Knihy o púštnych otcoch

Výroky a příběhy pouštních otců. Souborné vydání proslulých Apofthegmat, výroků a příběhů připisovaných starým poustevníkům v Egyptě, kteří žili převážně ve 3. až 5. století po Kristu (například abba Antónios/Antonín, Makarios z Alexandrie, Mojžíš, Poimén, Sisoés). Tyto krátké texty — někdy jednoduché příběhy, jindy malé novely nebo i úryvky kázání, nebo naopak jen prosté příkazy v několika slovech — formovaly po staletí duchovní život na Východě i na Západě, a to nejen duchovní život mnichů a mnišek, ale všech věřících: jejich obsah se v kázáních, příručkách i radách o duchovním životě všeobecně rozšířil. Některý poustevník byl prostý a jeho rada je jednoduchá, jeho životní příklad až drsný; jiný býval dvořanem a i do jeho pouštního života se dostala jakási dvorská noblesa, s níž prchal před světem. Některé výroky jsou svázány se svým prostředím tak pevně, že je čteme jen jako informaci o tom, jak "to tehdy bylo"; jiné však jakoukoliv časovost postrádají a znějí nám překvapivě dnešně. Teprve jejich soubor dává tušit vitalitu a východiska mnišského hnutí. Svazek obsahuje všechny kapitoly obsažené v knihách vydávaných postupně v letech 2000 až 2009, tedy povzbuzení v úsilí o mnišskou dokonalost a dále kapitoly o tichosti, kajícnosti, zdrženlivosti, o boji se smilstvem, o dobrovolné chudobě, o vytrvalosti a statečnosti, o nevhodné okázalosti a škodlivosti vzájemného posuzování, o umění rozlišovat, o tom, že je třeba být stále bdělý, o nepřetržité modlitbě, o pohostinnosti a milosrdenství, o poslušnosti, o pokoře a o trpělivosti, o lásce, o jasnozřivých, o starcích, kteří dělali znamení, o ctnostném způsobu života různých otců; na závěr jsou uvedeny výroky těch, kdo dosáhli stařecké zralosti. Nechybí předmluva překladatele textu z řečtiny, doslov o literatuře o mnišství v češtině a rejstříky.

Ohromujúce svedectvá svätých a mystikov v konfrontácii so zlými duchmi. Satan, večný nepriateľ človeka, sa neustále snaží zastrašiť, oklamať a pritiahnuť na svoju stranu ľudí. So zvláštnou zúrivosťou útočí na tých, ktorí sú k Bohu najbližšie – na svätých a mystikov.Straší ich, podsúva im falošné vízie a zvuky, a dokonca na nich útočí aj fyzicky. Spôsobuje im veľké utrpenie, ale s Božou pomocou vychádzajú z týchto bojov víťazne a upozorňujú ostatných veriacich na duchovný boj so Zlým. Tento boj, aj keď možno nie takým veľkolepým spôsobom, zažíva každý kresťan.V tejto knihe sú zozbierané opisy aspoň niektorých zápasov, ktoré bojovali proti démonom známi svätci a mystici ako: otcovia púšte, svätý František z Assisi, svätá Katarína Sienská, svätá Brigita Švédska, svätá Terézia od Ježiša, svätý Pavol z Kríža, svätý Ján Mária Vianney, svätý Ján Bosco, svätá Gemma Galganiová, svätá Faustína Kowalská, svätý Páter Pio a blahoslavená Anna Katarína Emmerichová.Nech ich čítanie je pre nás veľkou inšpiráciou, ako víťaziť v našich vlastných duchovných bojoch. Kiežby zvýšili našu bdelosť a ostražitosť voči útokom zla a učili nás, ako sa s nimi čo najlepšie vysporiadať. Napokon nech aktuálne modlitby, ktoré sú obsiahnuté v jednotlivých kapitolách tejto knihy, sú pre nás duchovnou podporou v boji proti otcovi lži.Recenzia: Súboj svätých a mystikov s démonmi na stránke Blog.Zachej.sk

O múdrosti púštnych otcov a nástrahách dnešnej doby. Fantazijný a súčasne humorný príbeh o hľadaní stálosti v nestálej dobe. Skáčeme z miesta na miesto, zo vzťahu do vzťahu, z webu na web. V knižnom príbehu sa aj študent teológie necháva uniesť prúdom, až pokým nestretne záhadného starca, ktorý sa mu stane samozvaným sprievodcom na ceste. Nepripravený, ešte v pyžame a so zubnou kefkou v ruke je nútený podniknúť výpravu naprieč storočiami a kontinentmi až k púštnym otcom na Saharu, ale predovšetkým do vlastného vnútra.

