Kresťanstvo

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 2 hodiny 25 minút Prvý stupeň Rebríka položil základy pre duchovný rast. Svätý Ján Klimak sa usiloval nadchnúť čitateľa pre úprimné a radikálne rozhodnutie pre Boha. V druhom stupni Rebríka svätý Ján Klimak obracia našu pozornosť smerom dovnútra. Ak prvý stupeň sa dá charakterizovať ako odpútanie od sveta, druhý stupeň je odpútanie od rôznych vášní, ktoré vládnu v srdci človeka. Ich pôsobenie sa dá rýchlo odhaliť. Ak sa v človeku rozhorí nadšenie pre Boha, okamžite v sebe spoznáva prekážky, ktoré mu bránia vykročiť za Kristom. Uvedomí si stratu mnohých potešení, ktoré mu prináša napĺňanie hriešnych túžob vášní ako aj nutnosť zmeny celkového životného štýlu.

Milovat srdcem, rukama sloužit. „Láska v akci je mi nejdražší. Pro tento druh lásky čerpáme sílu z modlitby. To je skutečná láska a za tento druh činnosti obětujeme život. Nelze projevovat Boží lásku k lidem, aniž bychom byli v láskyplné službě druhým.“ (Matka Tereza, 28. března 1978)Unikátní, dosud nezveřejněné texty Matky Terezy o Boží lásce, duchovním a tělesném milosrdenství – o tom, jak převádět lásku do živých skutků. Světice z Kalkaty byla skromnou ženou víry i živou ikonou Božího milosrdenství, projevovaného vůči všem, nezávisle na jejich postavení či vzdělání. „Její srdce bylo veliké jako srdce samotného Boha, plné lásky, citu, soucitu a milosrdenství,“ říká o ní její nástupkyně sestra Nirmala. „V jejím srdci nacházeli láskyplné přijetí úplně všichni, protože ona v každém viděla tvář svého Milovaného – Ježíše.“ Vlastní slova Matky Terezy, povzbuzení jednotlivcům, rodinám, bohatým i chudým na celém světě doplňují úvahy jejích spolupracovnic a aktuální otázky k zamyšlení. Autentická poselství světice z Kalkaty připravil s pečlivostí sobě vlastní Brian Kolodiejchuk, editor její soukromé korespondence Pojď, buď Mým světlem a Novény s Matkou Terezou.

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

Pred rokmi nakrútili v Amerike film pod názvom Svet temnôt. Jeho dej je nasledovný: V Jeruzaleme na Golgote robia vykopávky. Archeológ naraz oznámil, že našiel hrob Jozefa z Arimatey. V hrobe ležala mŕtvola muža so stopami ukrižovania. Archeológ ukazuje mŕtvolu všetkým a vyhlasuje: Toto je Kristovo telo; teda Kristus nevstal z mŕtvych. Táto správa pôsobí ako zemetrasenie. Všetko, čo žije z Krista, čo Krista pripomína, je odsúdené k zániku. Kňazi odchádzajú do civilného zamestnania, kostoly sa zatvárajú, kláštory sa vyprázdňujú, kríže miznú z domácnosti a z verejnosti. Svet sa ale dostáva do duchovných temnôt. Život sa stáva džungľou, prestávajú platiť všetky mravné hodnoty. Naraz sa zistí, že svet predsa stál na Kristovi, aj keď ho neuznával a popieral. Archeológ však pred smrťou pod ťarchou výčitiek svedomia priznáva, že jeho tvrdenie nebolo pravdivé. Všetko to urobil len z túžby po senzácii, aby sa stal slávnym. „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, spievame s oduševnením na veľkonočné sviatky. „Pán naozaj vstal z mŕtvych...” (Lk 24, 34). Po svojom umučení a vzkriesení sa zjavoval svojim učeníkom a ukazoval im svoje prebodnuté ruky a nohy (porov. Lk 24, 39). Od tejto chvíle je táto skutočnosť radostným a víťazným pozdravom: Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

Slávny sochár Thorwaldsen prechádzal raz okolo mramorových balvanov. Odrazu radostne vykríkol: „Už ho mám!“ Keď sa pýtali, koho vlastne má, odpovedal, že anjela a ukazoval na veľký neforemný kus mramoru. Chcel vytesať veľkú sochu anjela a videl ho už v tej skale akoby hotového. V každom v nás sa skrýva Božie dieťa, stvorené na Boží obraz. Ako takí sme budúci dedičia nebeského kráľovstva... Preto k podstate vykúpenia nepatrí len zmierenie Božej urážky za hriechy, ale i povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, ako sme mali predtým, a to do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý od ľudských zásluh. Koľko útechy a sily je vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholu ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo vzaté všetko, nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život. Preto sv. Ján vo svojom veľkolepom úvode o živote Ježiša Krista svedčí: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1, 16).

