Viera

Zamyslenia o viere, doplnené zaujímavými fotografiami.

V bežnej hovorovej reči používame slovo viera často v zmysle: „Ja ti verím. Verím tomu, čo hovoríš. Verím, že mi hovoríš pravdu." Viera je teda nepochybne jeden zo základných postojov ľudského života. Keby sme si navzájom neverili, bolo by naše spolužitie veľmi ťažké, lebo by ho ovládala nedôvera. K viere jednoznačne patrí dôvera.

Psychológ Erik Erikson uvádza termín pradôvera, ktorou je dieťa obdarované od začiatku svojho života vďaka úzkemu kontaktu so svojou matkou. Kto túto dôveru v sebe rozvíja, cíti, že ho svet prijíma. Vníma, že je dobré tu žiť. Svet je preňho dobrý taký, aký je. Kto túto pradôveru nedostal, vstupuje do sveta s nedôverou voči ľuďom, okolnostiam, aj voči budúcnosti. Žije v úzkosti, že sa mu môže všetko v živote zrútiť. Spomínaná pradôvera je základným predpokladom úspešného života. V pôvodnom zmysle slova má viera vždy niečo spoločné s Bohom. Toto slovo často používame v súvislosti s náboženstvom. Veriaci je ten, kto verí v Boha a stavia na niečom, čo presahuje tento svet. Nežije nenábožensky, či ateisticky, ale je zakotvený v Bohu, ktorého nemôže zhliadnuť. Svoju vieru chápe ako protiklad toho, čo možno vidieť, vnímať a uchopiť, často ako protiklad rozumu. Viera však presahuje rozum. Tam, kde naše poznanie končí, ostáva iba viera. Môj patrón svätý Anselm rozpráva o fides quaerens intellectum – o viere, ktorá sa snaží o vhľad. Nechápe ju ako protiklad poznania, naopak, ona robí rozum schopným prichádzať k hlbšiemu poznaniu.