoru ako Augustín.

Monikin prvorodený bol zázračným dieťaťom a jeho rodičia veľmi rýchlo spoznali talenty, ktorými oplýval. Patricius synovi našiel množstvo vzdelávacích príležitostí, a keď finančné možnosti rodiny nestačili, našiel mu aj dobrodinca, ktorý spoznal Augustínove vlohy a pomohol mu splácať poplatky spojené s výučbou. Monika bola presvedčená, že vzdelanie vieru jej syna iba posilní.

Augustína vychovali ako kresťana, hoci nebol pokrstený. V tom čase totiž niektorí kresťania verili, že ťažké hriechy spáchané po krste sa im už nikdy neodpustia. Z tohto dôvodu sa mnohí rozhodli svoj krst radšej odložiť – často až do okamihu, keď verili, že smrti už neuniknú –, než riskovať, že potom spáchajú nejaký ťažký hriech. Mnohí svätí tej doby, ako napríklad svätý Bazil Veľký, svätý Hieronym či svätý Ambróz, vyrastali v kresťanských rodinách, ale sviatosť krstu prijali až v dospelosti. O niekoľko rokov proti tomuto zvyku vystúpil samotný Augustín už ako biskup. Ostro namietal, že práve milosť sviatosti nám dáva silu vzdorovať ťažkému hriechu.

Keď bol Augustín mladý, ťažko ochorel. Rodičia si mysleli, že chorobu neprežije, preto ho matka začala pripravovať na sviatosť krstu. Augustín sa však rýchlo vystrábil a plány na krst sa odložili.

Obdobie vyššieho vzdelávania v štvrtom storočí sa nijako zvlášť nelíšilo od univerzitného štúdia dnešnej doby. Augustín, zázračné dieťa rodiny, odišiel na štúdiá do veľkého mesta Kartága. Augustín v akademických štúdiách rýchlo napredoval a čoskoro sa stal nekorunovaným, ale nespochybňovaným kráľom všetkých fešných študentov Kartága. Pri návrate do rodného Tagaste mal na krku priateľku, syna, herézu a ego veľkosti Afriky.

Monika sa medzitým snažila viesť kresťanskú domácnosť. Len nedávno ju manželovo obrátenie naplnilo veľkou radosťou, ktorá sa však približne o rok zmenila na hlboký zármutok z jeho smrti. Ešte stále však mala svoje mladé a dobrosrdečné deti.

S priateľkou a vnukom by sa Monika vyrovnať dokázala, s herézou a egom už nie. Tie boli dôvodom, prečo Augustína vyhodila z domu. Augustínom to vôbec nepohlo.

Jednej noci mala Monika sen, že sa jej najstarší syn opäť vráti k viere. Považovala to za dobré znamenie a dovolila mu, aby sa vrátil domov.

Tipy na knihy:

• Svätá Monika: Moc vytrvalej modlitby
• Klub svätej Moniky
• Novéna matiek k sv. Monike

Rovnako ako v manželovom prípade, aj teraz si Monika pravdepodobne našla spôsoby, ako si so svojím premúdreným synáčikom poradiť. Zabránila mu, aby svojimi názormi otrávil mysle ostatných členov domácnosti. Vieme, že s prosbou o radu sa obrátila aj na biskupa, ten však s jej synom odmietol diskutovať s vyhlásením, že Augustín je márnivý, pyšný a počúvať jednoducho nechce.

Moniku to nezastavilo. Neprestajne na biskupa dorážala, až nakoniec jej roztrpčene povedal: „Nie je možné, aby syn toľkých sĺz zahynul.“ Možno sa jej chcel iba zbaviť, ona však jeho slová považovala za prorocké a s obnovenými silami aj naďalej dúfala, že Augustín nájde pravdu.

Priviedla k viere Augustínovho syna aj družku, ktorej meno nepoznáme. S veľkou pravdepodobnosťou bola v čase, keď Augustín písal svoje pamäti, ešte nažive a on ju milosrdne nemenoval. Svojho syna pomenovali Adeodatus, čo znamená „Bohom daný“.

