Beletria

Číta: Boris Zachar Celkový čas: 9 hodín 14 minút Dnes už alternatívny kult slovenskej prózy a bestselleru z debutového pera Hiraxa. Uletený román plný čarovnej životnej psychodélie, špiny aj lásky, zmes prekrásneho i škaredého.Nahrávka vznikla podľa knihy Pavla „Hiraxa“ Baričáka Raz aj v pekle vyjde slnko vydanej v roku 2007 vo vydavateľstve HladoHlas group.

Číta: Peter Kočiš Celkový čas: 7 hodín 9 minút Nočná jazda autom, naokolo tma a ľudoprázdna pustina. Za tebou prízrak stareny v pohrebných šatách, ktorý je bližšie zakaždým, keď čo i len na chvíľu zastaneš...Fenomén halného vetra je v Poľsku dobre známy a zdokumentovaný. Keď fúka, stúpa počet násilností, nehôd, vrážd aj samovrážd. Ako však tento vietor súvisí s prekliatym cestným úsekom pri Západných Tatrách a s prízrakom stareny v čiernom, ktorý sa tam zjavuje?Hrdinovia nového Karikovho mysteriózneho trileru zažívajú tú najhoršiu nočnú moru. V pustom regióne poľsko-slovenského pohraničia ich prenasleduje veterný démon, pred ktorým niet úniku.

Číta: Peter Sklár Celkový čas: 8 hodín 25 minút Chápadlá slovenskej mafie siahajú do najvyššej politiky! Šokujúci príbeh V tieni mafie pokračuje!Čas dravcov odkrýva ďalšie šokujúce skutočnosti o praktikách mafie, politickej korupcii, rozkrádaní eurofondov, o biznise s prostitúciou, ale aj o vzťahoch vplyvných mužov k ženám. Román V tieni mafie sa bezprostredne po vydaní stal bestsellerom. Niekoľko týždňov bol na prvom mieste v rebríčku top titulov.Krutý boj o moc tentoraz zasiahne až do najvyšších politických sfér! Michal Harvan chladnokrvne odstránil všetkých nepriateľov aj spojencov, ktorí mu pomohli dostať sa na vrchol zločineckej moci. Teraz však narazí na rovnocenného protivníka a musí mu čeliť celkom sám.Po krvavej zrážke s nájomným psychopatickým vrahom padne až na samé dno – príde o všetko, čo dosiahol. Pomôže mu bizarný ľúbostný vzťah s prostitútkou nájsť stratenú silu, vrátiť úder a získať naspäť to, o čom si myslí, že mu patrí?

Číta: Peter Sklár Celkový čas: 12 hodín 53 minút Drsný a zároveň dojímavý mafiánsky román o úpadku jednej celej generácieAutor so znalosťou veci analyzuje príčiny formovania prvých zločineckých skupín, teritoriálne rozdelenie moci a vplyv podsvetia na politickú klímu v krajine. Jozef Karika sa neskrýva za pseudonym, umožňuje nahliadnuť do zákulisia nielen gangstrov nižšieho rangu, ale i mafie v bielych golieroch, fungovania regionálnej politiky i práce médií."Román V tieni mafie so šokujúcou otvorenosťou opisuje bezohľadné mafiánske praktiky od výpalníctva, nakrúcania pornografie, obchodu s bielym mäsom až po korupciu, ktorá rozožiera štátne a samosprávne štruktúry. Román však hovorí aj o priateľstve dnešných tridsiatnikov. Traja kamaráti dozrievajú pod vplyvom spoločenského diania. Život im ponúka rozličné spôsoby, ako si vydobyť spoločenskú prestíž. Odolá ich priateľstvo nástrahám, alebo ich rozdelí v svete financií a zločinu taký neočakávaný cit, ako je láska?Príbeh odkrýva zákulisie fungovania našej spoločnosti, je v ňom motív rozvratu osobnosti, témy zla, smrti, násilia i šialenstva, vzťah mentora a učeníka – zasväcovanie do mocenskej filozofie podsvetia, investigatívne prvky… Román obsahuje aj citlivé a dojímavé pasáže, no verím, že v primeranom a opodstatnenom rozsahu. Je to generačná výpoveď o tom, čím ľudia na Slovensku žijú, s čím sa každodenne stretajú a čo ich obklopuje. Za najväčší autorský úspech budem považovať, ak po publikovaní tejto knihy prežijem v zdraví ďalšie tri mesiace. Narozdiel od mojich starších kníh je táto naozaj na hrane."- Jozef Karika