Rady púštnych otcov. O predchádzajúcom storočí sa hovorí, že prinieslo priam skokové zmeny v spôsobe života v takmer každej generácii. Zapríčinili to nielen viaceré vojenské konflikty, ale predovšetkým obrovský technologický a hospodárky pokrok, ktorý si priam vynucoval rýchle zmeny v štýle života. Tento trend pokračuje aj v súčasnosti. Napriek mnohým pozitívam môžeme nájsť aj oblasti v živote spoločnosti, ktoré tým veľmi utrpeli. Bolo by zaujímavé priblížiť si každú jednu z týchto oblastí, ale vybral som si len jednu, ktorej ovocie sa stalo podnetom pre túto brožúrku. Ide o stratu odovzdávania múdrosti života z generácie na generáciu. Mladšia generácia stratila záujem načúvať skúsenostiam tej staršej, pretože rýchly pokrok dáva ich dobe pečať čohosi prekonaného a tým aj neužitočného.Táto zmena sa silno dotkla aj spôsobu prežívania viery. Odovzdávanie múdrosti umenia duchovného života z generácie na generáciu sa prerušilo alebo pretrvalo len v určitej minimálnej miere. Smäd po duchovne však hnal každú novú generáciu hľadať spôsoby, ako uspokojiť tento smäd po Bohu v rýchlo sa meniacej spoločnosti. Aj keď toto hľadanie prinieslo svoje dobré plody, predsa vo všeobecnosti sa môže skonštatovať, že zanechanie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých.Túto skutočnosť sme si intenzívne uvedomovali počas formačných stretnutí v našej farnosti. Uvažovanie nad inštrukciami svätých učiteľov duchovného života rýchlo odhalilo medzery, nedostatky, ale často aj nesprávne chápanie života viery. Neraz sme museli skonštatovať, že slová svätých otcov nás nútia znovu začať budovať duchovný život od samotných základov.Spoznávanie duchovných zákonitostí, ktoré boli objavené praktickou skúsenosťou mnohých svätých, takmer vždy vyvolali reakcie, v ktorých bolo cítiť veľký kus oprávnenej kritiky, ale aj smútku. Napríklad jeden pán povedal: „Teraz som konečne pochopil, prečo je dôležitý pôst. Prečo mi to nikto doteraz takto nevysvetlil?“ Iní zas zdieľal túto myšlienku: „Často rozmýšľam, aký by bol môj život a kde by som bol už teraz, keby som toto všetko vedel pred štyridsiatimi rokmi.“ U jedného sedemdesiatnika spoznávanie zásad pre duchovný život vyvolalo spomienku na spôsob života starých rodičov. Zreteľne v ňom spoznával praktické uskutočňovanie rád svätých, nad ktorými sme počas stretnutia uvažovali. Neostalo však iba pri týchto konštatovaniach. Praktické uskutočňovanie odporúčaní svätých začalo pomaly transformovať spôsob duchovného života mnohých a viditeľne to ovplyvnilo život celej farnosti.Z týchto formačných stretnutí vzišla aj iniciatíva pre celú farnosť. Program sme nazvali Pravidlo pre život. Pozostával z heslovitého pripomenutia základných duchovných prostriedkov pre rast v duchovnom živote. V katechézach počas pôstu pred sviatkom Narodenia Pána zaznelo vysvetlenie jednotlivých častí pravidla, ako aj pozvanie k jeho praktickému osvojeniu. Mnohí toto pozvanie prijali a pripustili, že tieto jednoduché pravidlá pre duchovný život predstavujú pre nich veľkú výzvu.Svätí otcovia uskutočňovanie týchto základných pravidiel pre život nazývajú tiež Kráľovskou cestou – ani príliš ľahkou ani heroickou. Je to stredná cesta, ktorá sa varuje extrémov, ale predsa s istotou vedie človeka pomaly k dosiahnutiu duchovných výšin.Viacerí ma požiadali o zaslanie podrobnejšieho popisu tohto programu. Podobné žiadosti prišli aj od návštevníkov našej farnosti. To bolo podnetom na vytvorenie tejto brožúrky so stručným predstavením týchto základných kameňov, na ktorých je možné budovať duchovný život. Budem rád, ak sa aj pre vás stane rovnakou výzvou, ako pre mnohých z našej farnosti a povzbudí vás ku kráčaniu po tejto kráľovskej ceste.

Stratégia púštnych otcov, ako zápasiť so zlými myšlienkami a neresťami. Mnísi vykresľujú vo svojom popise boja s démonmi skutočnosť, ktorej musíme čeliť všetci. Na svojej ceste k Bohu zažívame, že je v nás mnoho pokušení, ktoré nás chcú od neho odradiť. Sú v nás pudy, žiadostivé želania, nadmerné potreby, chúťky po moci, negatívne emócie, ktoré nás oslepujú voči realite, búrlivé afekty, ktoré v nás vytvárajú chaos a krivia nám pohľad na Boha. Mnísi zakúsili, že nemožno prísť k Bohu bez toho, aby sme sa postavili pudom a emóciám. Nemožno ich vytlačiť, musíme si ich pripustiť a vyrovnávať sa s nimi. Zaobchádzanie so zlom má pritom rozličné formy. Raz ho pustíme do seba, aby sme ho pozorne sledovali a tým ho prekonali, inokedy existuje len možnosť to negatívne jednoducho odstrihnúť a démona vyhnať.

Predslov:Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo.Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu.Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi.Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania spočívajú v „imitatio Christi“ – v napodobňovaní Krista.Prof. PhDr. Pavol Dancák, PhD.

Po stopách mnícha Silvána a otcov púšte. Svätý Silván (1866 – 1938), pravoslávny mních a svätec. Život prežil v kláštore na Svätej hore Atos.Kniha má charakter komiksu, čím sa veľmi hodí pre staršie deti a mládež. Nech však neodradí pri jej výbere ani dospelého čitateľa, lebo rovnako obohatí aj jeho. Jej obsah je nadčasový.V desiatich kapitolách sú uvedené pri jednotlivých vtipných a výstižných kresbách myšlienky sv. Silvána a niektorých púštnych otcov. Svätý mních k nám hovorí ako ten, kto poznal Boha a dlho kráčal po jeho cestách, preto má moc oslovovať ľudské srdcia a vovádzať ich do Božích tajomstiev. Ak budeme čítať myšlienky sv. Silvána so snahou o zmenu svojho postoja k Bohu a životu, určite sa dostaví.