Nedeľou o mýtnikovi a farizejovi nás začína svätá Cirkev pripravovať k veľkému pôstu. V túto nedeľu nám predkladá k čítaniu toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.» Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu.» Hovorím vám: tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 10, 10-14). Podstatou pôstu je pokora. S mýtnikom, pokorným a nesmelým, klaniame sa aj my Božskému Spasiteľovi. Porovnávame svoje nedostatky a slabosti, a potom zisťujeme, že niet v nás mnoho, s čím by sme sa mohli chváliť pred Bohom. Už žalmista sa sťažuje: „Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera“ (Ž 40, 13). Toto si iste uvedomoval aj mýtnik, preto jeho vyznanie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, je vyjadrením vnútra jeho duše. Preto jeho pokora je pravdivá a úprimná. Mnohým z nás je známy 30-dielny televízny seriál Tridsať prípadov majora Zemana. Tiež popularita, ktorú si získal hlavný predstaviteľ tohto seriálu, herec Vladimír Brabec. Na otázku novinára, ako „chutí“ popularita, Vladimír Brabec odpovedal: „Niekedy je na škodu; človek musí zostať pri zemi.“

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 6 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 8 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Jak co nejplněji odpovědět na Boží volání? Jak se otevírat Duchu Svatému, nebránit se jeho působení, učit se rozeznávat jeho hlas a dát se jím vést? Na tyto velice závažné otázky hledá autor svěží a přehlednou formou odpověď. Svá tvrzení opírá o pohledy a zkušenosti velkých duchovních osobností církve, zejména Františka Saleského, Louise Lallemanta, Terezie z Lisieux a Faustyny Kowalské. 4.vydání

Zabudnutý príbeh biblických evanjelií. Radujem sa zo slovenského vydania knihy Ako sa Boh stal kráľom. Teším sa, že po knihe Prekvapení nádejou sa toto dielo dostáva na Slovensko. Táto kniha je o tom, ako sme nepochopili evanjeliá. Buď sme sa nechali zlákať jasnými odkazmi vyznaní viery a zabudli sme na veľký príbeh Izraela a Božieho kráľovstva, alebo sme sa nadchli kráľovstvom, ktoré vyjadruje Božiu vášeň pre nápravu sveta, no nedali sme ho do súladu s vtelením a smrťou Božieho syna. Božie kráľovstvo a Ježišovo ukrižovanie – tieto dve témy sú v evanjeliách úplne prepletené, ale ich spojenie nám akosi nejde. Jadrom posolstva evanjelií je príbeh, Ako sa Boh stal kráľom – teda niečo, čo Boh už urobil a dosiahol skrze Ježiša. Boh preto dokončí svoj zámer, ako zasľúbil, a naplní svet svojou láskou a slávou. Takáto vízia má potenciál dodať odhodlanie pre prácu evanjelia novej generácii. Mojou nádejou a modlitbou je, aby k tomu táto kniha prispela aj na Slovensku.N.T. Wright

Smelo a s dôverou hľaďte do budúcnosti. Nádej je neuhasiteľným plamienkom, ktorý Boh zapálil v našich dušiach, aby sme verili v moc jeho svetla, hoci sme obklopení čiernočiernou tmou. Žijeme v kultúre, ktorá je odhodlaná šíriť neľútostné posolstvo úplnej beznádeje. Toto škodlivé posolstvo vám možno vzalo to najlepšie. Vaša budúcnosť je možno neistá alebo vás ťaží istá vina z minulosti. Stále prichádzajú nejaké problémy, no keď máme nádej, všetky ich dokážeme prekonať. S nádejou prichádza istota, ktorá nám aj uprostred našich najväčších problémov pripomína, že Boh je neustále s nami a je väčší ako akékoľvek výzvy, ktoré sú pred nami. „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Evanjelium podľa Jána 16,33)