Číta: Martin Kaprálik Celkový čas: 12 hodín 30 minút Edward Snowden. Muž, ktorý odtajnil americký systém masového odpočúvania a sledovania verejnosti. Systém, ktorý sám pomáhal vybudovať.Dvadsaťdeväťročný Edward Snowden v roku 2013 šokoval svet, keď sa ako príslušník CIA a NSA rozišiel so svetom amerických tajných služieb a zverejnil informácie o budovaní systému schopného zaznamenať každý telefonát, textovú správu či e-mail.Výsledkom by bol zlom v dejinách špionáže – prechod od monitorovania jednotlivca k celým národom. Americká vláda by tak získala možnosť nazrieť do súkromia každého človeka, ktorý sa dotkne počítača či smartfónu, natrvalo uchovať získané údaje a použiť ich.Snowden po rokoch v ruskom exile prvý raz odhaľuje, kedy a za akých okolností v ňom dozrela morálna povinnosť porušiť zákon a prehovoriť. Vysvetľuje jednotlivé kroky, ktoré učinil v presvedčení, že dané konanie je v rozpore nielen s americkou ústavou, ale aj so základnými hodnotami akejkoľvek slobodnej spoločnosti.Autobiografia Trvalý záznam zachytáva Snowdenovo detstvo v idylickom prostredí amerického predmestia aj roky v tajných službách CIA a NSA. Je výnimočným svedectvom bystrého mladého muža, ktorý vyrástol na internete a nakoniec sa stal jeho svedomím.„Snowden núti čitateľa, aby vážne uvažoval o tom, čo by sa už mal pýtať každý Američan. Čo znamená zhromažďovať a ukladať údaje o našich životoch, ktoré sú dostupné nielen teraz, ale potenciálne navždy?“- The New York Times"Pútavý... Snowden vysvetľuje jasným a presvedčivým jazykom vnútorné fungovanie systémov [CIA a NSA] a hrozbu, o ktorej sa domnieval, že predstavujú."- The Washington Post"Snowden sa nakoniec rozhodol, že jeho lojalita nie je voči agentúram, pre ktoré pracoval, ale voči verejnosti, pre ktorú boli zriadené. Cítil, že boli zradení obyčajní občania a mal povinnosť vysvetliť ako.... Jeho popis skúseností, ktoré ho viedli k prijímaniu okamžitých rozhodnutí, spolu s podrobnosťami, ktoré uvádza o svojej rodine, slúžia ako pevná obrana proti obvineniam, že je zradca.“- The Guardian“Dobre napísané...Snowdenove opisy skutočného dopadu rôznych sledovacích systémov, ktoré odhalil-zbavené abstraktných konceptov a technického žargónu ― sú jedny z najviac znepokojujúcich častí knihy...."- The Economist

Aj diabol má číslo v telefónnom zozname. Číta: Marek Koleno Celkový čas: 7 hodín 3 minúty Odkedy sa štrnásťročný Richard po smrti rodičov presťahoval k rodine do mestečka Ballantyne, problémy sa mu doslova lepia na päty. Keď nahucká kamaráta Toma, aby z telefónnej búdky zavolal náhodnému neznámemu, znie to ako neškodná zábava. Slúchadlo však začne Toma zaživa požierať priamo pred Richardovými očami. Zhrozenému mladíkovi nikto neverí, a tak sa rozhodne pátrať na vlastnú päsť. Situácia sa vyostrí, keď zmizne ďalší Richardov spolužiak a jemu ostáva jediný spojenec – sympatická rebelka Karen, do ktorej je už dlho tajne zamilovaný. Ballantyne má svoju minulosť a desivé príbehy o opustenom Nočnom dome. Mohli sa s Tomom dovolať práve tam? Alebo je všetko úplne inak.

