Kto bola Bernadeta Soubirousová?

Zjavenia Panny Márie vo francúzskych Lurdoch sú známe na celom svete. Na toto požehnané miesto neustále prúdia davy pútnikov, ktorí hľadajú uzdravenie, pomoc či radu u našej Matky Panny Márie. Ústrednou postavou týchto udalostí, ktoré sa udiali pred 165 rokmi, bolo mladé a nevzdelané dievča, dnes známe ako svätá Bernadeta. Kým bola a aký bol jej život pred zjaveniami? Odpovede na tieto otázky ponúka nasledujúci článok.

Manželom Françoisovi a Luise Soubirousovým sa narodilo šesť detí, z ktorých najstaršie dostalo meno Bernadeta. Šlo o meno vskutku požehnané, lebo ho niesol veľký svätec oddaný svätej Panne. Dieťa prišlo na svet 7. januára 1844 a hneď na druhý deň bolo pokrstené vo farskom kostole otcom Forguem, vtedajším lurdským farárom. Vtedy ešte nepoznali starosti v mlyne Boly a svoju prvorodenú vítali s veľkou slávou a radosťou. Ale už po šiestich mesiacoch sa mladá matka musela vzdať starostlivosti o dieťa, ktoré dojčila, kvôli ďalšiemu, ktoré nosila pod srdcom. Malej Bernadety sa ujala istá žena, Maria Aravantová z obce Bartrès, ktorej práve zomrel synček; po dohode so Sounirousovými si ju ešte v kolíske odniesli do Bartrès, kde strávila prvých pätnásť mesiacov života.

Bernadeta sa narodila ako slabé a nepatrné dieťatko, v prvých rokoch rástla len pomaly, a hoci veľa chodila, zostala mdlá a neduživá. Už vtedy sa u nej začali objavovať príznaky choroby: útlu hruď jej tiesnila silná astma, a keď ju zachvátil kašeľ, upadávala do dlhých a nepokojných mdlôb. Jej krehká stavba by si žiadala úzkostlivú starostlivosť a bohatú výživu, ale jej nešťastní rodičia boli veľmi chudobní. Jednako robili všetko, čo mohli, aby ochránili zdravie svojho milovaného dieťaťa: obliekali ju teplejšie ako jej sestry a bratov, miesto obvyklého kukuričného chleba jej dávali kúsok bieleho chleba, a keď im príjmy dovolili, aj trochu vína, ktoré jej prisladili cukrom. Takéto, hoci nedostatočné opatrenia by do určitej miery mohli posilniť slabé dievča, ale – o čom rodičia nevedeli – Bernadeta ich neprijímala. Vieme, aké vedia byť deti žiarlivé, keď sa niektorému z nich dáva prednosť. A súrodenci Soubirousoví, aj keď mali svoju staršiu sestru veľmi radi, zabudli na všetku lásku, keď išlo o rozdeľovanie. V prítomnosti rodičov sa mali na pozore, aby neukázali svoju nespokojnosť, ale len čo rodičia poodišli, pustili sa do Bernadety. V prípade, že sa s nimi ochotne podelila o podstrčené veci, všetko sa skončilo dobre, no ak im chcela odporovať, jej ráznejší protivníci premenili svoje hrozby na činy. Z lásky k nim si však Bernadeta nikdy nepriala, aby jej súrodenci boli potrestaní či pokarhaní.

Druhýkrát sa Bernadeta odlúčila od svojej rodiny, keď mala desať rokov. Zima v Pyrenejach bola v roku 1855 mimoriadne tuhá, robotníci nemali prácu a rodina Soubirousová patrila v Lurdoch k tým, ktoré najviac strádali. Teta Bernarda ustarostená o svoju sestru Luisu sa jej snažila pomôcť a vzala jej najstaršiu dcéru k sebe, aby u nej bývala sedem alebo osem mesiacov. Bernadeta sa tam mala dobre, správali sa k nej láskavo a vľúdne, akoby bola ich.

