Európa

Kniha Edita Steinová - Ľudská osoba, Filozofická antropológia je zbierkou prednášok tejto fenomenálnej svätice, filozofky, konvertitky, karmelitánky a mučeníčky. Prednášky vznikli v 30-tych rokoch 20. storočia počas jej učiteľskej praxe, kedy prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri. Vo filozofických prednáškach čerpá z múdrosti overenej časom - z duchovného pokladu Tomáša Akvinského v duchu kresťanskej metafyziky.Edita Steinová sa narodila v roku 1891 ako posledné z jedenástich detí v ortodoxnej židovskej rodine v nemeckom Vroclave. Ako 14 ročná sa vzdala židovskej viery a vyhlásila sa za ateistku. Na vroclavskej univerzite vyštudovala germanistiku a históriu. Avšak ako žene jej nedovolili habilitovať na univerzitách vtedajšieho Nemecka.Jej životný obrat nastal v roku 1921 pri čítaní autobiografie sv. Terézie z Avily, kedy zažila svoje vnútorné obrátenie. 1. januára 1922 prijala sviatosť krstu a vstúpila do Katolíckej cirkvi. Pri preklade spisu sv. Tomáša Akvinského sa bližšie oboznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1934 vstúpila do karmelitánskeho kláštora a prijala rehoľné meno Terézia Benedikta od Kríža. V roku 1942 ju v kláštore zatklo gestapo, spolu s jej sestrou. Obe transportovali do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynuli v plynovej komore.

Autobiografia. „Posledné mesiace pretrhli doterajší pokojný život nemeckých Židov. Boli prinútení, aby sa zamysleli nad sebou, svojou podstatou a osudom. Ale aj veľa iným, nestranným, sa aktuálnymi udalosťami vnucovala židovská otázka. S veľkou vážnosťou a zodpovednosťou sa ňou zaoberali napr. v kruhoch katolíckej mládeže. V týchto mesiacoch som stále znova musela myslieť na rozhovor, ktorý som mala pred niekoľkými rokmi s jedným kňazom a členom rádu. Prikázal mi v ňom, aby som spísala, čo som sama vedela o židovskej prirodzenosti ako dieťa zo židovskej rodiny, lebo neoboznámení ľudia o tom vedia veľmi málo. Vtedy mi však veľa iných úloh zabránilo vážne pristúpiť k splneniu tohto návrhu. Keď sa v marci tohto roku (1933) spolu s národnou revolúciou rozpútal v Nemecku boj proti tomu, čo je židovské, znova sa mi vrátila táto myšlienka. ,Keby som len vedela, ako Hitler prišiel k takej strašnej nenávisti voči Židom’ - povedala jedna z mojich židovských priateliek v rozhovore, v ktorom sme sa snažili pochopiť situáciu Židov. Programové spisy a prejavy nových mocipánov dávali na to odpoveď.Ako z krivého zrkadla hľadela z nich strašidelná karikatúra, možno vytvorená v úprimnom presvedčení. Možno boli jednotlivé črty vytvorené podľa živého modelu. Ale je židovská prirodzenosť nevyhnutným dôsledkom „židovskej krvi"? Sú veľkokapitalisti, impertinentní literáti a nespokojné hlavy, ktoré zohrali vedúcu rolu v revolučných pohyboch posledných desaťročí, jedinými alebo aj naj skutočnejšími reprezentantmi židovstva? Vo všetkých vrstvách nemeckého národa možno nájsť ľudí, ktorí odpovedia záporne: dostali sa totiž do židovských rodín ako zamestnanci, pracovníci, susedia, školskí a univerzitní kolegovia a našli tam dobrotu srdca, pochopenie, vrelé prijatie a ochotu pomôcť. A ich zmysel pre spravodlivosť sa búri proti tomu, že títo ľudia sú teraz odsúdení na existenciu páriov. Ale mnohým iným chýbajú takéto skúsenosti. Príležitosť poznať, čo je židovské, je dnes nedostupná predovšetkým mládeži, ktorá je od najrannejšieho detstva vychovávaná k rasovej nenávisti. Proti nim máme my, ktorí sme vyrástli v židovstve, povinnosť podať svedectvo."

