Osobnosti

Životopisný profil. Dielo Jozef Tiso 1887 - 1947 napísal historik Milan S. Ďurica pre širší okruh čitateľov, preto táto kniha nie je striktne vedecká biografia. Číta sa veľmi dobre, nakoľko je napísaná v rozprávačskej forme a na základe preštudovnia tisícov diplomatických a iných dokumentov s priamym alebo nepriamym vzťahom k osobe a činnosti Dr. Jozefa Tisu v nemeckých, anglických, francúzskych, izraelských, talianskych, belgických a švajčiarskych archívnych fondoch.Autor rozdelil knihu do piatich kapitol:I. Mladosť a štúdiaII. V službe oltára a veriaceho ľuduIII. V službe slovenského národaIV. Obrana samostatnostiV. Exil - Väzenie - SmrťToto je štvrté vydanie, ktoré autor doplnil o nové zistenia. Tie našiel pri svojich štúdiách v dovtedy neznámych alebo neprístupných dokumentoch doma aj v zahraničí.

Americký historik James Mace Ward ponúka s chronologickým prístupom komplexnú biografiu katolíckeho kňaza a politika Jozefa Tisa (1887 – 1947), v ktorej prináša aj mnohé prekvapenia.Jozef Tiso bol jednou z najkurióznejších postáv v politike počas 2. svetovej vojny, ale aj celého 20. storočia. Autor sa v tejto publikácii venuje jeho štúdiu teológie i vstupu do sveta politiky až po jeho prezidentské časy. Neobchádza ani jeho život v najkontroverznejších rokoch, keď sa Slovensko stalo spojencom nacistického Nemecka a dochádzalo k vyvlastňovaniu, deportáciám a nakoniec aj vraždeniu slovenských židov. Ward ho opisuje ako zbožného človeka, no zároveň vášnivého nacionalistu a politika, ktorý zmýšľa pomerne chladno a rázne si chráni svoje renomé i svoj manévrovací priestor.

Priamo najbližšie k pravde. Dr. Jozef Tiso bol katolíckym kňazom, predsedom Slovenskej ľudovej strany (po roku 1925 Hlinkovej slovenskej ľudovej strany) a prezidentom Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. Bol považovaný za nezištného politika, ktorý mal vždy na srdci národné záujmy a usiloval sa zabezpečiť pre národ jeho miesto na slnku. Sám si bol vedomý dôvery a svojho postavenia v národe. Považoval sa za mučeníka obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ v duchu svojho kresťanského charakteru, a tiež v záujme svojej ďalšej budúcnosti, všemožne chrániť. Jozef Tiso bol popravený obesením 18. apríla 1947 sa v Bratislave.

Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947. Kňaz, ktorý neposlúchal Vatikán, politik, ktorý bojoval s radikálmi vo vlastnej strane, človek, ktorý sa stal protirečivým symbolom celej éry. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso dodnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ivan Kamenec sa vo svojej monografii, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom vydaní, zameral predovšetkým na kľúčové vojnové roky, keď vyvrcholilo pnutie v ľudovej strane aj v živote Jozefa Tisu, ktorý bol vždy viac politikom než kňazom. Radikálne krídlo využívalo a neraz i zneužívalo jeho pasivitu a „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy. Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Otázkou podľa autora ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti.

Kniha prináša literárne spracovaný pohľad na život Jozefa Tisa, výraznej postavy našej nedávnej histórie. Kedže jeho životný príbeh nezahŕňal len krátke pôsobenie na poste prezidenta prvej Slovenskej republiky, ktoré je pomerne známe a stalo sa pre mnohých dôvodom na jeho nezmieriteľné odsúdenie, autorka sa zamerala na tie obdobia, ktoré tomu predchádzali a ktoré sú pomerne málo známe - detstvo, štúdiá, začiatky kňazského a neskôr politického pôsobenia. Ženská optika dala knižke osobitý rozmer: vyžaruje z nej pokoj, dobromyseľnosť a láskavosť, a to aj vtedy, keď sa rozprávanie dotýka nepríjemných skutočností, či ostrých názorových konfrontácií. Napriek širokým možnostiam umeleckej licencie, autorka fikciu nezneužíva na deformovanie historickej skutočnosti, naopak, usiluje sa o vecný, kronikársky záznam udalostí vo svetle pravdy. A tak popri pútavom čítaní má záujemca dobrú príležitosť oboznámiť sa aj s mnohými udalosťami a skutočnosťami, ktoré majú potenciál rozšíriť obraz nie len o osobe samotného protagonistu, ale aj o dobe, ktorú žil.

Táto kniha Jozef Tiso - Kňaz a prezident nám nemôže a ani nechce ponúknuť vyčerpávajúcu analýzu takej zásadnej témy, akou je historický zástoj Jozefa Tisu v slovenských dejinách. Má byť skôr príspevkom do diskusie o jednej jeho stránke a to o jeho kňazstve. Kňazstvo bolo nosným pilierom Tisovej identity, z ktorého čerpal orientačné zásady pre mravné konanie vo všetkých okolnostiach historického ľudského časopriestoru. Bolo to v duchu dobového teologického myslenia, ale aj v logike slovenských dejín.

Proces s Dr. Jozefom Tisom, prezidentom prvej Slovenskej republiky bol súčasťou tzv. retribúcie – mimoriadneho povojnového súdnictva, ktoré významnou črtou bolo, že sa stalo mocensko-politickým nástrojom víťazov. V historickej eseji autor vychádzajúc z dobového kontextu stručne a prehľadne poukazuje najmä na uplatňovanie špecifických princípov, akými boli napr. retroaktivita a kolektívna vina, či absencia štandardných procesných postupov.Na Slovensku bol kľúčovým procesom tohto druhu práve Tisov proces, ktorého priebeh a výsledok závažne ovplyvnili ambície komunistov zbaviť sa politických oponentov a úsilie niektorých českých politických kruhov (na čele s Dr. E. Benešom) definitívne potlačiť slovenské národnoemancipačné snahy.

Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947. „Mladoľudáci“ využívali a neraz i zneužívali jeho pasivitu, jeho „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy.Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Bol to jeden z dôležitých stupňov Tisovej osobnej tragédie. Otázkou ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti.