Cirkevné dejiny 4

„Jeseň stredoveku" - takýto názov dal holandský historik J. Huizinga svojej knihe, ktorá v širokom kontexte opisuje obraz odchádzajúceho stredoveku na území Francúzska, Belgicka a Holandska. Táto kniha odstraňuje legendu a fikciu stvorenú dejepiscami osvietenstva a pozitivizmu o stredoveku ako epoche temna a primitivizmu. J. Huizinga „zrekonštruoval a podal celistvý obraz neskorého stredoveku a zabezpečil mu samostatné bytie ako samostatnému obdobiu kultúrneho ľudstva" (S. Barycz).

Keďže ľudia stredoveku vnímali vážne nedostatky svojho života, na ceste nápravy poukazovali na odrodenie svojich kardinálnych čností: zmužilosti, spravodlivosti, rozvážnosti a zdržanlivosti, pričom zároveň požadovali praktizovanie milosrdenstva a preukazovanie dobrej vôle.

Dá sa hovoriť aj o „jeseni" cirkevného stredoveku. Cirkev síce ako „Corpus Christi misticum" nestarne, ale ako inštitúcia, skladajúca sa z ľudí prežívala na konci stredoveku súmrak dovtedajšej organizačnej, hospodárskej, spoločenskej štruktúry. Stredovek bol obdobím univerzalizmu, objektivizmu a klerikalizmu, čo našlo svoj výraz v univerzalistickej koncepcii pápežstva a cisárstva.