Smiem byť nežná

Recenzia z blogu

Kniha fejtónov Smiem byť nežná vyšla v Čechách ešte v roku 2005. U nás bola preložená minulý rok. Jej autorkou je obyčajná žena s obyčajným životom a s veľkou láskou v srdci. Táto tenučká knižka rozpráva o každodenných radostiach samotnej spisovateľky. Hovorí o tom, aký príjemný a dokonalý môže byť život, keď človek v každom dni, v každej maličkosti vidí niečo pozitívne a dobré.

Vydatá žena má starosti s deťmi, s domácnosťou a sem-tam sa k tým starostiam pridá aj manžel. A preto si každá mama zaslúži poriadny relax! A keď bude oddychovať, môže sa začítať do písmenok, ktoré jej prezradia, že Hana Pinknerová píše aj pre ňu. A to s veľkou ochotou a radosťou.

Z môjho pohľadu viem vyjadriť názor len obyčajnej študentky, ktorú množstvo z toho, o čom spisovateľka písala, ešte len čaká. Čítať o niekoho živote bolo veľmi zaujímavé, lebo danú osobu ani nepoznám, no cez knihu sa mi jej svet stal bližším. Bolo to pre mňa nové už len tým, že som sa s hlavnou postavou nestotožnila, len som ju akoby pozorovala z bezpečného úzadia.

Pri niektorých názoroch autorky ma to lákalo sa s ňou hádať a protirečiť jej. Veď také Vianoce by neboli Vianocami, keby mi ako malej hovorili, že Ježiško darčeky nenosí. Ja som verila, že áno a bolo mi potom ľúto, keď som sa dozvedela, že je to inak. A vôbec mi nevadilo, že rodičia mi v tom klamali! Povedať malému dieťaťu, že darček mu pod stromček dám ja, mi príde ako zničenie vianočného prekvapenia a radosti, keď dieťa načúva za dverami, či náhodou sa neotvorí okno alebo neuvidí niečo podozrivé… Podľa pani spisovateľky, hovoriť deťom, že darčeky nosí Ježiško, je klamstvo. Ja si to nemyslím. Kto dá rodičom prácu? Kto sa o nich stará? Vďaka komu žijeme…? Takže darčeky sú tak či onak od Ježiška.

Takýchto krátkych príbehov bolo v malej knihe dosť. Buď by ste s názorom autorky súhlasili, alebo nie. A tak to bolo aj u mňa. Našla som si tam veľa takých, ktoré sa mi páčili, no aj také nudnejšie, ktoré ma nechytili za srdce. Tiež mi tam trochu chýbalo, že nič nebolo písané o riešení bežných problémov. Potom to pôsobilo dojmom, akoby celý život autorky bol len ružový a bez trápení. A to sa mi nechce veri, že všetko v jej živote išlo po masle.

Toto bola pre mňa prvá kniha fejtónov a dúfam, že nie posledná. Veľmi rada si prečítam aj tie ďalšie od Hany Pinknerovej, lebo čítanie príbehov z jej života bolo príjemné a rýchle. Cítila som sa pri tom ako blízka kamarátka, ktorá jej síce do života nemôže zasiahnuť, no má to privilégium zblízka ju pozorovať. A v niektorých veciach ju obdivovať. A v niektorých s ňou nesúhlasiť. A o tom je čaro písaného slova.

Autor recenzie: Slávka Kodadová