Chestertonove detektívne poviedky môžeme smelo zaradiť k najlepším dielam klasickej detektívky a najmä k románom sira Arthura Conana Doyla. Nenápadný, ošumelý, postavou ťarbavý, na prvý pohľad naivný, ba až smiešny katolícky kňaz postupne rozuzlí navonok neriešiteľné kriminálne prípady a svojím racionalizmom a dôsledne logickým myšlienkovým postupom prekvapuje aj najskúsenejších profesionálnych detektívov. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa, ktorý pri práci používa aj vedecké metódy, otec Brown dedukuje svoje závery pri odhaľovaní zločinu či zdanlivo nevysvetliteľnej "nadprirodzenej" situácie na základe dokonalej znalosti ľudskej povahy a psychológie.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne v neúplnej podobe. Spis Čo je človek?, Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Dielo umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti.Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov.Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Paradoxy pána Ponda je posledná kniha detektívnych príbehov od slávneho britského prozaika, novinára a katolíckeho filozofa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Poviedky sa najprv objavovali v literárnom časopise Storyteller a knižne vyšli až po spisovateľovej smrti.Hlavným hrdinom zbierky je bývalý štátny zamestnanec pán Pond, ktorý sa doslova vyžíva vo vyslovovaní svojráznych paradoxných výrokov a priateľov neprestáva ohromovať opisom svojich prazvláštnych životných skúseností. Vďaka nezvyčajnému pohľadu na svet a zmyslu pre detailný rozbor akokoľvek zložitej situácie si dokáže poradiť aj s tým najzamotanejším prípadom. Sám autor o svojej poslednej veľkej literárnej postave napísal: „Väčšina tých, čo hovoria v paradoxoch, sa len vyťahujú. No Pond je iný. On to robí, pretože sa vyťahovať nechce. Vieš, vyzerá ako taký sedavý typ, vedecký mužíček, akoby bol navždy prikovaný k stolu či písaciemu stroju, no zažil niekoľko skutočne vzrušujúcich príhod. Nerád o nich hovorí, to vlastne ani nechce. Najradšej by sa rozprával o úsudku, filozofii a teoretických veciach z kníh – dobre predsa vieš, ako nesmierne miluje racionálnu literatúru osemnásteho storočia. Lenže počas toho abstraktného rozprávania občas znenazdania natrafí na čosi, čo sa mu aj naozaj stalo. No a vtedy – aby som to tak povedal – to všetko zhúžva dokopy. Snaží sa to natlačiť do malého priestoru a potom to jednoducho znie protichodne. Takmer každá z tých jeho pološialených viet predstavuje nejaké rozsiahlejšie dobrodružstvo v živote, ktorý by väčšina ľudí nazvala veľmi nedobrodružným."

Územčistý, okrúhly človiečik v ošumelých šatách a v čiernom klobúku, s röntgenovým pohľadom schovaným za silnými okuliarmi, muž, ktorý sa zjaví všade tam, kde dôjde k záhadnému zločinu, a obyčajne vždy vtedy, keď už skúsení kriminalisti hádžu flintu do žita – to je otec Brown. Poradí si s nevysvetliteľnými zločinmi, uvedie na pravú stopu pátranie polície, vyvracia falošné dedukcie, očisťuje nevinných a zdanlivo nadprirodzeným záhadám dáva reálnu tvár. Slávny literárny kolega Sherlocka Holmesa a Hercula Poirota sa vracia.

Pokus o výstup k zmyslu bytia. Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore.Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Edita Steinová (1891 – 1942), filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne, v neúplnej podobe. Spis Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Teologická antropológia umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.Doslov: Doc. Dr. Theol. Alžbeta Dufferová, PhD.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka, rehoľníčka a obeť holokaustu začala svoje autobiografické poznámky písať po nástupe nacizmu k moci a začiatku prenasledovania židovského obyvateľstva. Vo svojom nedokončenom diele sa vracia do rokov detstva a mladosti vykreslených na pozadí každodenného života jednej židovskej rodiny v cisárskom Nemecku na začiatku 20. storočia. Prináša spomienky na svoje študentské roky vo Vroclave (1911 – 1913), Göttingene (1913 – 1915), pôsobenie v sanitárnej službe v poľnej nemocnici v Hraniciach na Morave (apríl – september 1915), štúdium fenomenológie a filozofické prostredie okolo zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla, až po ukončenie štúdia (1915), zloženie doktorskej skúšky (1916) a nástup do funkcie Husserlovej asistentky vo Freiburgu. Pútavý text, v ktorom opisuje rodinné vzťahy, zážitky v školskom prostredí, skúsenosti, priateľstvá, nádeje aj sklamania a tiež vášnivú oddanosť štúdiu a hľadaniu pravdy, umožňuje hlbšie poznať jej osobný, rodinný i vedecký život a zároveň vystupuje ako svedectvo o ľudských a osobných kvalitách tejto neobyčajnej ženy ako aj epochy, v ktorej sa formovali jej budúce postoje a názory na človeka a jeho miesto vo svete.