Číta: Michal Ďuriš Celkový čas: 4 hodiny 9 minút Pri Devínskej Novej Vsi, neďaleko Bratislavy, našli v priekope zavraždeného mladého Srba. Polícia má problémy s jeho identifikáciou a až po pátraní v blízkej dedine, kde žijú aj etnickí Chorváti, sa podarí zistiť totožnosť mŕtveho. Za vraždou by mohlo byť pašovanie drog z Balkánu do strednej Európy.Polícia po čase zaistí pašerákov drog a obviní ich z vraždy. Stôp je však veľa a zatiaľ ani jedna nevedie k vrahovi. Až keď sa reportér stretne s Barborou, šarmantnou štyridsiatničkou, ktorú manžel zanedbáva, podarí sa mu zistiť, že v lete bola na dovolenke na Jadrane. To je priestor pre dedukciu súkromného detektíva, ktorý zistí, že mŕtvy Sovič sa živil na Jadrane ako gigolo. Poznal sa Sovič s Barborou?Súkromný detektív jemu vlastným spôsobom v netradičnom prostredí opusteného kameňolomu a v prítomnosti všetkých podozrivých usvedčí vraha...

Číta: Michal Ďuriš Celkový čas: 3 hodiny 53 minút Začala sa vojna a poznačila život obyvateľov Bratislavy. Na pozadí vojnových udalostí sa stane séria záhadných vrážd, vrah necháva pri obetiach kartu: červenú sedmu. Obeťami sú starší páni: kedysi chýrny zločinec, ktorý unikol spravodlivosti, bohatý obchodník, ktorý prišiel k bohatstvu „vďaka“ arizácii majetku. Pred vrahom sa náhodou zachráni penzionovaný sudca. Všetko nasvedčuje tomu, že obete sa s vrahom poznali. Boli to ľudia, ktorí v živote prekročili zákon.Reportér AZ prenikne do životov obetí, ale nenájde nič, čo by ich spájalo. Postupne sa však podarí zistiť, že vrah nahrádzal spravodlivosť a kde zlyhal zákon, nastúpil ako pomstiteľ. Ale kto to bol?Polícia vraha vypátra, ale motív červenej sedmy sa nepodarí rozlúštiť: vrah si svoje tajomstvo odnesie do hrobu, keď po odhalení spácha samovraždu...

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." - Albín Bagin

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009."Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." - Juraj Kušnierik

"Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia." - Pavol Rankov

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom.Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." - Peter Darovec

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012."Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna.„Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto: „Takže môj život je groteska." „Čí život nie je groteska? Sú dve možnosti: groteska, alebo tragikomédia." Z recenzie Gabriely Rakúsovej, Týždeň

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

Poézia je život sám a ako taká plynie i autorovým, pričom sa nevymyká z jeho rámca podobne ako iným, snáď iba s tým rozdielom, že on sa ju nesnaží brať až tak vážne a veci k zamysleniu rieši okamžite ručne – na papieri. Je teda na posúdení čitateľa, či sa s jeho textami stotožní a či nie, určite ich však tvoria motívy autenticky prežité a aj keď to tak v mnohých prípadoch nevyzerá, vždy sa jedná o spôsob lásky, ktorý nás triafa mnohokrát i zo strán, ktoré by sme vďačne oželeli. Podobne ako vo svojej prvotine (Tŕne a lupene), jedná sa i v tomto prípade o plynulý prechod fázami poznania, čomu nasvedčuje i názov tejto zbierky. Ide v podstate o chronologicky zápis, o akýsi pokus poukázať na fakt, že všetko okolo má zmysel a vyvíja sa nie svojvoľne, ale podľa toho, aký tomu dáme rámec. Vo svojom druhom pokuse, v básnickej zbierke Iný už nebudem, dáva teda nahliadnuť do svojich východiskových pozícii, pretože nikdy nie je všetkému koniec...

