Prvé zjavenie Panny Márie v Lurdoch

V sobotu 11. februára si pripomíname 165. výročie zjavenia Panny Márie v Lurdoch. Pri tej príležitosti vám prinášame presný opis udalostí, ktoré sa v ten výnimočný deň udiali vizionárke – mladej dievčine Bernadetke.

Štvrtok, 11. február 1858

Prvé zjavenie sa udialo vo štvrtok 11. februára 1858 na poludnie. Opis, ktorý som priamo od omilostenej dievčiny počul asi stokrát, by som rád podal ďalej v jeho dojemnej a naivnej prostote. Od slova do slova ho prekladám z pyrenejského nárečia, jedinej reči, ktorú Bernadeta poznala.

„Na Tučný štvrtok (pozn. Posledný štvrtok pred koncom fašiangov sa v minulosti nazýval aj Tučný štvrtok.) bolo počasie chladné a zamračené. Po obede si naša mama povzdychla, že už nemáme drevo, a vyzerala preto smutná. Aby sme jej urobili radosť, moja sestra Toinette a ja sme sa ponúkli, že pôjdeme po raždie na breh rieky. Mama najprv nesúhlasila, pretože vonku bolo sichravo, a tiež sa bála, aby sme nespadli do rieky. Chcela sa k nám pridať aj Jeanne Abadieová, naša suseda a zároveň priateľka, a tak odniesla domov bračeka, ktorého strážila, a vypýtala si dovolenie. Moja mama sa ešte chvíľu dala prosiť, ale keďže sme boli tri, pustila nás.

Vybrali sme sa cestou, ktorá vedie k cintorínu, lebo neďaleko od neho sa skladá drevo a niekedy tam ostanú odštiepky. Keď sme nič nenašli, zišli sme ku Gáve a pri Pont-Vieux sme rozmýšľali, či sa máme vydať hore alebo pozdĺž rieky. Rozhodli sme sa pokračovať dolunižšie, lesnou cestou k Merlasse, a tam sme prešli lúkou pána de Lafi tte popri mlyne Savy. Na konci lúky, priam oproti jaskyni Massabielle, sme zastali pri mlynskej hrádzi, cez ktorú bolo treba prejsť. Voda v hrádzi nebola hlboká, pretože mlyn stál, ale bola studená a ja som váhala do nej vkročiť. Jeanne Abadieová a moja sestra, ktoré neboli také chúlostivé, vzali do ruky topánky a začali sa brodiť cez potok. Keď boli na druhej strane, obe nariekali preto, ako ich oziabali nohy, a treli si ich dlaňami. To ma odradilo, lebo som sa nazdala, že ak vstúpim do vody, opäť ma pochytí astma. Prosila som teda Jeanne, ktorá bola vyššia a silnejšia ako ja, aby ma vzala na chrbát.

‚Ach, namojveru,‘ odvetila Jeanne ‚už nie si taká malá, zato si rozmaznaná. Keď nechceš prejsť, zostaň si tu.‘

Tie šibalky zobrali niekoľko kúskov dreva spred jaskyne a zmizli za Gávou,“ rozpráva Bernadeta. „Keď som zostala sama, hodila som do hrádze niekoľko kameňov, po ktorých by som prešla, ale ani to sa nepodarilo. Nakoniec som si vyzula topánky, ako to urobili Toinette a Jeanne, a keď som si zvliekla jednu pančuchu, počula som veľký hluk, akoby fúkal vietor. Obzerala som sa napravo i naľavo, po stromoch aj po brehu, ale nič sa nehýbalo, tak som si pomyslela, že sa mi niečo zdalo. Ďalej som sa zobúvala, ale vtom sa ozval nový šum podobný prvému a ja som sa veľmi preľakla. Postavila som sa neschopná slova či myšlienky a ohliadla sa smerom k jaskyni, kde som pod otvorom v skale uvidela krík, ktorý sa jediný chvel ako v silnom vetre. Zvnútra jaskyne nato vyšiel obláčik zlatistej farby a napokon sa v otvore nad kríkom objavila mladá a krásna Pani, neobyčajne krásna, akú som nikdy nevidela. Pozrela sa na mňa a s úsmevom mi pokynula, aby som podišla bližšie, akoby ma k sebe volala matka. Už som sa nebála, ale mala som pocit, že neviem, kde som. Spustila som z nej zrak, zatvorila som oči a otvorila ich, ale Pani tam bola ako predtým, stále sa na mňa usmievala a presviedčala ma, že je skutočná. Nevnímajúc ani, čo robím, vybrala som z vrecka ruženec a padla som na kolená. Pani pokývla hlavou ako na súhlas a sama vzala do prstov ruženec, ktorý držala v pravej ruke. Keď som však chcela začať modlitbu a urobiť znak kríža, ruka mi zmeravela. Až po tom, čo sa ním poznačila Pani, mohla som sa aj ja prežehnať. Pani ma nechala modliť sa samu a prstami mlčky preberala zrnká ruženca, iba na konci každého desiatku spoločne so mnou povedala: Gloria Patri, et Filio, et Spiritui Sancto. Keď som sa pomodlila ruženec, Pani sa vrátila dovnútra skaly a s ňou zmizol i zlatý obláčik.“