Svätá Edita Steinová, známa aj pod rehoľným menom Terézia Benedikta od Kríža, bola katolícka filozofka a mystička. Predkladaná kniha Autoportrét v listoch 1916 - 1942 je súhrnom listov, ktoré tvoria doplnok k jej autobiografii s názvom Príbeh jednej židovskej rodiny. V listoch sa dočítame o rozhodujúcich udalostiach v jej živote. Z autorkinej osobnosti z nich doteraz sála ľudskosť a snaha o pravdu a spravodlivosť. Edita si dokázala zachovať silnú náboženskú vieru aj v tých najťažších životných okamihoch. Pred čitateľmi sa postupne objavuje portrét veľkej a silnej ženy, ktorá bola aj významnou mysliteľkou, a skvelo dokázala skĺbiť filozofickú a pedagogickú prácu s rodinou a kontemplatívnym kláštorným životom. Načrtáva sa tu aj obraz kultúrno-politického života v Nemecku v období jej aktívneho pôsobenia.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Príbeh metafyzického thrilleru Muž, ktorý bol Štvrtok (1908) sa začína v edwardiánskom Londýne, kde mladý básnik Gabriel Syme vstupuje do služieb Scotland Yardu. Ako tajný agent špeciálneho policajného oddelenia na rozvrat anarchistického hnutia má za úlohu infiltrovať jednu z najmocnejších teroristických organizácií a v Paríži zabrániť bombovému atentátu na francúzskeho prezidenta. Románová fantázia, či skôr nočná mora, ktorú pri odhaľovaní obludného sprisahania zažíva hlavný hrdina patrí medzi najzaujímavejšie a zároveň najvtipnejšie literárne diela jedného z najplodnejších a najuznávanejších anglických prozaikov prvej polovice 20. storočia Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936).

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 - 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť, jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera - dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj o kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Dielo najväčšieho ruského spisovateľa Alexandra Sergejeviča Puškina (1799 – 1837) má v dejinách ruskej i svetovej literatúry epochálny význam. Puškin je tvorcom a kanonizátorom modernej spisovnej ruštiny, zakladateľom novej ruskej literatúry a zároveň aj vzácne harmonickým človekom, zápalistým vlastencom, nezlomným odporcom zla, bojovníkom za lepší osud svojho národa i celého ľudstva, skutočným stelesnením priamosti, činorodosti a optimizmu v živote i diele. Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia.Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.Doslov: sr. Dominika Alžbeta Dufferová.

Tridsať rokov po smrti veľkého náčelníka Apačov Winnetoua sa jeho pokrvný brat Old Shatterhand naposledy vydáva na Divoký západ, aby sa znovu stretol s dávnymi priateľmi i odvekými protivníkmi. Legendárny zálesák musí opäť čeliť mnohým nástrahám, ktoré je schopný zdolať iba vďaka povestnej šikovnosti a odvahe.Winnetou IV. vznikol roku 1909 a je posledným veľkým prozaickým dielom slávneho nemeckého autora dobrodružných románov. Súdnymi spormi aj novinárskymi útokmi vyčerpaný spisovateľ vytvoril výrazne zidealizovanú „správu" o niekoľkotýždňovej ceste do Severnej Ameriky, ktorú podnikol v sprievode svojej druhej manželky Kláry na jeseň roku 1908. Naposledy vkĺzol do kože svojho presláveného literárneho Ja. Opäť sa z neho stal neohrozený hrdina, ktorý aj napriek vyššiemu veku naďalej disponuje všetkými zázračnými superschopnosťami. Karl May však tento príbeh nechápe ako dobrodružné čítanie, ale je pre neho skôr príležitosťou rozvinúť pred čitateľmi svoju životnú filozofiu, pripomenúť im staršie prózy a zároveň im dať návod ako ich nanovo čítať.Kniha vychádza v preklade z pôvodného autorského textu, ktorý vyšiel roku 1910 vo Freiburgu.Doslov: Martin Plch.

Dr. Natasha Campbell-McBride založila roku 1998 The Cambridge Nutrition Clinic, na ktorej sa venuje problémom vzťahu výživy a ľudskej psychiky. Ako matka dieťaťa s diagnózou poruchy učenia dobre vedela o ťažkostiach rodičov v podobnej situácii a všetok svoj čas preto venovala pomoci takýmto rodinám. Uvedomovala si, že v boji s postihnutím detí i dospelých zohráva výživa významnú úlohu a stala sa priekopníčkou využívania probiotík v tejto oblasti. Ochota podeliť sa o získané vedomosti ju viedla k spolupráci na mnohých odborných publikáciách, ako aj k prezentácii na nespočetných seminároch a konferenciách s témou porúch učenia a trávenia. Táto kniha zhŕňa jej skúsenosti i vedomosti a predstavuje aj jej najnovší výskum. Autorka je presvedčená, že spojitosť medzi poruchami učenia, potravinami a nápojmi, ktoré konzumujeme, a stavom tráviacej sústavy je nespochybniteľná. Toto tvrdenie podporujú aj výsledky dlhoročného výskumu. Na klinike s ňou rodičia hovoria o všetkých aspektoch stavu svojho dieťaťa a uvedomujú si, že sa nerozprávajú iba s profesionálom, ale aj s matkou s podobnými skúsenosťami. Dokonale a hlboko rozumie výzvam, ktorým títo rodičia čelia, a preto sú jej rady neoceniteľné. Autorka má medicínske a postgraduálne tituly z neurológie aj z oblasti ľudskej výživy. Na svojej klinike sa špecializuje na výživu detí i dospelých s poruchami správania a učenia, ako aj na poruchy trávenia a imunity u dospelých.