Turbulentný príbeh o tom, že nie každú búrku možno predvídať.Na pokojný život vlastne nemáme čas. Keď si okolo tridsiatky upraceme svoje vzťahy, náš život už nemá veľké výkyvy a všetko vyzerá pokojné, prichádza facka od rodičov. Zachytí ich kríza stredného veku, syndróm prázdneho hniezda a my musíme zachraňovať to, o čo sme sa celý život opierali. Ich vzťah.Martina, tridsaťjedenročná hlavná hrdinka knižky, to má o to ťažšie, že sama nemá vo svojich vzťahoch celkom jasno. Lebo to, čo by chcela ona, ten druhý odmieta. Ale ona to – popri „záchrane“ iných vzťahov – jediná nevidí.

9. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 8 hodín 54 minút Po udalostiach v Plzni Bohdan Jaroš prestal veriť, že sa ešte niekedy stretne so Steinom a Barbaričom. Na vlastnú päsť putuje po Českej ceste, ktorá spája Prahu s Budínom, pričom sa živí ako nájomný kat a lovec zločincov. V Trnave si ho predvolá gróf Stanislav Thurzo, ktorý pátra po veliteľovi svojho husárskeho pluku. Kapitána Galoviča naposledy videli v spoločnosti krásnej neviestky a spolu s ním sa stratilo aj päťsto zlatých z výkupného za zajatého tureckého dôstojníka.Jaroš prijme úlohu a pustí sa do hľadania, hoci tuší, že kapitán už nie je medzi živými. Seržant sám sa čoskoro ocitne v ohrození, keď mu cestu skrížia zlodeji dobytka, zradní hajdúsi, zbehnutí žoldnieri či lovci otrokov.

8. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 13 hodín 25 minút Kapitán Stein a notár Barbarič vyšetrujú zločin v kremnickej mincovni.Horúce leto roku 1601. V kremnickej mincovni, kde z drahých kovov vyťažených v uhorských banských mestách razia najlepšie dukáty, toliare či groše v celej ríši, došlo k vážnemu incidentu - z pokladnice zamknutej na tri zámky zmizli razidlá. Nevysvetliteľný zločin si žiada skúseného vyšetrovateľa, komorský gróf preto do zlatého mesta vyšle notára Barbariča. Štiavničan dúfa v rýchle vyriešenie záhady, lenže ku krádeži želiez pribudne lúpež mincí zo zásielky stráženej chýrečnými striebornými jazdcami a vzápätí aj prvá vražda. Na dôvažok Barbariča vyhľadajú kapitán Stein a seržant Jaroš a ich prítomnosť celý prípad ešte viac skomplikuje.

7. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 16 hodín 11 minút Kapitán Stein a notár Barbarič pátrajú po diabolskom vrahovi v Plzni V Prahe vyčíňa mor a cisár Rudolf II. sa aj s celým dvorom presťahoval do Plzne. Povesť tohto mravopočestného, panovníkovi oddaného mesta však ohrozuje séria zločinov. Najprv sa záhadne stratí synovec ruského vyslanca Vlasjeva, ktorý prišiel vyjednávať v mene cára Godunova. Pod hrozbou škandálu radnica poverí hajtmana Leopolda Steina, aby mladíka našiel. Prípad je však zložitejší a stopy vedú k vysokopostaveným osobám, hajtman teda požiada o pomoc svojho brata, chýrneho vyšetrovateľa Joachima Steina. Kapitán prichádza do Plzne so seržantom Jarošom po boku. V meste ich však čakajú hrozné správy a rozbieha sa nebezpečné pátranie, v ktorom nechýbajú umučení anjeli, tajné bratstvo zhýralých kacírov, dvojtvárni alchymisti, vražední špióni a démon, čo loví duše v labyrinte podzemných chodieb pod Plzňou.

6. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 9 hodín 14 minút Juraj Červenák prináša už šiestu knihu z cyklu historických detektívok zasadených do čias protitureckých vojen na sklonku 16. storočia. Joachim Stein zimuje na hrade Strieborná skala. Pokojné Vianoce s rodinou však zatieni potýčka so zločineckým podsvetím v neďalekom meste Trutnov. Vzápätí kapitána poprosí o pomoc bohatá šľachtičná Beatrix Zilvárová, ktorej milovaný synovec a dedič Adam zmizol počas poľovačky.Kým Stein s verným pobočníkom Jarošom zisťujú, či šlo o únos a kto za ním stojí, priamo v uliciach Trutnova dôjde k brutálnej vražde váženého mešťana.Aby rozmotali záhady, ktoré sú možno prepojené, kapitán Stein a seržant Jaroš sa musia vybrať až do strašidelného lesa v Krkonošiach a bojovať tam o holý život. Navyše v Steinovi narastá obava, že by nebezpečenstvo mohlo hroziť aj jeho najbližším

5. diel. Číta: Marek Geišberg Celkový čas: 7 hodín 51 minút Notár Barbarič rieši záhadný zločin na hrade lúpežných rytierov.Hrad na hore Sitno oddávna stráži cestu k bohatým banským mestám. Na jeseň roku 1599 je kvôli tureckej hrozbe dobre vyzbrojený, s početnou posádkou.Napriek tomu sa z neho stratí kastelánova dcéra. Zmizne uprostred noci, bez jedinej stopy. Zúfalý hradný správca prosí o pomoc notára Barbariča z neďalekej Štiavnice. Barbarič tentoraz na vlastnú päsť čelí záhade, ktorá zdanlivo nemá riešenie. Šlo o útek, o únos či dokonca vraždu?Situáciu komplikuje fakt, že na Sitne našla útočisko manželka veľmoža Illésházyho, vraj najbohatšia a najmocnejšia žena v kráľovstve. Navyše Barbarič netuší, že hrad má ešte jedného, tajného obyvateľa, o ktorom nikto nesmie vedieť.Do zložitého prípadu sa postupne vplieta krvavá minulosť hradu a sitnianske povesti o zakliatom podzemnom vojsku, o krutých lúpežných rytieroch, o duchoch a zbojníckych pokladoch.Poradí si Barbarič aj bez pomoci Steina a Jaroša?

Číta: Ivo Gogál Celkový čas: 3 hodiny 14 minút Aktualizované vydanie románu Zvieracia farma je politickou satirou na revolúciu, ktorá sa vymkla z rúk.Zvieratá sa zbavia nadvlády nenávidených ľudí a zavedú si svoj vlastný režim, v ktorom si všetci majú byť rovní. Z nádherných ideálov revolúcie sa však postupne stáva nočná mora.Prasce sa zmocnili koryta, a teda aj vlády, postupne si začali prispôsobovať zákony a legendárny slogan sa čoskoro mení na "Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie".Aby sa prasce udržali pri moci, zavedú teror, šíria strach a hrôzu, poštvú proti sebe zvieratá, zavedú kasty.„Múdra, súcitná a osvetľujúca bájka pre našu dobu.“— The New York Times„Orwellova satira je dostatočne široká, dômyselne koncipovaná a nádherne napísaná.“— San Francisco Chronicle„Zostáva našou skvelou satirou na temnejšej tvári modernej histórie.“*— Malcolm Bradbury