Dom Samuel Lauras, opat trapistického kláštera v Novém Dvoře, v tomto svazku předkládá výroky otce Jeronýma, otce Patrika a otce Mikuláše, trapistických mnichů ze Sept-Fons, jak je jako novic vyslechl před třiceti lety, a doplňuje je několika komentáři a vzpomínkami.K povaze Apofthegmat nedílně patří to, že jsou určitým způsobem živoucí a tajuplná, což od čtenáře či posluchače vyžaduje, aby je přijímal s jistou poslušností podle latinského slovesa oboedire (stejně tak i české sloveso – poslouchat).Nemáme je tedy vykládat a hodnotit na základě našich osobních preferencí, nýbrž jim máme dovolit, aby jejich slova vdechla život našemu vlastnímu životu. ... Apof, jak tvrdí vzdělanci, k významu přidává rovinu vážící se k výšce. Apofthegmata. Slovo vyslovené shora, z pozice autority. Slovo, které pozvedá naslouchajícího, slovo, k němuž se i ten, kdo mu chce naslouchat, musí sám pozvednout.“

Brožúrka je súhrnom príhovorov, ktoré zazneli počas Veľkého pôstu. Nedáva si za cieľ obsiahnuť tému asketického čítania v celej jej plnosti. Chce inšpirovať k znovuobjaveniu tohto starobylého asketického prostriedku, naznačiť čo a ako čítať, ako aj ponúknuť niekoľko praktických rád, ktoré vzišli zo života farského spoločenstva.Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

Homília 54: Istota v modlitbeTémou ďalšej homílie je modlitba a všetko, čo je nevyhnutné pre stav stálej pozornosti a sústredenosti.Svätý Izák Sýrsky hovorí, že dar viery dáva človeku istotu v modlitbe skrze jeho dôveru v Boha. Pripomína však, že „táto istota nevyviera z vyznania človeka, ale z aktivity duše, ktorá nasleduje Božiu pravdu.” Dodáva, že „viera, ktorá dáva istotu dôvere, nie je nikdy nadobudnutá nepokrstenými alebo tými, ktorých myseľ je odvrátená od pravdy. Istota viery sa odhaľuje v duši v miere vznešeného spôsobu života tých, ktorí dbajú na uskutočňovanie Pánových prikázaní.”Modlitba teda nadobúda istotu a dôveru skrze milosť prijatú v krste a rastie podľa miery úsilia o napĺňanie evanjeliových prikázaní. Ten druhý zdroj nárastu istoty v modlitbe je azda potrebné bližšie vysvetliť. Keď sa človek usiluje s vážnosťou o dôsledné naplnenie evanjeliových prikázaní, veľmi rýchlo dôjde k spoznaniu mnohých vášní, ktoré do toho času skryto pôsobili v jeho srdci. Odkryje sa pred ním stav duše, ktorá je neraz tak zviazaná vášňami a zlými návykmi, že ju to robí neschopnou poslušnosti voči Božej vôli. Je to moment, kedy človek s veľkou pokorou a skrúšenosťou prichádza pred Pána, predkladá mu svoju slabosť a prosí o jeho milosrdenstvo a pomoc. Toto poznanie slabosti však dáva silu modlitbe, pretože je nesená pokorným srdcom. Tento stav dáva vzrast istote, pretože človek vníma svoju odkázanosť na Bohu, ktorý miluje človeka nekonečnou láskou. Čím viac človek pokročí v čnosti, tým viac nadobúda skúsenosť veľkého Božieho milosrdenstva a stále s väčšou odvahou sa k nemu obracia vo svojich prosbách.Svätý Izák Sýrsky nás učí tejto duchovnej zákonitosti na začiatku homílie, aby sme boli viac otvorení pre jeho poučenia, ktorými nás chce priviesť k nadobudnutiu tej potrebnej istoty a dôvery v živote modlitby.