Naše poslanie, tu a teraz, vo svetle nádeje vzkriesenia. Mnohí ľudia takmer zabudli, čo vzkriesenie naozaj znamená a zamenili túto konečnú a pevnú nádej za vágne a hmlisté predstavy o „posmrtnom“ živote. Tým sa však z nášho života stráca nielen konečná nádej Božieho nového stvorenia a nášho miesta v ňom, ale aj jasný pohľad na realitu, v ktorej práve žijeme, a ktorá umožňuje túto nádej. V skratke, kresťanské evanjelium potvrdzuje starovekú židovskú vieru o Bohu, ktorý stvoril svet ako dobrý a krásny, a chce ho obnoviť a dokončiť s ním svoj pôvodný zámer. Veľa kresťanov podľahlo presvedčeniu, že súčasný svet vôbec nie je „dobrý“ a najlepšie je z neho uniknúť. Vzkriesenie hlása úplne opačný pohľad: keď Ježiš s Nazareta vstal z mŕtvych, živý Boh tým povedal áno všetkému dobru stvorenstva a spustil plán jeho záchrany a transformácie. Kniha Prekvapení nádejou preto nie je len o konečnej nádeji, ktorá je samozrejme kľúčová, ale je aj o tom, čo vzkriesenie Ježiša Krista znamená pre náš život a naše poslanie tu a teraz. So srdečným pozdravom a prianím Nádeje. N. T. Wright (1948) je popredný novozákonný teológ a svetový odborník na dejiny raného kresťanstva. V súčasnosti pôsobí ako profesor Novej Zmluvy a raného kresťanstva na Teologickej fakulte Univerzity St. Andrews v Škótsku. Tom Wright v minulosti slúžil ako biskup diecézy Anglikánskej cirkvi v Durhame a pôsobil na význačných univerzitách v Oxforde, Cambridge, McGill v Toronte a iných. Svojím vplyvom ďaleko prekročil hranice vlastnej anglikánskej tradície a jeho dielo s veľkým záujmom čítajú ľudia z protestantského aj katolíckeho prostredia. Okrem knihy Prekvapení nádejou napísal viac ako 35 odborných a populárnych kníh, napríklad Simply Christian, How God Became King, Simply Good News a iné. Svoj celoživotný výskum teológie apoštola Pavla zhrnul v monumentálnom diele Paul and the Faithfulness of God.

Nebuď iba obyčajný kresťan. Buď odvážny veriaci!Dospievanie je náročné a občas dokonca naháňa strach! Kniha Zarev ako lev pastora Leviho Luska ti posilní vieru, aby si dokázal robiť ťažké veci, ako napríklad:- s odvahou skúšať nové veci, - nevzdať sa nádeje ani zoči-voči ťažkostiam a bolesti, - čeliť obavám súvisiacim so školou a vzťahmi, - objaviť radikálnu odvahu hovoriť o svojej viere v Ježiša, - byť sám sebou, kdekoľvek sa ocitneš, - pochopiť svoju úlohu vo veľkom Božom príbehu.90 zamyslení obsahuje biblické verše, modlitby, fascinujúce fakty a rubriku „Teraz zarev!“, ktorá ťa motivuje robiť odvážne kroky viery. Neskrývaj svoju vieru a nenechaj ju zakrpatieť – ale zarev ako lev!

