Stigmy sestry Márie Marty Chambonovej. Jej jedinou potravou je telo Pána vo svätom prijímaní

Sestra Mária Marta Chambonová bola francúzskou rehoľníčkou, ktorej Ježiš Kristus zjavil, že je povolaná, aby oživila úctu k jeho svätým ranám. Počas svojho života veľmi veľa trpela – dostala dar stigiem a dlhý čas žila len z Eucharistie. Svojím príkladom, znášajúc veľké bolesti, ešte i dnes odovzdáva Ježišovo posolstvo každému, kto je ochotný počúvať a prijať ho.

Bolo 12. júna 1874, pred sviatkom Srdca Pána. Sestra Mária Marta odpočívala ako zvyčajne na zemi a obetovala Bohu Otcovi rany jeho božského Syna zjednotená s ním tak vrúcne, že jej pripadalo, akoby v ňom mizla celá jej bytosť.

Začalo svitať, keď sa jej zrazu zjavil Spasiteľ. Cítila sa, akoby jej ktosi žeravým železom prebodol ľavú nohu. Obe naše niekdajšie predstavené, matka Alexia aj matka Terézia Eugénia, tú ranu videli. Bola hlboká, veľká asi ako kovová minca a bolestivá. Za štrnásť dní bola takto zranená aj jej pravá noha. Potom pociťovala takú bolesť, že chodila len s veľkou námahou.

Úbohú sestru veľmi znepokojovalo, že sa jej tajomstvo takto prezradí, preto úpenlivo prosila, aby jej Pán odňal tieto rany alebo ich nejako skryl. Niekoľko mesiacov prosila bez výsledku. Nohy jej začali každú stredu krvácať a trvalo to až do piatkového večera. Obuv mávala plnú krvi.

V novembri konečne vyhovel Pán Ježiš snaživým prosbám svojej snúbenice a ponechal jej len malé jazvy, ktoré v piatok trocha krvácali. Tieto rany sa jej však v máji nasledujúceho roka nanovo obnovili a znova veľmi krvácali, a to trikrát týždenne.

Ale sestra Mária Marta novým, ešte vrúcnejším volaním dosiahla, že jej Pán zmenil toto utrpenie na iné, menej viditeľné. Bolo to v auguste 1875. Rany sa jej zavreli, zmizli aj jazvy, ale úbohá sestra trpievala hroznými bolesťami pre nával krvi do hlavy. Toto však nebolo nič proti duševným mukám, ktoré znášala. Vtedy sa na nej vyplnilo to, čo jej kedysi povedala svätá Margita Mária Alacoque: „Mať ukrižovaného Ježiša v srdci je väčšia milosť ako stigmatizácia, ale je to milosť skrytá.“

Božský Majster ešte inak upevnil svoju vládu v duši snúbenice. Ako by jej chcel ukázať, že jej má stačiť on sám, udelil jej milosť, že po celé štyri roky bola jej jedinou potravou svätá hostia. Pripravoval ju na to pomaly.

25. januára 1869 sestra Mária Marta nič nezjedla, nevypila ani kvapku vody, ďalšie dni – 26. a 27. januára bola trápená smädom a občerstvila sa trochou vody.

28. januára dopoludnia sme jej priniesli hrnček osladenej vody, tá jej však hneď spôsobila veľké žalúdočné problémy. Nasledujúce dni opäť len pila, okrem jedného dňa, keď jej Pán dovolil ísť do refektára, aby sa upokojili sestry, ktoré sa pre to znepokojovali.

Vo fašiangový utorok 9. februára 1869 prišla s ostatnými na dovolenku a vypila hrnček bielej kávy. Potom až v Prvú pôstnu nedeľu zjedla trocha polievky, ale tá jej spôsobila bolesti.

Na začiatku pôstu sme jej zo súcitu nosili raz až dvakrát do týždňa trocha sladkého vína alebo iné občerstvenie, bolo však nutné zriecť sa aj toho. Drahá sestra sa musela uspokojiť s trochou vody. Ale božský Majster, zvrchovaný Pán duše i tela, jej čoskoro vzal aj toto malé občerstvenie. Odvtedy štyri a pol roka zostalo jej jedinou potravou sväté prijímanie. A práve vtedy bola celkom zdravá. Prala, drhla, až to bolo na počudovanie. Napokon, sama sa priznala: „Necítim slabosť. Dnes som vykonala svoju prácu veľmi ľahko, mám viac sily než predtým.“ A popritom ešte trávievala noci pred svätostánkom.

