Vezmite a jedzte

Recenzia z blogu

„Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane, svätý Otče, stvoriteľ sveta a prameň každého života. Ty nikdy neopúšťaš diela svojej múdrosti, ale uprostred nás starostlivo pôsobíš. Mocnou rukou a vystretým ramenom si viedol po púšti svoj ľud, Izrael; teraz však svoju putujúcu Cirkev vo svete sprevádzaš mocou Ducha Svätého a vedieš ju po časných cestách do večnej radosti svojho kráľovstva skrze nášho Pána, Ježiša Krista. Preto aj my s anjelmi a svätými spievame pieseň na tvoju slávu a neprestajne voláme„Svätý, svätý, svätý…“

Počkať. Stop! Čo? Ako? Ako to bolo? On nás – diela svojej múdrosti – neopúšťa? Pôsobí medzi nami? Sprevádza nás mocou Ducha Svätého?

„Pán Boh všetkých svetov…“

A toto sa nám deje pravidelne. Mechanicky oslavujeme svätosť nášho Boha, bez emócií, často s kamennou tvárou (a možno aj srdcom), preto, lebo … Lebo sa to predsa takto má robiť. Lebo od malička som chodil do kostola a všetci to spievali. Lebo nás kňaz vyzval. Lebo práve toto je vo formulári omše. Myšlienkami sa strácame, premýšľame nad povinnosťami, ktoré nás čakajú, či na to, čo sa nám pred pár hodinami nepodarilo. Áno, aj v tomto s nami, samozrejme, kráča Boh, no nie je to od nás samoľúbe a sebecké?

Ježiš Kristus sa nám dáva a ponúka pár metrov od nás na oltári. Opäť si sprítomňujeme jeho ukrutnú bolesť, ktorú si pretrpel a prijímame jeho Telo, no nijak to s nami nepohne. Prepáčte za výčitku, zvlášť, ak sa Vás netýka, no často miništrujem a ľuďom pri rozdávaní prijímania vidím priamo do tváre. Mojžišovi po stretnutí s Bohom žiarila tvár, v našich kostoloch sa denne so živým Božím Synom stretnú tisícky veriacich, no akoby šlo len o formálne stretnutie, míting, po ktorom si jednoducho ďalej kráčame svojou priemernou cestou. A pričom stretnutie s Kristom a prijatie Jeho osobne do života býva tak kľúčové a premieňajúce! (apoštoli v momente zanechávajú svoje živobytie a rodiny; Zachej rozdáva polovicu svojho majetku a štvornásobok vracia tým, ktorých oklamal; slepý Bartimej opúšťa svoje miesto a kráča za Ježišom; atď. atď.)

A tu prichádza Švéd Ulf Ekman, (vtedy ešte) protestant (!), ktorého tajomstvo Eucharistie a obrovská sila a moc sviatosti Katolíckej cirkvi natoľko uchvátili, že začína písať knihu o Sviatosti oltárnej. Nespojiteľné sa stáva realitou a do obehu sa dostáva kniha Vezmite a jedzte. Hoci je na prvý dotyk tak trochu nepríjemná kvôli zvláštnemu povrchu obálky, po jej otvorení na mierny diskomfort úplne zabudnete. Je obdivuhodné ako dokáže veľmi jednoduchým, no zároveň skutočne fundovaným spôsobom priblížiť veriacemu človeku sväté prijímanie ako vrchol nášho duchovného života.

Dovolím si tvrdiť, že máloktorý katolík dokáže tak pútavo, odborne a zároveň veľmi živo a jednoducho uchopiť dar a milosť Eucharistie ako vtedajší svetovo uznávaný pastor, v súčasnosti už pokrstený katolík. 68-ročný rodák z Göteborgu vo svojich riadkoch dostáva čitateľa omnoho bližšie k Eucharistii, vzbudzuje po nej skutočnú túžbu a radí, ako z obrovskej studnice sviatosti možno každodenne čerpať do nášho života milosť a požehnanie, ktoré sú nám skrze svätú omšu udeľované.

A to je dôvod, prečo je kniha obohacujúca aj pre „skúsených harcovníkov,“ ktorí majú za sebou účasť na tisíckach svätých omší. Útla kniha Ekmana je oživujúca, obohacujúca a motivujúca oživiť svoj vzťah so Śviatosťou oltárnou. So živým Kristom, ktorý nás neustále pozýva do osobného vzťahu s Ním a to aj skrze ohromujúce a ľudskému zmýšľaniu stále tajomné bohatstvo Sviatosti oltárnej, ktorá je živým chlebom nášho života, veď On je „chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť“ (Jn 6,50).

Autor recenzie: Dávid Lech

Vydavateľská anotácia

Keď veriaci začnú objavovať poklady a bohatstvo obsiahnuté v Eucharistii, stane sa pre nich tou najúžasnejšou udalosťou, čo by azda ani nikdy nečakali. Pán túži po tom, aby sa sväté prijímanie ako vzácny poklad, zdroj milosti a nevyhnutný pokrm ocitlo na tom najdôležitejšom mieste v živote veriaceho.

Ulf Ekman nás vo svojej knihe prenáša do obdobia prvotnej Cirkvi a predstavuje nám, ako sa Eucharistia vnímala a slávila v úplných začiatkoch. Odhaľuje pritom skutočný význam sviatosti, v ktorej sa hlboko a osobne zjednocujeme s Ježišom.

Kniha je určená všetkým, ktorí túžia lepšie pochopiť podstatu Eucharistie a vedomejšie čerpať z plnosti požehnania, ktoré nám Ježiš vydobyl svojou obetou na kríži a v tejto sviatosti sa neustále aktualizuje.

Názor kritikov

„Máloktorú knižku som za posledné roky čítal s takým pôžitkom ako túto knižočku od Ulfa Ekmana. Je to vyznanie protestanta, ktorý sa delí o svoju cestu k objaveniu Eucharistie (pričom v čase, keď ju písal, bol stále protestantom!). Pre mňa ako katolíka, ktorý vyrastal vnútri tejto tradície, je to fascinujúce čítanie. Mnohé veci, ktoré už beriem akosi automaticky, totiž predstavuje v novom a sviežom svetle ako nový objav, čím tieto pravdy robí novými aj pre mňa. Akosi „z druhej strany“ nám katolíkom ukazuje, akým nesmiernym darom Eucharistia je. A tak neviem, čo je tu vzácnejšie – či bohatstvo, ktoré predkladá, alebo cesta, po ktorej sa k nemu dostal a ktorá je pre nás katolíkov veľmi nevšedná a osviežujúca.

Ako kňaz pracujúci s mládežou sa roky venujem tomu, aby som mladých pozýval z iba formálneho prežívania viery k osobnému stretnutiu s Kristom (pričom nechcem nijako umenšovať význam tradícií). Na stránkach tejto knihy sa stretám s mužom, ktorý mi ide oproti: svojim čitateľom, u ktorých predpokladá osobný vzťah s Kristom, dokazuje nevyhnutnosť aj určitých tradícií a ustálených foriem prežívania svojej viery (pričom nechce nijako umenšovať osobný vzťah s Kristom). A nemôžem sa ubrániť dojmu, že mi ide oproti brat, s ktorým sa stretáme v Centre: pri Ježišovi Kristovi, v tajomstve jeho tela a krvi.“ – o. Ondrej Chrvala, tajomník Rady pre mládež a univerzity KBS