"Poznáme pekný príklad a svedectvo svätej Bernadety (1844 – 1879), ktorú po zjavení Panny Márie v Lurdoch vyšetrovali a skúmali pravosť toho, čo hovorí. Presviedčali ju, že si to vymyslela a nik z tých, ktorí ju vyšetrovali, jej nechcel veriť. Svätá Bernadeta má k týmto ľuďom krásny Boží postoj, keď hovorí najviac protestujúcemu vyšetrovateľovi: „Ja tu nie som na to, aby som vás presvedčila, mám vám to len oznámiť.“ Aj my sme tu nie preto, aby sme niekoho nasilu presvedčili, nech je veriaci, ale sme tu preto, aby sme vierou, ktorú sme prijali, mohli ľuďom oznámiť, kde je naše bohatstvo, kde je náš poklad, a nehanbili sa vydávať svedectvo o tom, komu sme uverili (pozri 2 Tim 1, 12). Život kresťana je na očiach tohto sveta, preto je potrebné v tomto zdravom zmysle a smere provokovať. Nie negatívne, násilne, nechutne, dotieravo, ale s nákazlivou ponukou krásnych a pozitívnych ľudských hodnôt. Možnosti k tomu máme každý deň, ako sa to spieva v jednej kresťanskej piesni: „...nečakaj na svoj deň, na svoj čin, každá chvíľa sa ti ponúka“. „Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju...“ (KKC, 1816), „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Tak povzbudzoval už Pán svätého Pavla: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou...“ (Sk 18, 9). „Budúcnosť kresťanstva je v jeho pravdivosti. Bez obalov, bez fráz budeme rozprávať, čo cítime a čo myslíme, musia to byť doslova svedectvá nášho života, a len táto pravda, žitá a úprimná, nás zachráni a vyslobodí“ (A. Srholec: Ako čerstvý chlieb, 7). Lebo „dnešný svet počúva radšej svedkov než učiteľov a učiteľov len vtedy, keď sú aj svedkami“ (pápež Pavol VI., 1974). Nech k tomu poslúži aj táto zbierka myšlienok."

Edice dokumentů z let 1923-1925. Předkládaná výběrová edice dokumentů přináší druhý svazek ediční řady souhrnných diplomatických zpráv československého vyslanectví u Svatého stolce v éře první republiky. Vychází primárně z fondu Politické zprávy - Vatikán, uloženého v Archivu Ministerstva zahraničních věcí České republiky v Praze, a obsahuje třicet sedm přepsaných, komentovaných a kontextualizovaných dokumentů z období let 1923-1925.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 8 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 6 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Kapucínské kostely svou prostou a osobitou architekturou dodnes upozorňují na přítomnost tohoto řeholního řádu v mnoha městech České republiky, od Sokolova přes Prahu až po Fulnek. Kapucíni patřili v raném novověku nejen v našich zemích, ale i ve světě vedle jezuitů a františkánů k nejpočetnějším řeholním společenstvím. Těšili se na jedné straně přízni mocných a bohatých, což umožnilo jejich velké rozšíření, v souladu s ideály sv. Františka z Assisi ale oslovovali svou činností zejména nižší vrstvy.Výborně pramenně podložená monografie Marka Brčáka sleduje dějiny kapucínů v Čechách a na Moravě od jejich příchodu na naše území po josefinské církevní reformy. Pozornost je věnována zejména vzájemným interakcím tohoto řádu s okolním světem (sběr almužen, kazatelství, zpovědní a misijní činnost, poutní místa, laická společenství atd.). Kniha je opatřena biografickými medailony známých i méně známých kapucínů a obrazovým doprovodem.

Pochopit fenomén, jenž provází lidstvo po dvě tisíciletí a je jedním ze základních determinantů jeho dějin, není lehký úkol. Tím fenoménem je křesťanství a učencem, který mu zasvětil své celoživotní bádání, je prof. Otakar A. Funda. Na své cestě musel překonat nejednu překážku od otevřeného nepřátelství až po otevřené nepochopení, ale jeho vytrvalé úsilí přineslo své plody nejen v podobě jeho prací, zejména takových jako Křesťanství, jev lidských dějin a kultury (1992), Víra bez náboženství (1994), Mezi vírou a racionalitou (2003) a zvláště Ježíš a mýtus o Kristu (2007), ale také prostřednictvím mnohých studentů, jež ovlivnil a zasvětil do tohoto bádání. V knize, do níž přispěla nikoli malým dílem i jedna z jeho nejmladších studentek, se vrací ke klíčové fázi dějin křesťanství, k jeho vzniku a ranému období. Funda a jeho spoluautorka sumarizují své myšlenky a interpretace tématu a zároveň je aktualizují některými odkazy k současným kontextům. Dokazují tak, že jde o stále otevřené a živé téma.

Edice dokumentů z let 1920-1922. První svazek nové řady přináší edici souhrnných diplomatických zpráv československého vyslanectví u Svatého stolce v éře první republiky. Vychází primárně z fondu Politické zprávy — Vatikán, uloženého v Archivu Ministerstva zahraničních věcí České republiky v Praze, a obsahuje čtyři desítky přepsaných, komentovaných a kontextualizovaných dokumentů z období let 1920 až 1922.

