Tri stupne odovzdania sa do Božej vôle podľa dona Dolinda

Vraveli o ňom, že je posadnutý démonom. Pasovali ho za psychicky nevyrovnaného. Tvrdili o ňom, že popiera peklo a verí, že je Ježiš. Ale tiež aj to, že je heretik a neúctivý voči pápežovi.

Toto sú len niektoré z falošných obvinení, ktoré cirkevné autority vzniesli proti Božiemu služobníkovi donovi Dolindovi Ruotolovi v rokoch 1907 až 1937. Znovu a znovu ho povolávali do Vatikánu. Bol nútený podrobiť sa súdu za súdom, kde čelil smiešnym, nelogickým a nerozumným svedectvám proti nemu. Tieto klamstvá nakoniec vyústili do desaťročia trvajúceho pozastavenia všetkých jeho kňazských úradov.

Don Dolindo však ani raz nezaváhal vo svojej neochvejnej oddanosti voči Cirkvi. Vždy dával najavo, že bez ohľadu na to, ako sa Cirkev v jeho prípade rozhodne, bude úplne poslušný cirkevnej autorite. Bol za každú cenu poddajný vôli Cirkvi.

Obvinenia o ňom boli falošné, ale trvalo tridsať rokov, kým sa ich podarilo rozptýliť. Vatikánsky tribunál v roku 1921 stiahol obvinenia proti nemu a uznal ho za nevinného, ​​pričom ho nevyhlásil ani za vinného, ​​ani za nepríčetného, ​​ale úrady absurdne, bez akéhokoľvek dôvodu, odmietli obnoviť jeho kňazskú službu. Napriek svojej nevine nemohol don Dolindo znovu slúžiť omšu – až do roku 1937, keď ho napokon pápež Pius XI. v plnom rozsahu navrátil do kňazského úradu.

Počas tých dlhých rokov čakania don Dolindo trpel tým, čo opísal ako každodenné ukrižovanie. „Moja duša je akoby zlomená. Naozaj, každé ráno sa postavím na Kalváriu. (…) Každý deň pociťujem tú istú bolesť, tú istú vnútornú agóniu a každý deň v duchu vystieram ruky ako na kríži.“

Bezpochyby však vedel, že toto obrovské utrpenie nebolo zbytočné. „Ježiš, ktorý je taký dobrý, nenechá toto obrovské úsilie sterilné a zbytočné.“ Nemysliteľné utrpenie, ktoré don Dolindo znášal v dôsledku falošného obvinenia a poníženia, ho len priviedlo bližšie k Ježišovi. Veril, že potupa jeho utrpenia je znakom toho, že nesie pravý kríž. „Kríž, ktorý nás neponižuje, ktorým nehýbeme ťahaním – teda s odporom, nie je ten pravý kríž, ktorý nesie Šimon z Cyrény,“ vysvetľoval. „Ó, svetlo v mojom utrpení! Ó, radosť z mojich ponížení! Ó pokoj v mojich pádoch! Môj odpor je autentickým znamením, že nesiem pravý kríž, Ježišov kríž, ktorý kráča predo mnou.“

Don Dolindo už od detstva túžil niesť kríže a trpieť pre Ježiša. V roku 1910 sa ponúkol ako obeť a o desať rokov neskôr, v roku 1920, túto ponuku písomne ​​obnovil: „Pane, ponúkam sa ti ako obetná duša, aby som bol sám opustený a v pustatine. Prosím, aby si dal všetky moje útechy mojim duchovným deťom. (…) Chcem byť len malomocný, na ktorého všetci zabudli. (…) Žiadam len, aby si ma využil ako obeť. Žiadam len, aby som bol zjednotený v úzkosti tvojej agónie. (…) Ó, môj Pane, si taký dobrý! Viem, a preto si prajem byť ukrižovaný spolu s tebou. Ó, aby sa vo mne znovu objavila tvoja vášeň!“

Tipy na knihy:

• Ježišu, ty sa postaraj
• Malý veľký kňaz – Dolindo Ruotolo
• Novéna odovzdanosti

Hoci začínal so železnou vôľou, ktorá bola úplne nasmerovaná k utrpeniu, prístup dona Dolinda sa začal meniť, pretože jeho kríže boli čoraz ťažšie znesiteľné. Jeho spisy z tejto doby odrážajú tri etapy, ktorými prešiel vo svojom duchovnom chápaní odovzdania sa do Božej vôle.

V prvej fáze, počas svojej mladosti a raného kňazstva, don Dolindo chcel len utrpenie a nič iné. „Keď som bol dieťa, vždy som sa modlil za utrpenie a kríže,“ napísal v liste svojej drahej priateľke Elene Montellovej v roku 1921. „Keď som bol vysvätený za kňaza, modlil som sa za to ešte vrúcnejšie. (…) Túžobne som hľadel na kríž a sťažoval som sa, keď bolo moje utrpenie odstránené.“

Potom však jeho kríže nabrali na váhe a začala sa druhá etapa jeho spirituality odovzdania sa: namiesto toho, aby sa prísne modlil za utrpenie, začal sa modliť, aby konal Božiu vôľu. V tej chvíli sa mu uľavilo – aj keď ešte nebol vďačný – za oddych od utrpenia. „Keď začali prichádzať strašné kríže,“ pokračoval v liste Elene, „spoznal som svoju úplnú slabosť a modlil som sa len za to, aby som plnil Božiu vôľu. (…) Keď ma zasiahli skúšky, potom nasledoval oddych. Hoci sa mi uľavilo, nepoďakoval som Ježišovi za oddych.“