Na našu žiadosť, aby presne opísala výzor tajomnej Panej, Bernadeta odpovedala: „Vyzerá ako mladé dievča, asi šestnásť- alebo sedemnásťročné. Je oblečená v bielych šatách a na páse ich má previazané modrou stuhou, ktorá po nich splýva nadol. Hlavu jej pokrýva závoj rovnako belostnej farby, takže jej ani nevidieť vlasy, a po pleciach jej padá až k nohám. Jej nohy sú bosé pod záhybmi šiat a na každej žiari žltá ruža. V pravej ruke drží ruženec s bielymi zrnkami na retiazke, ktorá je, ako obe ruže na nohách, z rýdzeho zlata.“

Potom Bernadeta pokračovala vo svojom príbehu: „Keď Pani zmizla, Jeanne Abadieová a moja sestra sa vrátili k jaskyni a našli ma na kolenách na rovnakom mieste, kde ma opustili. Smiali sa zo mňa, hovorili, že som slabučká a hlúpučká, a pýtali sa, či chcem alebo nechcem s nimi ísť. Vtedy som bez strachu vstúpila do potoka a voda bola príjemne vlažná, ako keď sa ohreje v nádobe.

‚Prečo ste tak kričali?‘ vravím dievčatám. ‚Voda v hrádzi nie je taká studená, ako sa vám zdalo.‘

‚Máš naozaj šťastie, že necítiš, aká je studená, lebo nám sa zdala ľadová.

Nalámali sme tri otepi vetvičiek, vzali drevo, ktoré Jeanne s Toinette priniesli, vybehli po svahu Massabielle a dali sa na spiatočnú cestu lesom. Pritom som vyzvedala od svojich spoločníčok, či pri jaskyni nespozorovali nič zvláštne.

‚Nie,‘ odvetili, ‚prečo sa pýtaš?‘

‚Ach, teda nič,‘ povedala som ľahostajne.

Keď sme už boli doma, zverila som sa svojej sestre Márii o neobyčajnej príhode, ktorá sa mi stala pri jaskyni, ale musela mi dať slovo, že to nikomu neprezradí. Obraz Panej zostal v mojej duši po celý deň, a večer, pri spoločnej modlitbe, som sa naraz roztriasla a začala som plakať.

‚Čo ti je?‘ pýtala sa mama.

Mária jej odpovedala za mňa, a tak som už nemohla mlčať o tom, čo som videla.

‚Iba si sa oddala sneniu,‘ mama na to, ‚vyžeň si také myšlienky z hlavy, a hlavne už nikdy nechoď k Massabielle.‘

Uložili sme sa na noc, ale ja som nemohla zaspať. Dobrotivý a taký láskyplný zjav Panej sa mi neustále vynáral v mysli, a tak som si pripomínala, čo mi povedala mama. Jednako som však nemohla uveriť, že by som sa klamala.“

Bernadeta toto všetko rozprávala s takým presvedčením, že tí, ktorí ju počúvali, nemohli urobiť iný záver ako: Toto dieťa vraví pravdu.

Úryvok pochádza z knihy Tiché svetlo z Lúrd, ktorú si môžete zakúpiť na Zachej.sk.