Hebrejská mluvnice profesora Weingreena vyšla poprvé roku 1939. Tato učebnice chce pomocí prostých pravidel uvést studenta co nejrychleji do klasické hebrejštiny. Výklad se řídí hlediskem praktického jazyka, vyhýbá se náročné terminologii. Mluvnice je pojata systematicky v navazujících kapitolách. Každý celek končí dvěma překladovými cvičeními – z hebrejštiny do češtiny a z češtiny do hebrejštiny. Knihu doplňují mluvnické tabulky, přehled nepravidelných sloves a slovníček. Učebnice vychází ve 3. českém vydání.

Kniha přináší vhled do prostředí a okolností, v nichž žil a působil Ježíš Nazaretský. Je věnována nejen konkrétní historické, náboženské, sociální a politické problematice spojené s Ježíšovým narozením, působením, smrtí a zmrtvýchvstáním, ale poskytuje i širší pohled na předchozí a následné dění. V pěti rozsáhlých částech může čtenář sledovat události a okolnosti, které mu napomohou lépe pochopit, k jakým změnám a nábožensko-společenským proměnám v 1. stol. n. l. v souvislosti s Ježíšem a jeho hnutím docházelo. Dobře známé antické dějiny kniha ukazuje ve vztahu k osudu tehdy málo známého proroka a učitele, jehož násilná smrt vzápětí začala měnit dějiny. Zároveň může sloužit jako zdroj informací pro ty, kdo chtějí lépe rozumět novozákonním textům jakožto textům, které vycházely z konkrétní historické zkušenosti.

Kniha je pomůckou pro toho, kdo si chce přečíst Bibli a mít z toho užitek. Provádí čtenáře biblickým textem, vždy po jedné kapitole ze Starého a Nového zákona, komentuje to, co čtenář v těchto kapitolách čte a vysvětluje souvislosti. První díl této pětidílné publikace provede čtenáře první starozákonní knihou Genesis a zhruba polovinou knihy Exodus. V novozákonních pasážích tohoto 1. dílu série projde čtenář s doprovodem autora téměř celou první novozákonní knihou – evangeliem podle Matouše.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 13 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 13 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 1 hodina 26 minút Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Kniha se věnuje diplomatickým stykům Československa a Svatého stolce ve 20. století. Jde o mimořádně dramatickou dobu, která ve vztazích Československa a Vatikánu v mnoha ohledech odráží dějiny habsburské monarchie, dvou světových konfliktů, dvou totalitních ideologií 20. století – nacismu a komunismu – a meziválečné i poválečné doby. Již na první pohled je čtenáři zřejmé, že se jednalo o období mnoha těžkostí, nepochopení a řevnivostí, a to jak na české, resp. československé, tak na vatikánské straně.

Člověk nemůže stále přijímat informace, tak jako nemůže stále jíst. Nejen žaludek potřebuje klid na trávení. Potřebujeme ticho, abychom mohli být sami se sebou, abychom se mohli s odstupem vracet k tomu, co jsme prožili či slyšeli, abychom si utříbili myšlenky, vytěžili poučení – abychom to všechno probrali s Bohem, přijali jeho výzvy a nakonec mu všechno odevzdali. Bez rozjímání nám chybí hloubka a duchovní život živoří, protože ten se rozjímáním živí. Zakusíme-li ticho plné Boha, můžeme usnout v pokoji a radosti. Chvíle skládání myšlenek, hledání formulací a hra se slovíčky není ztrátou času, ale momentem vnitřního růstu a budování důvěrného vztahu s Bohem – zabydlením se v domě svého srdce, v němž prožíváme radost ze společenství s tím nejvzácnějším hostem. S ním nebudeme trpět tísnivou samotou či opuštěností, protože on zůstane s námi. A kdyby přece přišla zkouška duchovní prázdnoty a opuštěnosti, obejmeme-li Ježíše, který zakusil opuštěnost největší, nebudeme sami – budeme s ním.

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 8 hodín 24 minút Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho - Homília 65 – 77.Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.