Aký rozdiel je medzi prirodzeným (intuitívnym) a formálno-logickým usudzovaním? Sú všetky logické chyby zlé? Aké postupy (heuristiky) používa intuitívne usudzovanie? Prečo sú hybnou silou rozvoja intelektu sociálne vzťahy? Aké komunikačné riziká sú spojené s informáciami získanými prostredníctvom svedectva? Na základe čoho vieme odhadnúť, čo sa deje v mysli iného? Prečo sa etnické klasifikácie zásadne líšia od iných sociálnych klasifikácií, napríklad profesijných či športových? Práve na tieto otázky hľadajú odpovede autori knihy Sociálna inteligencia. Prvú časť knihy tvoria preklady prác renomovaných zahraničných autorov (D. Kahneman, G. Gigerenzer, N. Humphrey a D. Sperber). Druhá časť knihy obsahuje príspevky domácich autorov (J. Bašnáková, M. Filko, M. Kanovský, V. Kvasnička, E. Pauková, J. Pospíchal a J. Rybár). Sme presvedčení, že kniha môže pomôcť vedeckým pracovníkom a študentom počítačovej vedy, psychológie, antropológie, ekonómie a ďalších prírodných a sociálnych vied zorientovať sa v danej oblasti. Dúfame, že poslúži aj všetkým, ktorí sa chcú bližšie oboznámiť so súvislosťami medzi intuitívnym usudzovaním a sociálnou inteligenciou.

Duch Llana Estacada patrí medzi najznámejšie a najvydarenejšie diela slávneho saského spisovateľa Karla Maya. V príbehu o tajomnom jazdcovi odetom v koži posvätného bieleho bizóna, ktorý sa na svojom vraníkovi preháňa po púšti a každého zloducha skolí ranou doprostred čela sa objavujú takmer všetky slávne postavy Mayovho panteónu hrdinov: lovec s najtvrdším úderom a najpresnejšou muškou na celom Západe - Old Shatterhand, jeho pokrvný brat - statočný a ušľachtilý náčelník Apačov Winnetou, zneuznaný intelektuál Hobble-Frank, tajomný Bloody-Fox, nerozluční zálesáci Tučný Jemmy a Dlhý Davy, Lovec medveďov i jeho syn Martin, detektívi prérie bratia Nosáči, obratný kaukliar Juggle-Fred, kmeň bojachtivých Komančov a neuveriteľne podlí banditi zvaní ,supi púšte', ktorí v Llane Estacade vražia a okrádajú bezbranných pútnikov. Dielo vychádza k 120. výročiu prvého knižného publikovania v pôvodnej a neskrátenej podobe. Táto kompletná verzia sa aj v autorovej vlasti objavuje len veľmi sporadicky a do žiadneho cudzieho jazyka nebola dosiaľ preložená.

Jedna z najpopulárnejších kníh komunity spojenej s autizmom prichádza vo vylepšenej a zdokonalenej podobe!Nadčasová publikácia Ellen Notbohm prekypuje pochopením, súcitom a sviežim humorom. Opisuje desať charakteristík, ktoré pomáhajú objasniť – nie definovať – deti s autizmom. Toto rozšírené a aktualizované vydanie prináša širšie zamyslenie a obsiahlejšiu diskusiu týkajúcu sa komunikácie, sociálnej spôsobilosti a kľúčovej úlohy, ktorú pri vedení dieťaťa s autizmom k zmysluplnému, sebestačnému a produktívnemu životu zohráva postoj dospelého. V úplne novej časti skúma desať ďalších základných „vecí“, nútiacich k zamysleniu, spájajúcich sa s mladými ľuďmi počas ich prechodu do dospelosti a zasvätený dodatok ponúka vyše 70 otázok, vhodných na skupinovú diskusiu alebo sebareflexiu. Desať vecí, nestarnúci bestseller pojednávajúci o autizme, umožňuje čitateľovi hlbšie pochopiť potreby i potenciál každého dieťaťa s autizmom.