Predslov:O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.Slovo askéza pochádza z gréckeho slova askeo, čo znamená cvičenie sa. Ide teda o istý princíp správania sa o špecifický spôsob života, pre ktorý je charakteristická zdržanlivosť v uspokojovaní potrieb, zriekanie sa blaha s cieľom dosiahnuť morálny alebo náboženský ideál, resp. priblíženie sa k duchovným skúsenostiam.Askéza sa dá praktizovať vo viacerých formách. Spomeňme niektoré z nich: pôst, práca a duchovný boj.Pôst je natoľko rozšíreným prostriedkom askézy, že ho možno vidieť takmer vo všetkých náboženstvách. V dejinách Cirkvi nájdeme až hrdinské podoby pôstu, ktoré pre svoju prísnosť a radikálnosť presahovali skúsenosti bežných ľudí. Ich cieľom však nebolo vylepšenie fyzických proporcií či posilnenie vôľových vlastností, ale išlo jednoznačne o duchovné dobrá. Pôst podobne ako každé zriekanie a ako každé umŕtvovanie vo všeobecnosti dvíha ducha, vedie akoby na zlatých krídlach k nebu a umožňuje Duchu Svätému, aby poskytol svoje milosti. Pôst chráni čistotu nášho života a usmerňuje k hodnotám ducha a privádza k čnosti lásky.Druhou formou askézy pri ktorej sa zastavíme je práca. Práca vo svojom duchovnom rozmere bola považovaná za účasť na Božom stvoriteľskom diele. Mnohé osobnosti duchovného života boli presvedčené, že svojou prácou majú účasť a istým spôsobom pokračujú v stvoriteľskom diele Boha. A pre toto sa podľa nich oplatilo namáhať. Vonkajšia práca ich mala viesť aj k vnútornej práci na sebe, ktorá spočívala v namáhavom a pravidelnom cvičení na získaní čností.Tretím veľmi dôležitým spôsobom askézy je duchovný boj. Duchovná tradícia prirovnáva askézu k boju proti nepriateľom duše. Predovšetkým duchovné osoby sa vždy považovali za ľudí, ktorí poznajú stratégiu boja proti duchovným mocnostiam zla. Tento zápas sa odohráva na dvoch úrovniach. Vnútornej i vonkajšej. Tou prvou je naše vlastné vnútro, kde sa odohráva zápas medzi čnosťami a neresťami. Tou druhou oblasťou je vonkajší svet so svojimi nebezpečenstvami. Podľa duchovných autorov sa vo všetkých zápasoch v konečnom dôsledku jedná o boj zameraný proti Božej láske a proti modlitbe.Potom čo sme si predstavili v krátkosti čo vlastne askéza je, sa teraz môžeme venovať jednému z najväčších askétov a mystikov sýrskej tradície a to sv. Izákovi Sýrskemu.Svätý Izák Sýrsky patrí k najväčším mystikom a askétom kresťanského východu vôbec. Stal sa duchovným vodcom a príkladom mnohých v celej histórii Cirkvi, jeho diela mali veľký vplyv na sýrsku a grécku mystiku neskoršej doby, stal sa duchovným návodom pre ruské, ba dokonca i egyptské mníšstvo. Jeho asketické dielo, preložené do mnohých jazykov, dodnes oslovuje a má čo ponúknuť aj dnešnému modernému človeku, preto patrí k veľmi vyhľadávaným otcom východnej spirituality najmä v pravoslávnom svete. V katolíckej Cirkvi sa priznám, nie je veľmi známy a preto sa teším, že toto dielo otca Mirona Keruľ-Kmeca, v jeho ďalšej časti Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho – Homília 46-53, ktorá pozostáva z prekladu, meditácie a komentára ku jeho 8 homíliám, ponúkne čitateľovi nielen duchovné reflexie, ale predovšetkým konkrétnu asketickú skúsenosť tohto velikána duchovného života Východu.Svätý Izák Sýrsky napísal toto svoje dielo na sklonku svojho života. Potom čo na sebe osobne zažil skúsenosť so živým Bohom cez mnohé životné situácie, keď prešiel cez more svojho pokojného i búrlivého života sa chcel podeliť o túto svoju životnú veľmi cennú skúsenosť. Potom čo v pôste, sebazápore, práci a duchovnom zápase zakúsil prítomnosť živého Boha, keď sa cez ticho naučil hovoriť jazykom neba, nás pozýva nastúpiť na túto duchovnú cestu s ním.Niekto sa môže pýtať, ako môže mystik, ktorý sa zriekol tohto sveta, odišiel do ústrania niekde do púšte či do hôr, ďaleko od ľudí, poradiť, nasmerovať, povzbudiť či jednoducho rozumieť môjmu problému, mne žijúcemu vo svete, ktorý sa potrebujem každý deň vyrovnávať a boriť so svetskými trápeniami a starosťami? Áno, je pravdou, že títo ľudia odchádzali zo sveta, aby mohli žiť intímny život s Bohom. No aj napriek tomu nás história Cirkvi učí, že práve títo ľudia sa stali záujmom vyhľadávania po celé stáročia, zdrojom požehnania, hlbokých duchovných rád a povzbudení pre mnohých zo sveta, ktorí sa utiekali k týchto duchovným otcom a im otvárali svoj život, rozprávali o svojich problémoch a tu nachádzali stratený pokoj. Túžba po Bohu, ten ustavičný hlad po jeho slove, nie je vecou iba zasvätených osôb, ale každého človeka, ktorý túži byť nasýtený a nájsť pokoj pre svoju dušu. Preto tým najlepším poradcom či pomocníkom môže byť ten, kto sám na sebe zažil Božiu prítomnosť a má osobnú skúsenosť s Ním. V tejto perspektíve sa ponorme do čítania týchto cenných rád a poznatkov a nasmerujme svoje životy na túto duchovnú cestu a skúsenosť, ktorú nám sv. Izák z Ninive ponúka.Archimandrita Jaroslav Lajčiak

Dom Samuel Lauras, opat trapistického kláštera v Novém Dvoře, v tomto svazku předkládá výroky otce Jeronýma, otce Patrika a otce Mikuláše, trapistických mnichů ze Sept-Fons, jak je jako novic vyslechl před třiceti lety, a doplňuje je několika komentáři a vzpomínkami.K povaze Apofthegmat nedílně patří to, že jsou určitým způsobem živoucí a tajuplná, což od čtenáře či posluchače vyžaduje, aby je přijímal s jistou poslušností podle latinského slovesa oboedire (stejně tak i české sloveso – poslouchat).Nemáme je tedy vykládat a hodnotit na základě našich osobních preferencí, nýbrž jim máme dovolit, aby jejich slova vdechla život našemu vlastnímu životu. ... Apof, jak tvrdí vzdělanci, k významu přidává rovinu vážící se k výšce. Apofthegmata. Slovo vyslovené shora, z pozice autority. Slovo, které pozvedá naslouchajícího, slovo, k němuž se i ten, kdo mu chce naslouchat, musí sám pozvednout.“

Osvojenie si tohto asketického prostriedku skutočne prináša veľké ovocie. Hovorí sa, že ak niekto začne čítať svätých otcov, tak jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým. Je to pravdivé tvrdenie. Evanjelium a náuku svätých učiteľov duchovného života sa nedá čítať bez toho, aby sme popritom nepodstúpili drámu rozhodovania pre večný život alebo večnú smrť. Ak by sme sa o to predsa pokúsili, tak tento akt by bol len výsledkom nášho predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa vyhýba napĺňaniu Božej vôle.