Nitriansky biskup Viliam Judák po dvoch úspešných publikáciách Jezuliatko prichádza a Jezuliatko opäť prichádza, ponúka ďalšiu sériu zamyslení a príbehov na potechu srdce i duše v predvianočnom čase. Prvá časť knihy s názvom Kalendárium prináša čitateľovi na každý deň jednu z významných postáv Svätého písma, pri ktorých nám autor ukazuje ich úzku spätosť s týmto obdobím. Druhú časť knihy tvoria krásne a dojemné vianočné príbehy, ktoré v každej rodine navodia pravú vianočnú atmosféru.

Jiří Zajíc není postava, která by se dala snadno přehlédnout nebo zařadit. Má odvahu jít proti proudu, a i proto jeho život není žádná idyla. Kde se objeví, tam přináší svěží vítr, kritičnost i nové výzvy. Přesně tyto rysy má i tato kniha rozhovorů, v níž nejen upřímně a velmi otevřeně bilancuje svůj život, své zdary i prohry, ale především dává spoustu podnětů k přemýšlení – třeba o naší nedávné minulosti, o stavu české společnosti po pádu komunismu, o výchově mládeže, médiích, občanských postojích či křesťanské přítomnosti ve 21. století. Svěží hovory zakončují Zajícovy vybrané eseje, v nichž tato témata promýšlí do hloubky.„Jiří má mnoho darů, ale za nejdůležitější pokládám dar věrohodnosti. Co všechno on na sebe nepoví! Takže i ti, kteří ho neznají, získají při četbě tohoto rozhovoru pocit jistoty, že tak to opravdu bylo, že tak to on skutečně vnímal, cítil, myslel. Zkrátka mu uvěří. To je, když se píše o sobě, obtížně dosažitelná meta. On jí dosáhl. Proto se nebudete moci odtrhnout.“ (Z předmluvy Petra Pitharta)

Autobiografické spisy. E-kniha je z technických důvodů k dispozici pouze v PDF.Terezie z Lisieux (řeholním jménem Terezie od Dítěte Ježíše a od Svaté Tváře, 1873–1897) se narodila jako poslední z devíti dětí Zélie a Ludvíka Martinových. Maminka jí zemřela v pěti letech. Ve třinácti Terezie zažívá „vánoční milost“, zdroj velké vnitřní síly pro budoucí chvíle. V patnácti se plní její touha a vstupuje na Karmel v Lisieux. Zde brzy pomáhá s formací novicek a vedle autobiografických spisů píše divadelní texty, básně a modlitby. O Velikonocích 1896 se u ní projevují první příznaky tuberkulózy, na niž o rok a půl později umírá. Její duchovní poselství působí blahodárně od její smrti dodnes. „V době, kdy se ohlašoval nový věk – větší a mocnější, ale zároveň nepokojnější a roztříštěnější než předešlé doby – poslal Bůh Terezii od Dítěte Ježíše, aby ukázala na Lásku a učila nás Lásku milovat.“ – bl. Marie-Eugène od Dítěte Ježíše, vlastním jménem Henri Grialou, bosý karmelitán, znalec díla sv. Terezie z Lisieux a popularizátor karmelitánské spirituality „Konečným bodem příběhu jejího života jsou důvěra a láska: dvě slova, která jako majáky osvěcují celou její cestu svatosti, aby mohla vést i ostatní po stejné cestě její malé cesty důvěry a lásky – duchovního dětství. Dětská důvěra se svěřuje do Božích rukou neoddělitelně od mocného a radikální závazku opravdové lásky, která je naprostým sebedarováním navždy, jak říká světice, když rozjímá o Marii: Milovat znamená dát všechno a dát sebe sama.“ – Papež Benedikt XVI., 6. dubna 2011 Autobiografické spisy svaté Terezie z Lisieux (1873–1897), vydávané v novém českém překladu pod názvem Příběh jedné duše, patří k nejvzácnějším pokladům křesťanské duchovní literatury. Prostinká literární forma v sobě skrývá prorocký rozměr, který autorce vysloužil vzácný titul učitelka církve. Terezie připomíná všem křesťanům, že Bůh evangelií je Bůh milosrdný, proto je víra v něho světlem i uprostřed temnot a dětská důvěra v Boha lékem na existenciální úzkost. Terezička nás učí krásné a odvážné cestě duchovního dětství, která je vlastně jen znovuobjevením původního poselství evangelia. Terezie nás do vztahu k milosrdnému Bohu učí zapojovat také naše slabosti a hříchy. Lásku k Bohu i bližnímu pak projevíme nejlépe nejmenšími a každodenními skutky lásky. Jak sama opakovala: „Láska se nesplácí jinak než láskou.“