Na Augustínovu obranu treba povedať, že so svojou družkou zostal sedemnásť rokov. Prečo sa teda nezobrali? Keď bol Augustín ešte mladý, Monika aj Patricius ho odhovárali od manželstva. Mysleli si, že mu bude brániť v kariére. Nevylučujeme ani možnosť, že si svoju milenku nevzal za ženu z právnych dôvodov – zákon takýto zväzok zakazoval. Podľa vtedajšieho rímskeho zákona boli totiž manželstvá medzi ľuďmi z rozličných spoločenských vrstiev neprípustné.

Monika si aj naďalej plnila svoje povinnosti. Udržiavala domácnosť a neochvejne presvedčená čakala, že Augustín dostane rozum a vráti sa ku katolíckej viere. Rovnako verila v úspešný rozbeh jeho kariéry, hoci Augustínovi študenti sa často správali ako gauneri a svojho učiteľa neraz sklamali. Vyrušovali na hodinách a o učenie nejavili najmenší záujem.

Niekto sa raz Augustínovi zmienil, že na druhej strane Stredozemného mora by sa mu darilo lepšie – študenti v Ríme sú vraj pre štúdium zapálení, berú ho vážne, správajú sa dôstojne a slušne. Na základe tejto miestnej legendy Augustín dospel k záveru, že by chcel učiť práve v Ríme.

Monike sa tento nápad nepozdával. Augustínova cesta by pravdepodobne znamenala, že sa od pravdy vzdiali ešte viac. Navyše by tak prišla o vnuka a tá predstava jej mohla spôsobiť jedine bolesť.

Augustín sa však odhovoriť nedal a Monika ho šla odprevadiť do prístavu. Prosila ho, aby neodchádzal, s rovnakou vytrvalosťou, s akou prosila biskupa, aby sa s ním porozprával. Augustín sa nakoniec podvolil a súhlasil, že ostane v Afrike. Monika mu neverila. Zdalo sa však, že jej syn to myslí vážne. V jednu tichú noc, keď vietor zavíjal a nijaká loď nemohla opustiť prístav, ju dokonca zobral do kaplnky zasvätenej svätému Cypriánovi, aby sa mohla pomodliť. Zatiaľ čo sa modlila, vietor sa obrátil, Augustín nastúpil na loď a vyplával do Ríma.

Monika bola celá bez seba. Ako jej to mohol urobiť?! Ako mohol Boh ostať hluchý voči jej modlitbám, ako mohol nechať jej syna odísť práve vo chvíli, keď prosila nebesia, aby ho zastavili?! Bolesťou zmietanú Moniku musela lákať predstava, že na svojho prvorodeného skrátka zabudne a začne nový život bez neho s nádejou, že jej ostatné, teraz už dospelé deti pôjdu správnou cestou.

Ktovie, možno jej táto myšlienka preblesla hlavou.Všetko však ostalo len pri myšlienke. Monika si našla loď a vydala sa do Ríma za svojím hlavatým synom.

Augustín musel medzitým v Ríme prečkávať vlastné búrky. Jeho priatelia mali pravdu. Študenti boli šikovnejší a mali lepšiu výchovu, no keď prišiel čas platiť školné, zmizli ako para nad hrncom. Augustín patril k najlepším vo svojej profesii, a predsa nemal ani groša. Čo však bolo horšie, smrteľná choroba ho pripútala na lôžko a koniec sa zdal blízko, presne ako keď bol mladý. Nakoniec však prežil a ponúkli mu miesto na katedre rečníctva v Miláne. Ponuku prijal, takže keď sa Monika doplavila do Ríma, bol už dávno preč. Popýtala sa a zistila, že Augustín sa odsťahoval do Milána. Hneď po príchode do Milána nadviazala kontakt a priateľstvo s tamojším biskupom – slávnym svätým Ambrózom. Vycítila, že práve Ambróz by dokázal priviesť Augustína späť k viere – a mala pravdu. Boli to jeho kázne, ktoré spochybnili Augustínovo manichejské presvedčenie a priviedli ho k otázke, či si vôbec niekedy bude môcť byť niečím istý. Začal horlivo študovať Platónovu fi lozofiu (dnes ju nazývame neoplatonizmus) a zapájal sa do debát s jej najvýznamnejšími milánskymi stúpencami. Našli sa medzi nimi aj kresťania.

