Princezná a Curdie

Recenzia z blogu

Dobrodružstvo mladého baníka Curdieho a princeznej Irene pokračuje v románe s príznačným názvom rincezná a Curdie. Tentokrát sa však do pozornosti dostáva Curdie, ktorý v príbehu zohrá veľkú úlohu, čo sa od hlavného hrdinu vlastne i očakáva. Avšak ešte predtým, ako môže niečo dôležité vykonať, musí zmeniť svoje zmýšľanie, pretože ako sa stáva, keď dieťa dospieva, akoby chcelo zabudnúť na svoju čistú detskú dušičku a radšej sa ihneď podobať dospelým. A Curdiemu preto hrozí nebezpečenstvo, ktoré vám prezradiť nemôžem, lebo by som tým iba všetko pokazila a možno by ste pri čítaní už neboli takí pozorní a nezbadali, pred čím nás spisovateľ – George MacDonald varuje.

Ale vrátim sa ku Curdiemu. Už má štrnásť rokov. Veselosť, radosť zo života, ktoré ho sprevádzali v predchádzajúcom diele sa vyparili a na pohľad sa zdá, ako keby znášal vnútorný boj sám so sebou. Na sklonku jedného dňa spraví niečo veľmi zlé, kruté, a určite nejeden čitateľ, vrátane mňa, sa oňho začne v tej chvíli skutočne báť. Našťastie vo veži kráľovského sídla stále býva praprababička princeznej Irene, ktorá dokáže dať do poriadku aj Curdieho smutný čin. A vtedy to Curdie pochopí. Pochopí, že sa s ním dialo niečo, čo sa môže diať s nejedným z nás a úprimne svoj skutok oľutuje. A práve týmto okamihom sa môže rozprávka začať. Totižto praprababička vie, že Curdie je dobrý chlapec, aj napriek chybe, ktorú spáchal, a preto si ho vyvolila pre veľmi dôležitú úlohu. Dá mu nesmierne vzácny dar, ktorý mu pomôže bojovať proti zlu, no najväčšiu úlohu v tomto boji zohrá aj tak on sám. A bude to vskutku náročná misia, plná nebezpečenstva, zvratov, neprávosti, ale i ľudskej hlúposti a také dobrodružstvo so skrytou múdrou myšlienkou by si nemal nik nechať ujsť.

„George MacDonald je určite prastarým otcom nás všetkých – všetkých, ktorí sa zmierujeme s pravdou prostredníctvom predstavivosti.“ Madeleine L‘Engle

Som veľmi rada, že sa ku mne dostalo pokračovanie prenádhernej rozprávky Princezná a goblin, pretože som mala opäť možnosť ponoriť sa do čarovne vykresleného sveta a spolu s Curdiem cestovať naprieč krajinou za dôležitým poslaním. A to poslanie je také dôležité, že by som knihu odporučila úplne každému bez rozdielu na vek. Je totiž varovaním pred hrozbou, ktorá v úvode takmer zničila Curdieho, ktorý by sa potom už nemohol volať hlavným hrdinom, nieto ešte kladným.

„…už si počul, čo hovoria niektorí vzdelanci – že ľudia sa vyvinuli zo zvierat?“

„Nie, madam.“

„Na tom vlastne nezáleží. Pravda je však taká – a na tom naopak veľmi záleží – že ak si ľudia nedajú pozor, pôjde to s nimi dole vodou a ako zvieratá skončia. Vzdelanci v minulosti to vedeli, ale už sa na to dávno zabudlo. Mnohí ľudia sa vlastne celý život stávajú zvieratami.“ (str.77)

George MacDonald je skutočným majstrom spisovateľom, ktorý cez dôvtip ponúka pravdu o ľuďoch, ktorí sú nepoučiteľní a aj napriek tomu, že sa ľudstvo vyvíja, na múdrosti nám teda nepribúda. Neberte to, prosím, ako urážku, no keď si znovu pomyslím na príbeh v knihe, vidím všetko tak jasne a chápem autorovu rozhorčenosť a skrytý úmysel. Veď si uvážte ohováranie, pokrytectvo, zlomyseľnosť, pažravosť, chamtivosť, súdenie druhých len podľa vzhľadu človeka a mnoho iných zlých vlastností, hriechov, sa stále drží ľudí ako pijavice a popravde sa ich mnohí ani nechcú zbaviť. Možno tak trochu prezrádzam o čom kniha bude, no zbadáte to už po pár stránkach a ak sa prizriete bližšie, pochopíte, že celý príbeh v sebe ukrýva mnoho skrytých obrazov utkaných slovami, ktoré nakoniec nie je až také ťažké rozlúštiť.