V ediční řadě Prameny spirituality právě vychází dosud v češtině nepublikovaný útlý spis řecky píšícího církevního otce Klementa Alexandrijského. Interpretace biblického úryvku Mk 10,17–31 („Který boháč bude spasen?“) je vynikající ukázkou syntézy a propojení živé víry s kulturou slova a vzdělaností, která odpovídá moudrosti.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Brožúrka je súhrnom príhovorov, ktoré zazneli počas Veľkého pôstu. Nedáva si za cieľ obsiahnuť tému asketického čítania v celej jej plnosti. Chce len poskytnúť inšpiráciu k znovuobjaveniu tohto starobylého asketického prostriedku, naznačiť čo a ako čítať, ako aj ponúknuť niekoľko praktických rád, ktoré vzišli zo života farského spoločenstva.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

O tom, čo je asketický život, by vedeli povedať mnohí športovci, či umelci. Žiadny pokrok ani v športe ani v umení sa nedosiahne zadarmo. A nie je tomu ináč ani v oblasti duchovných hodnôt. I tu sa vyžaduje istá dávka sebazáporu, askézy. V uvedených oblastiach má askéza podobu dlhých a vytrvalých hodín tréningu a cvičenia. V duchovnej oblasti si askéza vyžaduje podobné úsilie.

Nadčasová duchovná múdrosť nájdená v príbehoch a poučeniach ranokresťanských mníchov púšte vznikla pri hľadaní poznania Ježiša Krista prostredníctvom radosti prameniacej z evanjelií, ktoré sa stali absolútne neoddeliteľnou súčasťou ich každodenného života. Títo mnísi s neutíchajúcou odvahou a pokorou hľadali odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania vo vedomí, že sú Bohom milovaní, čo v prípade úprimnej snahy malo za následok „lásku a radosť, pokoj a trpezlivosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, nežnosť a sebaovládanie.“ Kresťanské cnosti však nie sú súčasťou iba mníšskeho autentického života, ale sú súčasťou úsilia každého človeka, ktorý kráča za Kristom, bez ohľadu či žije na púšti alebo vo svete. Hľadanie harmonickej múdrosti je dnes o to aktuálnejšie, že priamo vidíme katastrofálne dôsledky konzumného odmietania kresťanskej askézy na súkromnej aj verejnej úrovni. Sv. Ján Zlatoústy v homílií k evanjeliu podľa Matúša naliehavo upozorňuje, že čítanie Svätého písma sa netýka len mníchov. Zdôrazňuje, že práve ľudia žijúci vo svete ešte viac potrebujú čítanie Písma, aby spoznali Ježiša Krista ako zdroj pokoja a radosti. Otcovia raného kresťanstva považovali biblické texty za také dôležité pre život, že spamäti ovládali nielen žalmy a evanjelia, ale aj iné knihy. Božie Slovo takto hlboko preniklo a formovalo ich život. Sv. Justín, filozof a mučeník, Tertulián, ale aj ďalší dosvedčujú, že prví kresťania sa schádzali na určených miestach, aby spolu čítali Sväté písmo. Jestvuje množstvo spôsobov, ako čítať Bibliu, ale akýkoľvek spôsob je dobrý a užitočný len vtedy, keď v nás spôsobuje premenu, keď nás otvára pre slobodu, zodpovednosť a lásku, teda pre svätosť (sv. Ján Zlatoústy). Literárnej kritike patrí uznanie za jej bádanie nad biblickým textom, ale ak chceme mať úžitok z čítania Biblie, nemôžeme zostať na úrovni literárnej kritiky, podobne ako pri zamyslení sa nad bytím človeka nemôžeme zostať na úrovni fyziológie, respektíve prírodných vied. Evanjelium podľa sv. Lukáša ozrejmuje, že Kristus „osvecuje mysle“ svojich učeníkov vysvetľujúc im, ako treba čítať Bibliu, aby sa v nej odkrylo všetko, čo je o ňom napísané: „A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ Takýmto spôsobom Pán odhaľoval význam Písma a ukázal, že celá Biblia je slovnou ikonou Ježiša Krista. A v emauzských učeníkoch to spôsobilo zmenu – tí, ktorí boli zronení a vracali sa domov, teraz plní nadšenia sa ponáhľajú naspäť do Jeruzalema. Teda Biblia nás oboznamuje a zároveň spôsobuje premenu. Púštni otcovia nám ukazujú, že k Svätému písmu nemôžeme pristupovať ako k súboru diel jednotlivých autorov, ale je potrebné, aby sme chápali Bibliu ako dielo jedného autora, ktorým je Svätý Duch a od ktorého pochádza aj autorita jednotlivých ľudských (spolu)autorov. Biblické slová sú slovami života a sú najvyššou autoritou, ktorá nás rozhodujúcim spôsobom formuje. Sv. Gregor z Nyssy výroky prorokov a Krista neuvádza slovami: „Izaiáš hovorí...“, alebo „Kristus hovorí...“, ale „Izaiáš nás poučuje...“ a „Kristus nás poučuje...“ Biblia teda nie je len voľajaké nestranné konštatovanie, ale je to skutočná a v pravom slova zmysle najvyššia informácia, teda niečo, čo nás zvnútra formuje – vychováva. Ústrednou myšlienkou kresťanskej výchovy je zbožštenie človeka, ktoré neznamená zničenie človeka, ale jeho vlastné naplnenie. Takto sa človek najdokonalejším spôsobom stáva človekom – nie prostredníctvom identifikácie s Bohom, ale prostredníctvom najväčšieho priblíženia sa k nemu, aké len môže byť dané stvoreniu. Človek sa stáva človekom prostredníctvom najhlbšieho spoločenstva s Bohom i ľuďmi. Pri kresťanskej iniciácií zaznievajú slová sv. apoštola Pavla: „Ktorí ste v Krista pokrstení, v Krista ste sa obliekli.“ Podobne aj otcovia púšte, ktorí útekom do divočiny odmietli dekadentnú spoločnosť a slobodne si zvolili vlastnú cestu k Bohu, nás privádzajú k myšlienke, že odpovede na najdôležitejšie otázky ľudského jestvovania spočívajú v „imitatio Christi“ – v napodobňovaní Krista.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Dielo svätého Marka Asketika nachádzame vo Filokalii. Tento mních z piateho storočia ponúka zákonitosti duchovného života skoncentrované do krátkych výrokov. Jeho dielo si ďalšie generácie vážili natoľko, že sa zaužívala rada: „Predaj všetko a kúp Marka!“ Reflexie nad jednotlivými poučeniami pomáhajú človeku súčasnosti osvojiť si duchovnú skúsenosť púštnych otcov.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Hledání stálosti v nestálé době. Do mého sebechlácholení se náhle ozval známý hlas: „Zestárni u svého díla.“ Byl to zas pouštní otec narušitel. Pohlédl jsem na něj a pomyslel si, jak je ten chlap neaktuální. Sedí celý život v nějaké jeskyni – nejspíš kdesi na Sahaře, kde každý den trvá dvanáct horkých hodin a noc dvanáct hodin mrazivých. A když vyhlédne ven z jeskyně, vidí jenom kamení. Prožívá léta stále stejných dní na stále stejném místě v rytmu stále stejných činností – tisíce odezpívaných žalmů, tisíce odpletených košíků a rozptýlení žádné. Klidně by si mohl jít do Alexandrie nebo jinam, ale on zůstává.Proč to dělá?A jak to může snést?„Jsi zvědavý?“ usmál se soused. „Však brzy uvidíš. Povedu tě.“ (ukázka)Fantaskní, lehce humorný příběh o hledání stálosti v nestálé době. Doba přeje pohybu. Těkáme z místa na místo, ze vztahu do vztahu a z webu na web. I student teologie se nechává nést proudem, dokud nepotká záhadného starce, jenž se mu stane samozvaným průvodcem na cestě. Nepřipraven – ještě v pyžamu a s kartáčkem na zuby v ruce – je nucen podniknout výpravu napříč staletími a kontinenty, až k pouštním otcům na Saharu, ale především do vlastního nitra.Titul vyšiel aj v slovenskom jazyku: Buď, kde si