Monika videla, že Augustín už od kresťanstva nemá ďaleko. Pokiaľ však mal milenku, nemohol sa dať pokrstiť – a ako vieme, existovali prekážky, pre ktoré sa nemohli vziať (ako napríklad problém s rozličnými spoločenskými vrstvami). Nech už boli dôvody akékoľvek, Augustín si matku svojho syna za manželku vziať nemohol. Augustínovu milenku, ženu, ktorá mu bola družkou sedemnásť rokov, poslali späť do Afriky. Tam vstúpila do kláštora a zaprisahala sa, že už nikdy nebude milovať iného muža.

Augustínova myseľ a telo boli v neprestajnom rozpore, a to najmä v otázke sexu. „Keď som sa oddal zmyselnosti, zrodil sa zvyk,“ hovorí vo svojich Vyznaniach, „a keď som neodolal zvyku, zrodila sa neresť.“ Vedel, čo musí urobiť – urobiť to však nedokázal. Odpovede hľadal vo filozofii, o ktorej debatoval so spolubývajúcimi, ale útechu v nej nenašiel. Neprišiel k nijakému konkrétnemu záveru.

S vedomím, že to takto už ďalej nemôže ísť, jedného dňa padol pod figovník a v slzách prosil Boha, aby mu dal odpovede. Vtedy začul detský hlas, ktorý volal:„Tolle, lege, tolle, lege!“ „Vezmi a čítaj, vezmi a čítaj!“

Tieto slová ešte nepočul v nijakej detskej pesničke ani rýmovačke, preto ich považoval za príkaz zhora. Šiel dnu, vzal Bibliu, náhodne ju otvoril a prečítal prvé slová, na ktoré mu padol zrak: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 13 – 14). To bola posledná kvapka. Z Augustína sa stal kresťan.

Augustín sa rýchlo podelil o príbeh svojho obrátenia s Monikou, ktorú, pochopiteľne, zaplavila radosť a chválila Pána, že jej nadelil ešte viac, než prosila. Augustín už netúžil po ženách či svetských úspechoch. Záležalo mu len na spáse. Skončil s vyučovaním a odišiel z Milána. Usadil sa na neďalekom vidieku, kde sa spolu s priateľmi, bratoma synom Adeodatom (už sedemnásťročným mládencom) začal pripravovať na sviatosť krstu. Monika s nimi bývala, starala sa o nich a zúčastňovala sa na ich nadnesených rozhovoroch – a často mala posledné slovo! Augustín tieto rozhovory zaznamenal vo svojich filozofických dielach O šťastnom živote a O poriadku.

Augustín nám o svojom krste detaily neponúka, s najväčšou pravdepodobnosťou sa však pred začiatkom Pôstu vrátil s celou skupinkou do Milána, aby tam začali formálnu výučbu. Krst prijali z rúk biskupa Ambróza na Bielu sobotu, zrejme v bazilike.

Ako Augustín sám povedal, konečne bol „oslobodený od starostí“ predchádzajúceho života a konečne Monike vynahradil slzy, ktoré preňho vyplakala. Spolu s rodinou a priateľmi sa preto rozhodol vrátiť do Afriky. Monika však horúčky a musela ležať. O niekoľko dní stratila vedomie. Augustín spolu s bratom sa od jej postele ani nepohli. O niekoľko dní pokojne zomrela. Mala päťdesiatšesť rokov.

Zničený Augustín jej zatvoril oči a po celý zvyšok dňa sa snažil ovládnuť svoje emócie. V noc Monikinej smrti osamel. Niečo sa v ňom zlomilo a úporne plakal. Slzy mu boli, ako povedal, „vankúšom pre srdce“. Ostal v Taliansku ešte rok a potom sa vydal do Afriky.

Úryvok pochádza z knihy Svätá Monika: Moc vytrvalej modlitby, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.