Neskôr sa kríže stali takmer neznesiteľnými a don Dolindo dosiahol tretí stupeň odovzdanosti, v ktorom nielen prijal úľavu od utrpenia, ale stal sa za ňu vďačný a niekedy sa za ňu aj modlil. „Teraz, keď sú kríže oveľa ťažšie,“ vysvetlil Elene, „teraz mu ďakujem za odpustenie a niekedy ho o to dokonca prosím. (…) Uzatvoril som s ním zmluvu: že si ma nikdy nebude všímať, pokiaľ to nebude jeho vôľa. A ak nie je, mojím utrpením bude oslávený.“

Tam, kde sa kedysi zameriaval len na utrpenie, teraz don Dolindo hľadal len to, čo mu Boh chcel dať, či už to bolo utrpenie alebo úľava. „Bez ohľadu na to sa snažím zachovať si rovnaký pokoj ducha. Neviem, či je to pokrok alebo regres, ale zdá sa mi, že je oveľa lepšie presvedčiť sa o svojej slabosti a nízkosti pred Bohom.“ V tomto úplnom sebazaprení, uznaní svojej slabosti a vzdaní sa vlastnej vôle našiel don Dolindo pokoj, ktorý svet nemôže dať. „Ponoril som sa takpovediac úplne do Ježišovho umučenia. Môžem potvrdiť, že je to veľké tajomstvo, ako nájsť pokoj duše.“

Pokoj duše sa nedá, zvlášť v dnešnej dobe, ľahko nájsť – a ani získať. Don Dolindo nám prezieravo (a istotne za pomoci Božej milosti) ako „závet“ zanechal Novénu odovzdanosti.

Anne Smaldoneovej raz povedal: „Prisahám ti na svoju lásku, ak sa úprimne pomodlíš a v srdci pri akejkoľvek situácii povieš: Ježišu, ty sa postaraj, on to urobí.“ Tento úkon odovzdanosti bol prvý raz vytlačený rozhodnutím jeho duchovných dcér až po smrti dona Dolinda. Presný dátum nie je známy, pretože dokumenty ohľadom dona Dolinda neboli dôsledne archivované. Možno preto dnes neexistujú prvé dve strany listu pátra Elene Montellovej. Možno by sme vďaka nim lepšie pochopili kontext tohto úkonu.

Jeho originálny názov znie: „Nechcem sa znepokojovať, môj Bože: dôverujem ti!“ Úkon odovzdanosti môžeme vnímať ako dokonalú interpretáciu a analýzu modlitby Otče náš. Vlastne sa na ňu odvoláva aj Pán Ježiš. Posolstvo je nasledovné – ak ťa niečo trápi, ak prežívaš dramatickú chvíľu, potom „zatvor oči a všetko mi odovzdaj, dovoľ mi konať. Uisťujem ťa na svoju lásku, že keď sa na mňa obrátiš slovami ‚ty sa o to postaraj‘, o všetko sa postarám, vyslobodím a povediem ťa.“

„Ty sa postaraj,“ však nemáme predniesť ako jemnú a bojazlivú prosbu, má byť výrazná a rozhodná. „Tisíc modlitieb nemá takú cenu ako tento jeden úkon odovzdanosti. Dobre si to zapamätaj. Neexistuje účinnejšia novéna než táto – Ježišu, odovzdávam sa ti, ty sa postaraj!“

Celé znenie úkonu odovzdanosti je celkom jednoduché: „Ježiš duši: Prečo si rozrušený? Prečo upadáš do zmätku? Odovzdaj mi svoje starosti a všetko sa upokojí. Veru, hovorím vám, každý úkon pravdivého, slepého a úplného odovzdania sa mi prinesie ovocie, po ktorom túžite a vyrieši aj tie najťažšie situácie.

Úplne sa na mňa spoľahnúť neznamená bojovať, hnevať sa, prepadnúť zúfalstvu a zároveň ma netrpezlivo prosiť, aby som podľa tvojej vôle premenil nepokoj na modlitbu. Úplne sa na mňa spoľahnúť znamená pokojne zatvoriť oči duše, zahodiť nepokojné myšlienky a zmätok. Znamená to odovzdať sa mi tak, aby som konal iba ja a opakovať: ‚Ty sa o to postaraj‘.

Ustráchanosť, hnev a premýšľanie o dôsledkoch udalostí sú rozhodne proti odovzdanosti. Je to ako keď deti od matiek žiadajú, aby sa starali o ich potreby, no zároveň sa samy do toho začínajú miešať a svojimi výmyslami iba sťažujú ich prácu.“

Novéna odovzdanosti, ktorú poznáme aj u nás, je určená každému, bez výnimky. Je to v podstate rozhovor Ježiša Krista konkrétne so mnou, s tebou… Treba sa len naňho spoľahnúť. Vtedy „vstúpi s celou svojou mocou a vyrieši aj tie najťažšie situácie, a ak treba, urobí zázrak.“

Masima