Výroky a příběhy pouštních otců. Druhý svazek první úplné české edice proslulých »apofthegmat«, výroků a příběhů připisovaných starým poustevníkům v Egyptě, kteří žili převážně ve 3. až 5. století po Kristu (například abba Antónios/Antonín, Makarios z Alexandrie, Mojžíš, Poimén, Sisoés). Tyto krátké texty — někdy jednoduché příběhy, jindy malé novely nebo i úryvky kázání, nebo naopak jen prosté příkazy v několika slovech — formovaly po staletí duchovní život na Východě i na Západě, a to nejen duchovní život mnichů a mnišek, ale všech věřících: jejich obsah se v kázáních, příručkách i radách o duchovním životě všeobecně rozšířil.Některý poustevník byl prostý a jeho rada je jednoduchá, jeho životní příklad až drsný; jiný býval dvořanem a i do jeho pouštního života se dostala jakási dvorská noblesa, s níž prchal před světem. Některé výroky jsou svázány se svým prostředím tak pevně, že je čteme jen jako informaci o tom, jak »to tehdy bylo«; jiné však jakoukoliv časovost postrádají a znějí nám překvapivě dnešně. Teprve jejich soubor dává tušit vitalitu a východiska mnišského hnutí.

Výroky a příběhy pouštních otců. Třetí svazek první úplné české edice proslulých »apofthegmat«, výroků a příběhů připisovaných starým poustevníkům v Egyptě, kteří žili převážně ve 3. až 5. století po Kristu (například abba Antónios/Antonín, Makarios z Alexandrie, Mojžíš, Poimén, Sisoés).Tyto krátké texty — někdy jednoduché příběhy, jindy malé novely nebo i úryvky kázání, nebo naopak jen prosté příkazy v několika slovech — formovaly po staletí duchovní život na Východě i na Západě, a to nejen duchovní život mnichů a mnišek, ale všech věřících: jejich obsah se v kázáních, příručkách i radách o duchovním životě všeobecně rozšířil.Některý poustevník byl prostý a jeho rada je jednoduchá, jeho životní příklad až drsný; jiný býval dvořanem a i do jeho pouštního života se dostala jakási dvorská noblesa, s níž prchal před světem. Některé výroky jsou svázány se svým prostředím tak pevně, že je čteme jen jako informaci o tom, jak »to tehdy bylo«; jiné však jakoukoliv časovost postrádají a znějí nám překvapivě dnešně. Teprve jejich soubor dává tušit vitalitu a východiska mnišského hnutí.