Niekedy však predsa len pocítila slabosť. Pán to dopustil, lebo rád sa pozeral, ako sa k nemu rýchlo ponáhľa, pokľaká pred mriežkou, pokoruje sa, bozkáva zem a s láskou narieka: „Vidíš, môj Ježišu, už nemám silu, som ako mucha.“ Pán Ježiš takejto modlitbe neodolal.

Otvoril jej svoje najsvätejšie srdce a povedal: „Tu je tvoja sila, poď, prijmi ma. Rozlejem sa do tvojich údov ako olej, aby som ťa posilnil.“ Vtedy sa cítila, akoby sa v jej žilách rozprúdila nová krv a takmer bez námahy prekonávala s pomocou svojho Pána všetky ťažkosti.

Niekedy pociťovala dokonca „mučeníctvo hladu“. Božský Majster to uznal vo svojej nekonečnej múdrosti za dobré, ale zároveň jej ukázal, kde hľadať pomoc. Vravel: „Keď si hladná, modli sa a prilož si pery k môjmu srdcu.“

Keď toto utrpenie znášala dlhší čas, Pán bol spokojný s jej vernosťou a zaplavil svoju služobnicu sebou samým, privinúc si ju k svojmu srdcu: „Poď sa, moja milovaná, nasýtiť v mojich ranách. Jedz, budeš stále hladná, nikdy nebudeš nasýtená. Dcéra moja, buď ako to vtáča. Nikto mu nič nechystá, ja ho živím. Poď, zobkaj, živ sa z mojich rán.“

Potom jej pripadalo, že pije dlhými dúškami zo svätého Ježišovho boku. Všetky pozemské radosti sú ako nič oproti tej, ktorú pri tom okúsila. Nepociťovala ju však, kedykoľvek by bola chcela, ani ju nemohla odmietať, keď jej ju Boh dával. Prenikla celú jej bytosť a neopúšťala ju.

Predsa však bolo našej pokornej sestre veľmi trápne, že nekráča pre všetkých spoločnou cestou. Zverila sa s tým svätému zakladateľovi: „Otče môj, nedopúšťaj, aby som zblúdila, pretože konám iné veci než tie, ktoré si predpísal.“

Svätý František Saleský ju však upokojil: „Dcéra moja, choď len pokojne cestou, ktorú ti Pán Ježiš naznačil, toto sú tvoje pravidlá.“

Celkom ju to však neupokojilo a sťažovala sa: „Bože môj, tak ma trápi, že nemôžem chodiť s ostatnými do refektára.“

Pán jej odpovedal: „Dcéra moja, vedz, že udeľujem milosti, ako chcem. Keď si chodila do refektára, dostávala si ich preto, lebo si zachovávala stanovy, teraz ti ich dávam iným spôsobom. Je nutné, aby v kláštore každý kráčal svojou cestou a neohliadal sa, kade idú druhí.“

Keď sestra Mária Marta už štyri roky žila takýmto zázračným spôsobom, božský Spasiteľ jej dovolil, aby sem-tam niečo zjedla. Prosila ho o to každý deň.

Koncom septembra 1873 konečne vyhovel jej prosbám a dovolil, aby sa vrátila do refektára.

„Žiadala nás o to už niekoľko mesiacov,“ objasňuje verná zapisovateľka jej života, „ale povedali sme jej, že potrebujeme dôkazy, že to Pán chce. Dáme vám počas ôsmich dní trochu potravy, a keď vám neuškodí, spoznáme z toho Božiu vôľu.“ Ale sestre Márii Marte už trochu ľahkej polievky spôsobilo také bolesti, že sme museli od tejto skúšky upustiť.

20. septembra sme sa pokúsili spoznať Božiu vôľu ešte raz. Pretože sestre Márii Marte tentoraz strava neuškodila, išla po niekoľkodňovej skúške opäť do refektára. Bolo jej útechou, že sa nelíši od ostatných. Ale z čias, keď žila len zo svätého prijímania, jej zostala úplná odlúčenosť od všetkého, čo nie je Boh. Už nepatrila sebe, ale Ježišovi a s ním aj dušiam, pre ktorých blaho vykonávala svoje poslanie.

Tento úryvok nájdete v knihe Mystička svätých rán: Život a zjavenia Márie Marty Chambonovej, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.

Foto: immaculatemother.org