Zbierka detektívnych poviedok Muž, ktorý vedel priveľa vyšla po prvý raz v roku 1922 a ide zrejme o najtemnejšie a najcynickejšie dielo slávneho britského prozaika, novinára, esejistu, historika a teológa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Hrdinom mimoriadnych príbehov je Horne Fischer, ktorý vďaka svojej bystrej mysli a vynikajúcim deduktívnym schopnostiam dokáže vyriešiť aj tie najkomplikovanejšie kriminálne prípady. Spolu so začínajúcim novinárom Haroldom Marchom sa však pohybuje vo vyšších kruhoch britskej spoločnosti a výsledky svojho vyšetrovania musí podriadiť spoločenským a politickým záujmom krajiny. Problémom totiž nie je odhalenie páchateľa, ale či je vôbec vhodné postaviť ho pred súd. Horne Fisher je totiž spriaznený s takmer všetkými významnými aristokratmi aj vplyvnými politikmi krajiny a dobre preto pozná zákulisné zlozvyky ostrovného kráľovstva. Jednoducho vie priveľa, aby sa mohol rozhodovať len podľa litery zákona a svojich morálnych zásad.

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 - 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác - ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap". Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla" a „miesto všadeprítomného zla". Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry." Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.

V novele Sny Márie Duninovej (1896) sa rozprávač – archeológ v divadle vnorí za oponu sna a uteká za neznámou dievčinou. Stretáva ju však v skutočnosti. Mária Duninová žije celý svoj život v snovej realite. Má čudesné sny, v ktorých ju prenasleduje záhadná postava neznámeho muža. Snové vidiny či telepatia? Archeológ jej sny analyzuje a usiluje sa polapiť snového fantóma v skutočnom svete. Sám sa zároveň ocitá v spároch akejsi tajnej spoločnosti, spájajúcej sa s osobami v okolí Márie Duninovej. Námestie sa v noci mení na svätyňu. Tajomné podzemie v bani, zvon a nositelia tajomstva. V hre nie je nič menšie ako svet. Tajomná symbolistická próza s nečakaným vyústením. Fantastické poviedky z prelomu 19. a 20. storočia prinášajú témy prielomu do inej skutočnosti. Vlakový vozeň so zatajeným číslom ako miesto prieniku s astrálnou ríšou. A, samozrejme, s knižkou Stefana Grabińského v ruke pasažiera. Láska až za hrob ústi v pokuse vyrobiť upíra, alebo v psychologických experimentoch dekadenta s vyvolávaním ducha a navodzovaním halucinačných stavov. Záhadná bytosť v hodinách nad smrteľnou posteľou, melódia pulzujúca na rozhraní nášho a druhého sveta. Môže osamotený hrdina v hotelovej izbe prežiť milostný vzťah druhých ľudí? Karol Irzykowski nás cez štrbinu pootvoreného okna pozýva na výlet do ďalekého sveta...

Efektívne techniky dynamickej terapie. Spoločné vytváranie zmeny napísal Jon Frederickson ako pomôcku pre terapeutov pri práci so „zaseknutými“ pacientmi (ktorí kladú odpor pri terapeutickom procese), aby zanechali svoj odpor a sebazničujúce správanie a spoločne a ochotne vytvárali vzťah, ktorý im umožní zmenu. Spoločné vytváranie zmeny obsahuje aj klinické ukážky vyňaté so sedení, ktoré ilustrujú stovky terapeutických slepých uličiek, ukazuje, ako porozumieť pacientom a ako efektívne intervenovať. Kniha poskytuje jasné systematické kroky pri diagnostikovaní potrieb pacientov a intervenovaní pri vytváraní efektívneho vzťahu umožňujúceho zmenu. Spoločné vytváranie zmeny predstavuje integratívnu teóriu, ktorá využíva prvky behaviorálnej terapie, kognitívnej terapie, terapie zameranej na emócie, psychoanalýzy a všímavosti (mindfulness). Táto empiricky potvrdená liečba je efektívna pri širokom okruhu pacientov.

Bohabojnú komunitu pokojného katedrálneho mestečka Beomister mimoriadne rozruší zákerná vražda neznámeho tuláka. Všetci obyvatelia zápalisto diskutujú o brutálnom čine, ktorého motív nikto nechápe. Polícia bezradne tápe a vynárajú sa najrozličnejšie teórie o možnom páchateľovi. Zákerný kaplán Michael Calgrim dokonca podozrieva svojho nadriadeného, láskavého biskupa Gabriela Pendlea. Typickú malomestskú spoločnosť viktoriánskeho Anglicka zachvacuje čoraz dusivejšie poznanie, že zločin sa zrejme nikdy nepodarí vyriešiť. Čoskoro sa však v Beomisteri objaví súkromný vyšetrovateľ Ben Baltic, ktorý sám seba označuje za náboženského detektíva. Podarí sa tomuto bývalému kresťanskému misionárovi očistiť biskupovo meno a odhaliť skutočného vraha? Fergus Hume (1859 – 1932) bol nesmierne plodný anglický prozaik tajomných príbehov s kriminálnou zápletkou, ktorý nadviazal na tvorbu priekopníka detektívneho žánru, francúzskeho spisovateľa Émile Gaboriaua (1832 – 1873). Fergus Hume patril vo viktoriánskom Anglicku medzi najpredávanejších autorov a svojím dielom inšpiroval sira Arthura Conana Doyla (1859 – 1930) k vytvoreniu najslávnejšieho literárneho detektíva Sherlocka Holmesa.