„Ľudské bytosti sa totiž v živote vyvíjajú dvojakým spôsobom. U jedných je to postupné umieranie, u iných zas postupné ožívanie. Tí, ktorých vývin pripomína ožívanie, nakoniec dospejú k schopnosti rozoznať, čo je pravdivé a čo nie. A tí, ktorých rast je len akýmsi umieraním, sa stále viac a viac boja, že niekomu naletia. Boja sa až tak veľmi, že nakoniec naletia sami sebe. Takí ľudia pochybujú o všetkom okrem jedla, ktoré majú na tanieri, a neveria v nič, len v to, čo prežúvajú.“ (str.19)

Myslím, že spisovateľ vykonal excelentnú prácu. Svojimi nádhernými slovami poučí nie len dieťa, ale aj dospelého, ktorý tomu predsa len viac rozumie. Avšak, aj keď príbeh v sebe nosí mnoho pravdy a možno by sa aj niekto urazil, ak by sa týkala práve jeho, no je napísaný opäť milo, ľúbezne a s jemnou dávkou skrytého sarkazmu.

Bola som prekvapená, ako tento majster spisovateľ dokáže narábať so slovami, ako dokáže tak čarokrásne opísať prírodu a stvoriť nezabudnuteľný, nesmierne poučný príbeh, ktorý vás aj napriek tomu, že je považovaný za akúsi rozprávku nenechá chladným a začnete sami uvažovať nad životom a báť sa, či to nebezpečenstvo, ktoré pohltilo nejedného obyvateľa mesta Gwyntystorm, nepohltí i vás.

Georgemu Macdonaldovi vzdávam veľký hold a tak ako napríklad Tolkien, či Lewis, i ja by som si ho zvolila za svoj vzor v spisovateľskom remesle. Dokázal stvoriť nesmrteľných hrdinov, ktorých budem mať stále v srdci a ukázal, aké sú slová mocné, keď sú v správnych rukách. A tie jeho boli skutočne požehnané.

Ak rozmýšľate, či po knihách od Georga MacDonalda siahnuť, tak by som dlho neotáľala a knižky si ihneď zaobstarala, pretože sú pokladom literatúry a táto klasika bude večná a v každom čase aktuálna. Obe knihy (spolu s knihou Princezná a Goblin, pozn. ed.) sa zameriavajú na niečo iné, odlišné, avšak obe spája obrovská múdrosť a talent majstra, ktorým George MacDonald rozhodne naveky bude.

„…na samotnom výzore hory je čosi úžasné: z najtemnejšej temnoty, z horúčavy, z nekonečného hluku vriaceho nepokoja vystreliť hore smerom k nebesiam a dostať sa na vietor a chlad, pod svit hviezd a perinu snehu, ktorý ako mäkký hermelín pokrýva modrozelené brnenie ľadovcov; dostať sa pod lúče slnka, ktoré ako láskavý prastarý rodič pozerá z oblohy; dostať sa pod žiaru luny, ktorá je ich prastarou tetou a prechádza sa po dome len v noci; dostať sa do nekonečného ticha rušeného len vetrom preháňajúcim sa skalnými škárami a jaskyňami, ktoré mení na duniaci organ, čo znie, akoby mladí anjeli skúšali vyspievať chválu, od ktorej im ide srdce roztrhnúť; dostať sa do ticha, ktoré prehlbuje veselý zurkot novorodených potôčikov vyvierajúcich z náručia ľadovcov – to musí byť zvláštne!“ (str.8)

Autorka recenzie: Monika Kvašňovská