Jak se "správně" modlit? Je nejlepší růženec? Adorace Nejsvětější svátosti? Nebo snad četba Písma? A co modlitba vlastními slovy? Podle jezuity Jamese Martina je správný způsob ten, který nám vyhovuje nejlépe v daném čase a na daném místě. Bůh nám totiž vychází vstříc právě tam, kde se nacházíme. Držíte-li v ruce tuto knížku, znamená to, že jste setkání s Bohem v modlitbě otevření. Stejně jako Ježíšovi učedníci, i my prosíme Boha, aby nás naučil modlit se. A věříme, že Bůh nám odpoví tak, aby nám pomohl, podnítil nás něco dělat - a třeba nás i překvapil.

Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzam vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života v našich východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života.Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny. Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:“Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli.”/1/Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti.Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom.Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života.Duchovné reflexie nad asketickými spismi otcov sú v súčasnosti dôležitou formou ich aktualizácie súčasnému poslucháčovi.Preto s veľkou radosťou chcem uvítať aj toto dielo, ktoré približuje, vysvetľuje a aktualizuje slová jedného z cirkevných otcov, ktorého slová boli právom zaradené aj do Filokalie, tohto pamätníka východnej duchovnosti, ktorý aj po stáročiach poskytuje inšpiráciu kresťanskému Východu ale stáva sa stále viac známy a obľúbený aj na Západe.Nech nám všetkým slová otcov i ich interpretácia poslúžia k duchovnému rastu.

Veľkopôstne zamyslenia. Úvodné slovoKniha proroka Jonáša nám rozpráva, ako Boh poslal proroka Jonáša k Asýrčanom, nenávideným utláčateľom vyvoleného národa. Jonáš poznal Božiu dobrotu a predvídal, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú Božiemu trestu. Myšlienka, že nepriatelia židovského národa by sa mohli stať predmetom Božieho milosrdenstva, zviedla ho k jeho nerozvážnemu činu, k úteku na západ. Ninive „bolo veľké mesto pred Bohom“ (2, 3) a Bohu na ňom veľmi záležalo, aby sa obrátilo. Boh urobil s prorokom zázrak, aby pochopil a splnil, čo mu Pán prikázal.„Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ (2, 4). S týmito slovami preto prorok Jonáš vstúpil do mesta Ninive, aby na Boží príkaz vyzval jeho obyvateľov k pokániu, pretože ich zloba vystúpila pred Pána (1, 2). Nato vyšiel z mesta a čakal, že bude svedectvom Božieho hnevu – zničenia obyvateľov tohto mesta.Obyvatelia mesta však uverili Božím slovám, začali sa postiť a robiť pokánie. Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi (3, 10). „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“ (4, 1). Čakal, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval (4, 5). Vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva. Dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol. Jonášovi je ľúto tejto rastliny (4, 6 – 9).Touto rozpravou Boh krásne ukazuje Božiu lásku a milosrdenstvo, ktorými obklopuje bez rozdielu všetky stvorenia: „Ty ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou?“ (4, 11).Ježiš Kristus sa v evanjeliu odvoláva na toto obrátenie Ninivčanov ako na príklad hodný nasledovania (porov. Mt 12, 41 a Lk 11, 29 – 32). Nielen slovom a skutkami, ale celým svojím životom ohlasoval a uskutočňoval učenie tohto biblického spisu s jeho špecifickým posolstvom, že Boh je Bohom všetkých ľudí, že je milosrdný a zmilúva sa nad každým svojím stvorením, ktoré vyznáva a ľutuje svoje hriechy. Sv. evanjelista Ján vyjadril túto milosrdnú Božiu lásku slovami: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby ma večný život“ (Jn 3, 16).Príkladom viery druhých Boh dáva uvažovať maloverným a neveriacim nielen v svojej dobe, ale i nám. Svojim poslucháčom za príklad viery dáva správanie ľudí v povestne skazenom asýrskom meste Ninive po pôstnom pokání.Máme pôstny čas. Je to čas, kedy máme vstúpiť do seba. Obyvatelia mesta Ninive mali na to štyridsať dní. Máme ich aj my. Preto odvráťme sa od zlých ciest, robme pokánie, aby Boh sa nad nami zmiloval a nepostihol nás nešťastím. Počujme aj výzvu Cirkvi týchto dní:„…Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele). Ak uveríme týmto slovám, potom sa Boh aj nad nami zmiluje, a „odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme“ (Jon 3, 9).