Výroky a příběhy pouštních otců. Druhé, revidované vydání prvního svazku první úplné české edice proslulých »apofthegmat«, výroků a příběhů připisovaných »pouštním otcům«, poustevníkům v Egyptě, kteří žili ve 3. až 5. století po Kristu (například abba Antónios/Antonín, Makarios z Alexandrie, Mojžíš, Poimén, Sisoés).Tyto krátké texty — někdy jednoduché příběhy, jindy malé novely, úryvky kázání nebo jen prosté příkazy v několika slovech — formovaly po staletí duchovní život na Východě i na Západě, a to nejen duchovní život mnichů a mnišek, ale všech věřících: jejich obsah se v kázáních, příručkách i radách o duchovním životě všeobecně rozšířil.Některý poustevník byl prostý a jeho rada je jednoduchá, jeho životní příklad až drsný; jiný býval dvořanem a i do jeho pouštního života se dostala jakási dvorská noblesa, s níž prchal před světem. Některé výroky jsou svázány se svým prostředím tak pevně, že je čteme jen jako informaci o tom, jak »to tehdy bylo«; jiné však jakoukoliv časovost postrádají a znějí nám překvapivě dnešně.Teprve jejich soubor dává tušit vitalitu a východiska mnišského hnutí. První svazek obsahuje povzbuzení v úsilí o mnišskou dokonalost a dále kapitoly o tichosti, kajícnosti, zdrženlivosti, o boji se smilstvem, o dobrovolné chudobě, o vytrvalosti a statečnosti, o nevhodné okázalosti a škodlivosti vzájemného posuzování.

V knize Ve škole otců pouště se autorce podařilo velmi názorně zprostředkovat moudrost pouštních otců dnešnímu člověku. Autorka bohatě cituje spisy otců pouště, především Kassiána, Jana Klimaka a Doroteje z Gazy.V jejich světle vykládá základy křesťanské asketiky, tedy učí prakticky bojovat proti neřestem, usilovat o ctnosti, rozlišovat svá hnutí mysli a uspořádat vztahy s bližními podle evangelia. Pozorný čtenář bude překvapen tím, jak hlubokou znalost lidského srdce měli tito mužové Boží, vzdáleni od nás staletími. Pro velký zájem vychází kniha v Karmelitánském nakladatelství už v druhém vydání.

Známý benediktinský mnich se zabývá jedním z důležitých prvků duchovního života, který se stal v poslední době v křesťanské praxi tak trochu popelkou. Anselm Grün pojednává půst z různých hledisek:biblického,lékařského,psychologického,ale především poukazuje na oprávněnost a nezbytnost postu pro duchovní růst člověka. Jako obvykle rád čerpá z životní moudrosti otců pouště a dalších učitelů duchovního života. Vychází již ve 4. vydání.

Zkoumáme-li svědectví o znění modliteb, jak je používali Otcové egyptské pouště, budeme dost překvapeni, že nalezneme všechny prvky Modlitby Ježíšovy.Úcta ke Jménu jasně vyplývá z tohoto úsloví: „Slyšíš-li mluvit o vznešeném způsobu života svatých Otců, zkus je následovat ve vzývání Jména Páně.“

Anselm Grün opět čerpá ze studnice Božího slova a moudrosti pouštních otců, aby nám poskytl vzácnou pomůcku pro každodenní zápas o čistotu srdce, o „smýšlení Kristovo“ (srov. Flp 2,5). „Každý z nás si v sobě neseme vždycky oba póly: strach i důvěru, lásku i agresi, kázeň i nekázeň, zbožnost i bezbožnost, svatost i světské smýšlení. Postavíme-li proti svým negativním myšlenkám slovo Písma, povede nás k setkání s důvěrou, láskou, silou a tím svatým, co je v nás, i když se právě mocně hlásí o slovo to nesvaté.“ (z úvodu autora) Anselm Grün (* 1945) je mnich benediktinského opatství v německém Münsterschwarzachu a vyhledávaný exercitátor a duchovní vůdce. Patří k nejčtenějším křesťanským autorům současnosti, jeho knihy jsou překládány do mnoha jazyků.

S mnichy z hory Athos. Hora Athos je přes tisíc let centrem mnišského života a duchovními plícemi řeckého, ruského, balkánského i arabského pravoslavného křesťanství. Je to místo, kde se po staletí pěstuje modlitba srdce, kterou proslavila především Upřímná vyprávění poutníka svému duchovnímu otci a Filokalie. V této drobné knížce dostává slovo osm duchovních mistrů 20. a 21. století z Řecka, Rumunska a Libanonu: Josef Hesychasta, Efrém Katunakijsky, Paisij z hory Athos, Porfyr, Izák Libanonsky, Petroniu Rumunsky, Basil a Tichon ze Stavronikity. Jejich výroky o modlitbě a duchovním životě oslovují dnešní čtenáře přímostí, překvapivou úsečností a praktickou moudrostí.

Výroky otců pouště. „Encyklopedie“ duchovních textů zahrnující zkušenosti četných autorů: pouštních otců, asketů, mnichů, starců, v rozsahu 4. – 15. století. Filokalie znamená přitažlivost k duchovní kráse, která formuje srdce. Asketika totiž nevytváří „pouze“ dobrého, ale přímo krásného člověka. V tomto smyslu také překlad Teofana Zatvornika – Dobrotoljubije – vystihuje starobylý význam slova a více než morální dokonalost vystihuje zářící krásu, která proměňuje – tedy dobrotu, která navenek „vysílá“ krásu.Z rozsáhlého pětisvazkového díla zahrnuje tento 1. díl následující autory: Antonín Veliký, Makarius Veliký, Izaiáš Poustevník, Marek Asketa, Evagrius Pontský.

