Dialógy s Pavlom VI.

Recenzia z blogu

Keby som tejto knihe mala navrhnúť podtitul, asi by znel: „Svet intelektuálneho dobra, ako ho nepoznáme“. Vydavateľstvo Spolok svätého Vojtecha má v tejto knihe pri svojom logu uvedené, že ide o čítanie s pridanou hodnotou. Majú pravdu. Prečítať toto dielo znamená očistiť a obohatiť si dušu. SSV vydaním dialógov v roku 2014 vykonal veľký čin. Napriek tomu, že Dialógy vyšli v slovenskom jazyku už v roku 1969 v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, v čase normalizácie sa s nimi nemohlo oboznámiť veľa čitateľov. Bolo nanajvýš potrebné knihu vydať znova, dnes v takmer neopohanskej súčasnosti, ktorá ľudí vzďaľuje od Pravdy.

Na 344 stranách knihy Dialógy s Pavlom VI., rozdelených do štyroch častí, s úvodom i so súhrnom životopisných míľnikov blahoslaveného Pavla VI., sa vinie netradičný myšlienkovo rozkošatený rozhovor dvoch velikánov ducha minulého storočia. Autor Jean Marie Pierre Guitton, francúzsky katolícky filozof a spisovateľ, člen Francúzskej akadémie a komandér Rádu čestnej légie, sa po vojne v Paríži stretával s nunciom Angelom Roncallim, neskorším pápežom Jánom XXIII., ktorý mu sprostredkoval stretnutie s kardinálom Montinim, neskorším pápežom Pavlom VI. Zo stretnutí sa zrodilo trvalé priateľstvo. Guitton bol prvým laikom prizvaným na prípravu Druhého vatikánskeho koncilu. Roku 1967 tak mohol uverejniť duchovný portrét pápeža, výnimočne,ešte počas jeho života. Svoje vzácne myšlienky mu s dôverou zveril dnes už blahoslavený pápež Pavol VI.,vlastným menom Giovanni Battista Enrico Antonio Maria Montini.

V prvej časti nazvanej Výhľady na životný údel pápež hovorí o svojom detstve a mladosti. Nie sú to strohé životopisné údaje, ale skôr vrstvené myšlienky, ktoré sprostredkúva autor ako „maliar duše“. So vzácnym talentom sú čitateľovi podávané nielen slová, ale i to, čo bolo nevyslovené, pretože aj mlčanie zvykne hovoriť. Už v tejto kapitole sú načrtnuté kroky, ktoré z chlapca z dobrej rodiny vycizelovali výnimočného človeka, vzdelaného, duchaplného, nekonečne zdvorilého a skrz-naskrz ľudského aristokrata starej talianskej školy.

V druhej časti venovanej Portrétu ducha sa odhaľuje nezvyčajne široké a hlboké vzdelanie pápeža v literatúre, teológii i v čítaní ľudských charakterov svätých, ale tiež spisovateľov, mužov či žien známych v literatúre. Každý čitateľ si aj v tejto kapitole nájde to svoje, duši najbližšie. Mňa uchvátila podkapitola o Dantem a Božskej komédii, kde sa vyjadril o autorovi a jeho veľdiele ako o vesmíre prírody a milosti, konkretizovanom v jednom básnickom diele, aby pokračoval myšlienkou, „…lebo Božská komédia obsahuje všetko, čo si rozum len môže pomyslieť a čo láska môže milovať. Nebo i zem. Večnosť i čas. Tajomstvo skryté v Bohu i udalostí dejín sveta. Teológiu aj dovtedy známe prírodné vedy…“. Hlbšiu charakteristiku tohto opusu azda nemožno nájsť nikde inde.

Tretia časť je o Pápežovi a vesmíre. Zdá sa, že Pavol VI. poňal vesmír ako vesmír ducha. Chcel viesť dialóg o dialógu, podobne ako to praktizoval už Sokrates. V jeho dialógu nejde o to, ako ukázať svoju bystrosť, ani sa zaprieť s úmyslom umožniť tomu druhému, aby sa stal duchaplným, alebo aby si aspoň myslel, že taký je. On hľadá pravdu skôr u druhého ako u seba. Praktizuje stály kontakt s inak zmýšľajúcou osobou, ktorá však rovnako miluje pravdu, a to v celej jej presnosti, čistote i v najjemnejších odtieňoch. Na ďalších stránkach pokračuje rozhovor vo vzájomnom motivovaní dvoch myslí k pomenovaniu dialógového „inštrumentária“ . Pápež dáva príklad, že napr. Encyklika naznačuje, že jestvujú sústredné kruhy rozličných „oblastí súhlasu“, v ktorých prvý najširší kruh zahŕňa všetkých ľudí dobrej vôle. Centripetálne potom druhý kruh pojme ľudí, ktorí veria v jedného osobného Boha (Abrahámovi synovia), nasleduje kruh s ctiteľmi Ježiša ako Boha (kresťanské cirkvi). Dialóg osôb v rámci jednotlivých kruhov je podľa pápeža možný, ak majú skutočne úprimné presvedčenie. Vzácne sú aj ďalšie časti kapitoly, a to Ekumenické vízie či Rozhovor o kráse, kde sa slová duchovne vizualizujú a čitateľ má možnosť cez vnímanie pápeža „vidieť“ Michelangelovu Pietu, Sixtínsku kaplnku či pápežskú kaplnku, ktorú bežný človek nemá možnosť navštíviť.