Norský františkán Ole Martin se rozhodl opustit klášter a strávit padesát dní rozprostřených do tří let jako bezdomovec na ulicích Osla a Kodaně. Jeho zážitky přinášejí pohled na život na okraji společnosti, který si běžný člověk stěží dokáže představit, a podněcují k úvahám nad bezdomovectvím z nezvyklé perspektivy. Ole prochází městskou krajinou a s humorem a soucitem se snaží pozorovat drsný život lidí na samém dně společnosti. Zaměřuje se přitom na detail, epizody se před čtenářem odvíjejí jako film. Přemítá o pokoření, o oživení lásky k samozřejmým věcem, jako je strom, o nečekané lidské dobrotě, ale i o neustálé nutnosti vztahování se ke smrti, o hledání Boha v drogách, o povaze konfliktů s představiteli slušné společnosti, o problematice ztráty identity a závislosti na společnosti.

Kniha je volným souborem sedmi samostatných studií, které propojuje téma pravoslaví a nacionalismu. Úvodní stať je věnována významu křesťanské víry v současném světě z pravoslavného pohledu, následuje rozbor poměru pravoslavné církve k nacionalismu obecně a speciálně v řecké pravoslavné církvi. Další kapitoly se zabývají nacionalismem v prostředí svaté hory Athos, národnostní problematikou v pojetí vybraných zástupců pravoslavné církve, osobností biskupa-mučedníka sv. Gorazda a mezemi náboženské tolerance v pravoslavné perspektivě.

Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Preto pokiaľ ide o stvorenie anjelov, všetky dôvody, ktoré uvádza Sväté písmo, nasvedčujú, že ešte pred stvorením hmotného sveta tu bol rozsiahly svet duchovných bytostí. Nevieme však, kedy boli stvorené. Veríme, že existovali skôr, než bolo stvorené všetko, čo vidíme, a že existujú aj dnes. Vidieť to zo slov, ktoré Boh povedal Jóbovi: „Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu máš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto to obvinul ju sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?“ (Jób 38, 4-7).Ak vychádzame z biblickej správy o pokušení prvých ľudí, možno usudzovať, že už predtým existoval duchovný svet, svet neviditeľný, v ktorom ešte pred pádom ľudí muselo dôjsť k mravnému prevratu, ktorý skončil odpadnutím niektorých anjelov od Boha.Zo začiatku boli všetci anjeli dobrí a blažení. Milovali Boha a verne mu slúžili. Neskoršie mnohí z anjelov zhrešili. Stali sa pyšní a nechceli slúžiť Pánu Bohu. Vodcom zlých anjelov bol Lucifer. Radosť anjelov narušilo jeho volanie. „Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón“ (Iz 14, 13). V nebi nastal boj medzi dobrými a zlými anjelmi (porov. Zjv 12, 7). Vodcom dobrých anjelov bol archanjel Michal. Dobrí anjeli zvíťazili nad zlými. Zlých anjelov zvrhol Boh do pekla. Zlí, hriešni anjeli sa volajú diabli, zlí duchovia. Príbeh o páde anjelov sa v Biblii priamo nerozpráva, ale časom sa vyvinul z rozličných iných textov. Dobrí anjeli, ktorí v skúške obstáli, za odmenu vstúpili do nebeskej blaženosti. Dostali tzv. „svetlo slávy,“ ktorým „ustavične hľadia na tvár“ Boha Otca (Mt 18, 10). Sú účastní na večnej blaženosti (porov. Tob 12, 15; Hebr 5, 11; 7, 11).

Číta: Miron Keruľ-Kmec Celkový čas: 8 hodín 46 minút Nad slovami sv. Izáka Sýrskeho - Homília 46 – 53. Asketické homílie svätého Izáka Sýrskeho sa považujú za najlepšiu učebnicu duchovného života. Svätý Izák Sýrsky nielen detailne predstavuje základné kroky pre budovanie intenzívneho vzťahu s Bohom, ale postupne čitateľa dvíha k duchovným výšinám.