Na jar sa vrátila k rodičom, ale už v lete 1856 odišla z domova po tretí raz. Pani Aravantová z Bartrès nikdy totiž nezabudla na mlynárovo dieťa, ktoré dojčila; kedykoľvek sa vybrala do Lúrd, vždy vložila do košíka kytičku, ovocie či inú dobrotu, aby Bernadete urobila radosť. Aj ona priľnula k svojej opatrovateľke zvláštnou príchylnosťou a často merala cestu do Batrès, aby svoju druhú matku objala. Aravantoví v tom roku potrebovali niekoho, kto by vodil na pastvinu malé stádo oviec a baránkov, preto požiadali o Bernadetu a Soubirousoví súhlasili.

V Batrès sa ešte mnoho ľudí pamätá na malú pastierku Aravantových, s ktorou sa tak radi zhovárali, a všetci sa zhodujú, že bola jemná, usmievavá a milá. Ktokoľvek ju stretol na ceste, keď hnala pred sebou malé stádo, každý mal pre ňu vľúdne slovo a dieťa mu vďačne odpovedalo, hlasom, ktorý si ho musel podmaniť. Raz, keď sa prechádzal s učiteľom, šiel okolo nej farár. Dievčina ho pozdravila a hneď zavrátila svoje ovečky remienkami, ktoré mala v ruke. Pokorný výzor i hlboko čistý pohľad dieťaťa kňaza tak upútali, že sa za ňou obzrel, ako sa vzďaľovala. Potom sa obrátil na učiteľa Barbeta hovoriac: „Ak je obraz, ktorý som si vytvoril o deťoch z La Salette, pravdivý, potom by ho táto pastierka stelesňovala.“ Dobrý kňaz sa teda nemýlil, keď ju prirovnával k Mélanii a Maximinovi z La Salette, a v krátkom čase sa mal o tom presvedčiť veľmi slávnostným a dojemným spôsobom.

Bernadeta mala už štrnásť rokov, a nikto ju neposielal na prvé sväté prijímanie. Jej drobná postava a detský vzhľad nesvedčili o jej skutočnom veku a na hodinách katechizmu ju vždy usadili do zadných lavíc. Iba pestúnka z Batrès počítala jej roky a svoju malú zverenkyňu začala poúčať o náboženstve; každý večer sa uchýlila s dieťaťom do ústrania, aby jej vštepovala základy kresťanskej vierouky.

„Mala pomalú hlavu,“ vravievala o nej po rokoch pani Aravantová s láskyplným úsmevom. „Svoje hodiny som musela stále opakovať a vždy začínať odznovu, takže ma neraz prešla trpezlivosť. Celá dohnevaná som odložila knihu a zahriakla som ju: ‚Choď už, je to zbytočné, zostaneš nevzdelaná a hlúpa.‘“

Bernadeta to svojej drahej učiteľke nikdy nemala za zlé. Trochu sa síce zmiatla, ale v jej tvári nebolo badať ani tieň nevôle, a keď jej druhá matka vybuchla hnevom, ona ju objala okolo krku. Úbohé dieťa sa pri svojich neúspechoch utešovalo malým ruženčekom, ktorý odriekavalo vytrvalo a vrúcne.

Ako dobrá kresťanka pani Aravantová zašla za duchovným otcom v Bartrès, aby ho upozornila na dieťa mlynára z Lúrd. Ten usúdil, že by sa na dieťa nemalo zabudnúť, a prinútil matku Aravantovú, aby ho vrátila rodičom a zverila ho starostlivosti lurdského duchovenstva. A tak sa v prvých dňoch roku 1858 pastierka z Bartrès vrátila pod otcovskú strechu v ulici Petits-Fossés.

Úryvok pochádza z knihy Tiché svetlo z Lúrd: Spomienky na Bernadetu, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.