V Bazileji narodený a prevažne po francúzsky píšuci Frithjof Schuon (1907 – 1998) patrí spolu s Francúzom Reném Guénonom, Švajčiarom Titom Burckhardtom a britsko-cejlónskym historikom umenia Anandom Coomaraswamym k hlavným predstaviteľom myšlienkového prúdu nazývaného perennializmus. Je autorom takmer tridsiatich kníh, v ktorých sa zaoberal náboženským fenoménom, metafyzikou, spiritualitou a umením. Bol súfijským šejkom, ale aj básnikom a maliarom. Podľa profesora washingtonskej univerzity S. H. Nasra bol Schuon zároveň „metafyzikom, teológom, filozofom a logikom (...) zaoberajúcim sa komparatívnym štúdiom náboženstiev (...) a vedou o spoločnosti a o človeku, interpretom tradičného umenia a civilizácií, duchovným vodcom a kritikom moderného sveta (...) v jeho praktických aspektoch (...) a filozofických a vedeckých rozmeroch“. Kniha O transcendentnej jednote náboženstiev z roku 1948 je prvým významným Schuonovým dielom, vďaka ktorému okamžite vošiel do povedomia záujemcov o štúdium duchovných tradícií. Predstavuje v nej dva základné princípy svojej perspektívy: univerzálnosť a vnútornú neohraničenosť božského Princípu, transcendujúceho každý pojmový výraz, a ekonómiu náboženských zjavení v ich rozdielnosti, komplementárnosti a čiastkovosti. Tento prístup prekonáva náboženský exkluzivizmus, ktorý je však zároveň odôvodnený ako dočasne legitímny. Na rozdiel od prístupu autorov, ktorí zmiešavajú prvky rôznorodého pôvodu, aby mohli vytvoriť viac či menej nesúrodý synkretizmus a údajné „univerzálne náboženstvo“, Schuon vychádza z metafyzických právd, aby osvetlil podstatnú jednotu, skrývajúcu sa za zdanlivou protikladnosťou rôznych ortodoxných učení. Poznanie, ktoré podľa neho umožňuje rozpoznať túto jednotu, nevyžaduje odmietnutie odlišnosti medzi rôznymi tradičnými učeniami, ale je naopak jediným platným prostriedkom na vysvetlenie ich rozdielov a na ich začlenenie do skutočnej syntézy, ktorá dokáže uchrániť ich originálnosť. Dielo Frithjofa Schuona sa slovenskému čitateľovi predstavuje po prvý raz. Súčasťou prekladu knihy je aj preklad štúdie o Schuonovom živote a diele od J.-B. Aymarda.

V románe Peterburg ruského mladosymbolistu Andreja Belého (1880 – 1934) je vyrozprávaný príbeh mesta Peterburg a jeho obyvateľov v čase prvej ruskej revolúcie v rokoch 1905 – 1907. Peterburské ulice sa tu hemžia postavičkami a či tieňmi a siluetami ľudí, alebo len ich časťami – klobúkmi, nosmi a paličkami, splývajúcimi do sivej masy riadiacej sa inštinktmi. A v uzavretých priestoroch honosného domu sa zmietajú dvaja hlavní hrdinovia: Apolón Apolónovič a jeho syn Nikolaj Apolónovič. Vinou prevahy rozumu sa v nich zachovali len zvyšky citov, nenávisti a lásky, aj to skarikovaných v duchu autorovej skepsy. Otec, vysoký cársky úradník, ktorému sa syn odcudzil, ho neznáša kvôli jeho nečinnosti a syn otca nenávidí ideovo i telesne, chce ho zavraždiť. Na druhej strane je ľúbostný trojuholník, kde sa kvôli pokrivenej láske zmietajú všetci zúčastnení – Nikolaj Apolónovič, Sofia Petrovna aj oklamaný manžel... V tkanive rytmizovanej prózy s návratnými snami sa opakujú slová a vety, celé pasáže. Odrážajú utkvelé predstavy a posadnutosť románových postáv. Belyj prehlbuje baudelairovské videnie alegorizovaného veľkomesta, jeho románový Peterburg založený na geometrii priestoru predstavuje jedinečný svet, inú umeleckú realitu. Vytvoril ju pomocou experimentálnych, novátorských postupov, ktorými symbolizmus prekonal, „presiakol" avantgardnými prvkami. Toto vrcholné dielo spisovateľa predstavuje jeden z dôležitých inšpiračných zdrojov ruskej i svetovej literatúry. Román Peterburg Andreja Belého je v novom slovenskom vydaní opatrený doslovom a kalendáriom života a tvorby spisovateľa, ako aj textovými vysvetlivkami určenými pre čitateľovu orientáciu.