V poslednej kapitole Pápež zoči-voči tajomstvu, opäť prekvapujúco, autor zažína podkapitolu Kňaz, pápežovým rozhovorom o francúzskom básnikovi Verlaineovi. Až neskôr, ako myšlienky plynú, sa zjavujú zrnká charakterizujúce ideál kňaza. Podľa Pavla VI. v osobnosti kňaza viac než dobro je svätosť a viac než krása je vznešenosť. Neľahkú podstatu kňaza charakterizoval takto: „…kňaz sa má snažiť vyjadriť nevysloviteľné pravdy, ktoré sú výzvou a doliehajú na nás; priblížiť sa k tajomstvu, ale ho neznesvätiť; má šíriť liturgiu na celý vesmír, ktorý ospevuje Boha v tichosti, ba až do najskromnejších foriem jestvovania; má dať význam každej veci a ľuďom prepožičať vnútornú reč; a ešte viac ‒ má preniknúť do skrytých tajomstiev ľudského bytia, ktorému naši súčasníci pripisujú takú veľkú cenu…“. Pápež sa veľmi pokojne dotýka aj ďalších pálčivých otázok dneška, a to úlohy laikov v cirkvi, povolania žien, či lásky, násilí a mieri.

Čo teda na záver odporučiť čitateľovi? Obsah nie je epický. Ide o pomerne komplikovaný myšlienkový traktát. Skúsim postupovať po pápežových „kruhoch“, ako si ich predstavujem v praxi:

• tí, čo sú lokalizovaní za vonkajším kruhom, asi knihu nebudú čítať, lebo jej už po prvých vetách nebudú rozumieť. Myšlienkový svet osobností, ktorí knihu napísali, je totiž za týmto kruhom veľmi vzdialený;
• tí, čo sa lokalizujú do centripetálne bližších kruhov, nech po knižke s dôverou siahnu. Pred nimi sa otvorí neznámy bohatý, vznešený intelektuálny svet. Navyše tým, ktorí radi skúmajú, môže kniha otvoriť dvierka poznania do neznámeho, nezrelého či zoslabnutého duchovna smerom k viere, nádeji a láske;
• nakoniec tí, čo sa držia stredného kruhu, budú nadšení. V knihe spoznajú citlivé a bohaté vnútro dvoch skvelých osobností cirkevného a laického života. Priblížia si búrlivú atmosféru koncilovej doby a jej jedinečnú a pútavú interpretáciu vtedajšou hlavou Cirkvi, ktorého povzbudzujú k výnimočným odpovediam kreatívne otázky a myšlienky autora. Spoznajú veľa skvelých a prekvapujúcich myšlienkových procesov čistej duše a prorocké postoje, také aktuálne aj a či práve v súčasnosti.

Autorka recenzie: Katarína Adamicová

Vydavateľská anotácia

Flos florum - kvet kvetov - to je iba jeden z titulov, ktoré dejiny udelili pápežovi Pavlovi VI.

S týmto výnimočným človekom, vzdelaným a duchaplným, pokorným a rezervovaným, nekonečne zdvorilým a skrz-naskrz ľudským, aristokratom starej talianskej školy a verným priateľom sa vo svojich dialógoch zhovára francúzsky filozof Jean Guitton, človek hĺbavý, jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia.

V atmosfére slobody obaja odkrývajú svoje citlivé a bohaté vnútro a odvážne sa dotýkajú problémov, ktoré charakterizovali búrlivú koncilovú dobu. Vo svojich rozhovoroch analyzujú na ten čas nezvyčajné cesty Pavla VI. do Indie, do sídla Organizácie Spojených národov v New Yorku a do Jeruzalema.

Rozprávajú sa o osobnostiach, ktoré výrazne formovali osobnosť pápeža, najmä o svätom Pavlovi, Augustínovi a kardinálovi Johnovi H. Newmanovi. Z rozhovorov možno vyčítať mimoriadnu úctu pápeža voči členom iných náboženstiev, jeho kroky zamerané na ekumenizmus najmä vo vzťahu k anglikánom a úsilie o obnovu Katolíckej cirkvi. Celý dialóg je pretkaný pohľadmi na Druhý vatikánsky koncil, vracia sa k jeho závažným témam a prináša nejeden prorocký postoj, aktuálny aj pre dnešnú dobu.