Osobný súd sa začína pohľadom

Keď si predstavujeme smrť, málokedy ju vnímame ako jediný okamih. Skôr vidíme cestu. Dušu, ktorá sa odpútava od tela a vydáva sa na putovanie, na konci ktorého ju čaká súd. Tieto naše predstavy však nie sú celkom presné.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.“ (KKC 1022) Trikrát v jednej vete je slovo hneď.

Svätý Ján Mária Vianney, farár z Arsu, to svojim farníkom vysvetlil s jemu vlastnou priamosťou: „Len čo naposledy vydýchneme, naša duša bez toho, aby opustila miesto, kde sme zomreli, príde pred Boží súd. Nech sme zomreli kdekoľvek, Boh je tu, aby vykonal svoju spravodlivosť.“ Duša teda neputuje. Miestom súdu je miesto smrti: nemocničná posteľ, cesta, kuchyňa, lavica v kostole…

Čo sa v tom okamihu deje? Tradícia hovorí niečo prekvapivé: súd sa začína pohľadom. Benedikt XVI. (Spe salvi 47) hovorí, že súdom je samotné stretnutie s Kristom. Duša sa prvý raz vidí pravdivo, v Božom svetle. Rozsudok jej nie je nanútený zvonku, sama ho spoznáva. Svätá Katarína Janovská to v Traktáte o očistci opisuje tak, že duša, ktorá na sebe zbadá čo i len najmenšiu škvrnu, by sa „radšej čo najrýchlejšie vrhla do tisícich pekiel, než by sa ocitla v prítomnosti Božej velebnosti s takouto škvrnou“. A keď vidí, že očistec je určený práve na odstránenie takýchto škvŕn, sama sa doň vrhá a považuje to za veľké milosrdenstvo.

Eugénia von der Leyen si vo svojom denníku zaznamenala rozhovor s dušou, ktorá to už prežila. Na otázku, prečo je taká užialená, odpovedala: „Všetko vidím tak jasne.“ — „A čo konkrétne?“ — „Svoj premárnený život!“ — „Ak ešte teraz máš ľútosť, pomáha ti to?“ — „Je príliš neskoro!“ Aj z tohto krátkeho rozhovoru môžeme pochopiť, že duše v očistci si už samy nemôžu pomôcť, a preto potrebujú naše modlitby.

Osobný (osobitný) súd nie je pre každého rovnaký. Teológ Martin Jugie v knihe Pravda o očistci pripomína rozdiel, na ktorý sa často zabúda: „Osobný súd v hodine smrti čaká každého z nás. Podstúpiť ho musí spravodlivý aj hriešnik, ale medzi týmito dvoma súdmi je veľký rozdiel: jeden dostáva rozsudok uznania a odmeny bez náznaku odsúdenia, ktoré, ako by sa zdalo, slovo rozsudok so sebou nesie; druhý dostáva odsúdenie do pekla alebo očistca, podľa stavu svojej duše.“ Treba dodať, že duše v očistci sú už spasené. Ich ‚odsúdenie‘ nie je zavrhnutím, ale očistením pred vstupom do neba.

Bolo by však nesprávne vnímať náuku o očistci len ako hrozbu. Franz Spirago v knihe Utrpenie a radosti očistca upozorňuje, že o poslednom okamihu života nikdy nevieme všetko: „Je možné, že umierajúci v okamihu smrti nahliadne aj do večnosti. A takisto je možné, že v tomto poslednom okamihu niektoré duše zachváti veľká ľútosť, skrze ktorú môžu byť zachránené. Nemôžeme teda odsudzovať žiadneho zosnulého, lebo nevieme, čo sa s ním v hodine smrti udialo.“ Aj preto sa za zosnulých modlíme a práve preto nad nikým z nich nevynášame rozsudok.

Z toho všetkého vyplýva jedna vec, ktorá si zaslúži našu pozornosť. Ak sa v okamihu smrti naplno odhalí to, čím sme žili po celý život, potom príprava na osobný súd nie je záležitosťou poslednej hodiny. Príprava na večnosť sa začína dnes, práve tu a teraz.

O osobnom súde, očistci a posledných veciach vyšli vo vydavateľstve Zachej.sk tieto knihy: Svätec, ktorý čítal v dušiach (Ján Mária Vianney), Traktát o očistci (svätá Katarína Janovská), Utrpenie a radosti očistca (Franz Spirago), Pravda o očistci (Martin Jugie) a Moje rozhovory s dušami v očistci (Eugénia von der Leyen).