Kľúč k temnote je výberom z neobyčajne rozsiahlej tvorby amerického umelca a prozaika Roberta W. Chambersa (1865 – 1933), ktorý sa preslávil najmä vďaka svojim neobyčajným poviedkam plným desivých nadprirodzených javov. Ako autor sa síce často venoval aj romantickej a historickej fikcii, no jeho strašidelné príbehy sa dodnes považujú za najoriginálnejšie a najzaujímavejšie príspevky do bohatej knižnice hororového žánru. Medzi jeho najslávnejšie diela patrí poviedková zbierka Kráľ v žltom (The King in Yellow, 1895), ktorá mala výrazný vplyv aj na jedného z najvplyvnejších spisovateľov 20. storočia H. P. Lovecrafta (1890 –1937).

Edita Steinová (1891 – 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. V roku 1922 sa nechala pokrstiť a neskôr vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Jej rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu, patrí k základným pilierom európskeho poznania a duchovného vedomia. Kniha Hrad duše sprístupňuje slovenskému čitateľovi celoživotné úsilie Edity Steinovej o spojenie fenomenologickej filozofie s kresťanským myslením. V publikovaných textoch porovnáva názory Edmunda Husserla a Tomáša Akvinského, pokúša sa vymedziť Husserlovu fenomenológiu voči iným filozofickým smerom, predkladá fenomenologicko-historickú štúdiu o diele Terézie z Ávily a podáva výklad Goetheho Fausta, či Dionýza Areopagitu. V štúdii Ontická štruktúra osoby sa potom venuje hlavnej oblasti svojho skúmania, problematike ľudskej osoby a jej poznania metódami fenomenologickej filozofie. Výber uzatvára kontemplatívno-mystická štúdia o význame Vianoc. Hoci sú texty Edity Steinovej venované rozmanitým témam, spája ich úsilie o hlbšie poznanie človeka, jeho miesta vo svete a vzťahu k bytiu, v ktorom existuje a zároveň ho v mnohých aspektoch presahuje.

Slávny welšský prozaik Arthur Machen (1863 – 1947) vytvoril zbierku mrazivo tajomných poviedok, ktoré prepojil do brilantného neo-gotického románového celku s prekvapivou pointou. Dvojica zanietených milovníkov života a klasickej literatúry sa čoraz hlbšie zaplieta do vražedného sprisahania, ktorého temné chápadlá sa rozprestierajú nad zdanlivo pokojnými uličkami londýnskeho predmestia. Obaja priatelia netušia, že vďaka zdanlivo náhodne vypočutým bizarným príbehom sa stávajú súčasťou obludného plánu okultného podsvetia.Román Traja podvodníci (1895) patrí medzi Machenove najznámejšie a najrešpektovanejšie diela a ich autor je považovaný za jedného z najinšpiratívnejších tvorcov hororovej literatúry.

Najtemnejší prípad forenzného detektíva Dr. Thorndyka, Richard Austin Freeman (1862 – 1943), podobne ako jeho slávny spisovateľský predchodca sir Arthur Conan Doyle, bol pôvodným povolaním lekár. Svoje medicínske poznatky a metódy práce dokázal dobre zužitkovať aj vo svojej literárnej tvorbe: stal sa duchovným otcom literárnej postavy prvého vedeckého detektíva, súdneho lekára Dr. Thorndyka, predobrazu dnešných forenzných vyšetrovateľov. Ešte aj dnes dýchajú jeho pátrania čarom a milou patinou zaprášeného chemického laboratória s Bunsenovým horákom.Dr. John Thorndyke – impozantný gentleman s neodmysliteľným zeleným kufríkom, v ktorom si nosí prenosné laboratórium, je predchodcom dnešného žánru forenznej detektívky. Nadväzuje na vedeckú, „chemickú" stránku svojho predobrazu – slávneho Sherlocka Holmesa. R. Austin Freeman vo svojich detektívnych príbehoch kladie dôraz na perfektne prepracovanú technickú stránku zločinu a pri jeho vyšetrovaní na vedecké skúmanie materiálnych stôp. Kosti zavraždených obetí spievajú: Dr. Thorndyke hovorí, že každý predmet vie zaspievať svoju pieseň, ak pozorne nastražíme uši. Všetky experimenty a teórie, ktoré spisovateľ autor využil vo svojich detektívkach, ako vedec aj sám otestoval v laboratóriu. Na základe poznatkov špecializovaných vied Dr. Thorndyke s brilantnou logikou vyvodzuje svoje neotrasiteľné závery, vedúce k odhaleniu vraha.Richard Austin Freeman má významné miesto vo vývine detektívneho žánru: ako prvý ešte pred pátromKnoxom sformuloval detektívne pravidlá fair play a vyskúšal si aj experiment tzv. príbehu obráteného naruby (inverted story). S prekladom jeho detektívneho románu prichádza k nášmu čitateľovi absolútna detektívna klasika.Doslov: Tomáš Horváth.