Křesťanská meditace na každý den. Tisíce lidí na celém světě obohatily svůj duchovní život o každodenní praxi křesťanské meditace a tiché modlitby, jak jí učil benediktinský mnich John Main. Jeho učení čerpá ze starobylé biblické tradice, z hinduistických upanišad i moudrosti raně křesťanských pouštních Otců.

Svatý Atanáš, biskup alexandrijský, sepsal kolem r. 357 „Život božského Antonína jako mnišskou řeholi ve formě vyprávění“ (svědectví Řehoře Naziánského), a to na žádost mnichů ze Západu (svědectví Evagria, překladatele životopisu do latiny). V Refugiu vychází již druhé revidované vydání Života svatého Antonína Poustevníka, otce a zakladatele egyptského mnišství. Spis měl, mezi nesčetnými plody, vliv také na obrácení svatého Augustina. Antonín přiváděl k rozumu lidi krutého srdce. Jako lékaře jej daroval Bůh Egyptu. Říkával: "Víra pochází ze stavu duše, zatímco dialektika je dovednost těch, kteří ji sestavili. V kom je skutečná síla víry, u toho jsou brzy nadbytečné i slovní důkazy. Neboť co my chápeme vírou, na to se vy ptáte ozbrojeni rozumem a často nejste schopni ani slovem vyjádřit to, co my chápeme jasně. A proto účinnost víry je lepší a pevnější než rovina sofistikovaných sylogismů."

Ctnosti svatého Makaria. Ctnosti svatého Makaria jsou sebrané výroky a podobenství, připisované zejména Makariovi Egyptskému, řečenému Veliký, jedné z nejznámějších postav egyptské pouště. Podle koptské tradice žil ve 4. století v Horním Egyptě na poušti zvané Skétis. Byl to poustevník se širokým srdcem, obdařený vekou moudrostí a velkým milosrdenstvím.Pro všechny, kdo ho přišli požádat o duchovní radu, měl vždy slova naděje a povzbuzení. Své žáky vybízel, aby se horlivě věnovali modlitbě a usilovali zvláště o ctnost pokory, milosrdenství a vytrvalosti, a tak se jejich srdce mohlo stále více otevírat lásce. Jeho duchovní ponaučení nejsou rozhodně ani dnes zastaralá.

Historia Lausiaca: příběhy egyptských mnichů sepsané biskupem Palladiem z Helenopole (asi 364—430), žákem slavného egyptského mnicha Euagria/Evagria z Pontu, pro kónstantinopolského dvořana jménem Lausos.Palladios se jako mladík vydal podobně jako Jan Cassianus/Kassián do Egypta, aby poznal proslulé mnichy, jejichž životní styl a učení formulované v poučných výrocích (apofthegmata) byly přitažlivé radikalitou v následování Krista. Euagrios patřil do intelektuálního okruhu Euagria/Evagria z Pontu a také svatého Jana Zlatoústého. Jeho vzpomínky na významné postavy egyptských pouštních otců jsou cenným svědectvím přímého účastníka zlaté éry starověkého mnišství.Čtenářkám a čtenářům, které zaujala apofthegmata pouštních otců, se tu otvírá širší vhled do jejich běžného života a duchovního světa. Palladios do svých poučných příběhů zařadil příklady pozitivní i ty méně následováníhodné.

Moudrost otců pouště. Jedna z raných autorových knih je klíčovým textem k poznání jeho díla. Jde o spirituální rozbor učení pouštních otců, především Evagria z Pontiku, o negativních i pozitivních silách (daimonion), které jsou motorem lidského jednání a myšlení.Autor vychází z tzv. spirituality zdola, tj. spirituality, která nepřeskakuje přirozená stadia lidského poznání a zrání a která lidské slabosti a poklesky nevnímá jednoznačně jako selhání, ale jako prostor k růstu a sebepoznání. Autor ve svých výkladech vychází z principů analytické psychologie C. G. Junga, kterou aplikuje na myšlení církevních otců.

Apofthegmata syrských otců. Spis biskupa Theodóréta z Kyrru (asi 393—460) o askezi, životě a názorech křesťanských mnichů a mnišek v starověké Sýrii. Jakási apofthegmata syrských otců. Kniha o syrských asketech, o nichž podává zprávu na základě starší tradice i podle vlastních zážitků.

Kniha s názvom Detský paterik je vhodná ako skvelý duchovný darček. Prináša príbehy, ktoré učia deti hodnotám: dobru, láske, svedomitosti, obetavosti, dobroprajnosti... Príbehy je možné čítať deťom napríklad večer pred spaním, a tak ich v týchto hodnotách edukovať pútavou formou.Detský paterik približuje príbehy otcov púšte z dávnych dôb, ktoré sú obohatené farebnými ilustráciami. Čitateľ sa z nich dozvedá o živote mníchov, o ich modlitbe, živote, neochvejnej viere v Boha a láske k blížnym. Od prvotných dôb Cirkvi sa mníšsky život považoval za anjelský, pretože mnísi neustálym oslavovaním Boha a vykonávaním Jeho vôle napodobňujú anjelov. Ich život sa vyznačoval modlitbou, milosrdenstvom k bratom, zdržanlivosťou a prísnosťou života. Koncom tretieho a začiatkom štvrtého storočia sa počet mníchov zväčšoval a často k svojej láske ku Kristovi pridávali skutočné oddelenie sa od sveta, čo viedlo ich kroky až do púšte.Egypt bol duchovným domovom mníšstva. Informácie o spôsobe života prvých mníchov nachádzame v životoch prvých askétov a v knihe Paterik. Paterik je zbierka s výrokmi alebo krátkymi príbehmi, ktoré hovorili svätí starci svojim poslušníkom, teda mníchom, ktorí sa im podriadili.