Kríza stredného veku je sviňa. Stáročia doháňa mužov k nie práve najracionálnejšiemu konaniu.Zbierka troch cestopisov veľmi pôvabne, s osobitým humorom a sebairóniou, vykresľuje k čomu tento kríza stredného veku dohnala poviedkového hrdinu Juraja a jeho najbližších kamarátov. Každá poviedka opisuje jednu plavbu na klasickej námornej plachetnici, plnú reálnych i virtuálnych dobrodružstiev. A keďže ochota konať a schopnosť fantazírovať je u mužov v tomto nebezpečnom období preveľká, hranica medzi reálnymi a virtuálnymi dobrodružstvami je niekedy len veľmi ťažko postrehnuteľná.

Sir Arthur Conan Doyle (1859 – 1930) – tvorca najslávnejšieho literárneho detektíva Sherlocka Holmesa je dodnes jedným z najčítanejších a najprekladanejších britských spisovateľov. V tajomnom príbehu z roku 1889 naplno odhaľuje svoju hlbokú fascináciu špiritizmom a paranormálnymi javmi, charakteristickú pre epochu fin de siècle.Prečo sa veterán britskej armády generál Heatherstone utiahol do sídla Coomber Hall na opustenom škótskom pobreží? Aká temná a hrozná udalosť z minulosti ho núti ukrývať sa pred svetom? Ako s ňou súvisí zlovestné meno Ghúlab Šach, nesúce stopu neblahej minulosti kolonizovanej Indie?Román Cloomberská záhada patrí medzi veľké mysteriózne diela viktoriánskej literatúry a jeho autor je neuveriteľne zručný v navodzovaní tej pravej gotickej atmosféry. Blikot olejovej lampy, čo vrhá neisté svetlo na vyrezávaný dubový obklad a odráža neuveriteľné tiene, desivá biela tvár vystupujúca z prítmia, chladná striebristá žiara mesiaca medzi potrhanými oblakmi, v ktorej sa kúpe nočná krajina, obrovská tmavá masa budovy týčiaca sa ako sarkofág... Ak ste si doteraz mysleli, že vás nemôže vystrašiť obyčajné cinknutie, majster dedukcie a desu sir Arthur Conan Doyle vám dokáže, že sa fatálne mýlite...Doslov: Tomáš Horváth.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy.Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty.

Život v pokojnom vidieckom mestečku Wildshott rozbúri nález mŕtveho tela mladej slúžky. Polícia je bezradná a komplikovaného prípadu brutálnej vraždy sa ujíma šikovný mladý detektív, seržant Ridgway. Do vyšetrovania sa púšťa aj tajomný barón Le Sage, veľký milovník šachu, ktorého pohnútky však nie sú úplne jasné. Bernard Edward Joseph Capes (1854 – 1918) bol úspešný viktoriánsky autor spoločenských románov, hororových príbehov, zbierok poézie a historických próz, ktoré sa tešili veľkému uznaniu na oboch stranách Atlantického oceánu. Vraždu vo Wildshotte napísal priamo na objednávku vydavateľstva HarpersCollins a bola prvým dielom detektívneho žánru, ktoré v tomto prestížnom vydavateľskom dome vyšlo. Capesova jediná próza s kriminálnou zápletkou zaznamenala obrovský čitateľský ohlas, v priebehu desiatich rokov sa dočkala ôsmich reedícií a „knihy o zločine“ začali byť konečne považované za serióznu literatúru. Autor sa však úspechu svojho diela nedožil. V roku 1918 zomrel na španielsku chrípku a je pochovaný vo Winchesterskej katedrále. Román vychádza s dobovým predslovom Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936) k prvému vydaniu z roku 1919.

Číta: Michal Ďuriš Celkový čas: 7 hodín 8 minút Život v pokojnom vidieckom mestečku Wildshotte rozbúri nález mŕtveho tela mladej slúžky. Polícia je bezradná a komplikovaného prípadu brutálnej vraždy sa ujíma šikovný mladý detektív, seržant Ridgway.Do vyšetrovania sa púšťa aj tajomný barón Le Sage, veľký milovník šachu, ktorého pohnútky však nie sú úplne jasné.