8. diel. Kapitán Stein a notár Barbarič vyšetrujú zločin v kremnickej mincovniHorúce leto roku 1601. V kremnickej mincovni, kde z drahých kovov vyťažených v uhorských banských mestách razia najlepšie dukáty, toliare či groše v celej ríši, došlo k vážnemu incidentu – z pokladnice zamknutej na tri zámky zmizli razidlá. Nevysvetliteľný zločin si žiada skúseného vyšetrovateľa, komorský gróf preto do zlatého mesta vyšle notára Barbariča. Štiavničan dúfa v rýchle vyriešenie záhady, lenže ku krádeži želiez pribudne lúpež mincí zo zásielky stráženej chýrečnými striebornými jazdcami a vzápätí aj prvá vražda. Na dôvažok Barbariča vyhľadajú kapitán Stein a seržant Jaroš a ich prítomnosť celý prípad ešte viac skomplikuje.

7. diel. Kapitán Stein a notár Barbarič pátrajú po diabolskom vrahovi v Plzni V Prahe vyčíňa mor a cisár Rudolf II. sa aj s celým dvorom presťahoval do Plzne. Povesť tohto mravopočestného, panovníkovi oddaného mesta však ohrozuje séria zločinov. Najprv sa záhadne stratí synovec ruského vyslanca Vlasjeva, ktorý prišiel vyjednávať v mene cára Godunova. Pod hrozbou škandálu radnica poverí hajtmana Leopolda Steina, aby mladíka našiel. Prípad je však zložitejší a stopy vedú k vysokopostaveným osobám, hajtman teda požiada o pomoc svojho brata, chýrneho vyšetrovateľa Joachima Steina. Kapitán prichádza do Plzne so seržantom Jarošom po boku. V meste ich však čakajú hrozné správy a rozbieha sa nebezpečné pátranie, v ktorom nechýbajú umučení anjeli, tajné bratstvo zhýralých kacírov, dvojtvárni alchymisti, vražední špióni a démon, čo loví duše v labyrinte podzemných chodieb pod Plzňou.

6. diel. Kapitán Stein a pavučina zločinov v dračom meste a zakliatych horáchJuraj Červenák prináša už šiestu knihu z cyklu historických detektívok zasadených do čias protitureckých vojen na sklonku 16. storočia. Joachim Stein zimuje na hrade Strieborná skala. Pokojné Vianoce s rodinou však zatieni potýčka so zločineckým podsvetím v neďalekom meste Trutnov. Vzápätí kapitána poprosí o pomoc bohatá šľachtičná Beatrix Zilvárová, ktorej milovaný synovec a dedič Adam zmizol počas poľovačky. Kým Stein s verným pobočníkom Jarošom zisťujú, či šlo o únos a kto za ním stojí, priamo v uliciach Trutnova dôjde k brutálnej vražde váženého mešťana. Aby rozmotali záhady, ktoré sú možno prepojené, kapitán Stein a seržant Jaroš sa musia vybrať až do strašidelného lesa v Krkonošiach a bojovať tam o holý život. Navyše v Steinovi narastá obava, že by nebezpečenstvo mohlo hroziť aj jeho najbližším.

3. diel. V tvorbe Jany Pronskej, kráľovnej slovenskej historickej romance, patrí výnimočné miesto fantazijnému románu Kliatba a jeho pokračovaniu Jorga. Vo svojej najnovšej knihe Princezná z Izmiru sa autorka opäť vracia do magického sveta štyroch nesmrteľných bratov a ponúka nám strhujúci príbeh Jorginej dcéry Joryny, poslednej z rodu ochrankýň.Joryna vyrastá obklopená láskou v nádhernom paláci v Izmire. Jej moc však stále rastie a s ňou aj obavy blízkych, že jedného dňa ju nebude vedieť ovládnuť a zničí všetko, čo miluje. Bez pomoci čarodejnice Solveig je dievčina odkázaná sama na seba. Keď sa napokon Solveig Joryne zjaví a požiada ju, aby odišla z Izmiru, mladá princezná ju nasleduje na loď, ktorej velí obávaný inkvizítor. Jorynu muž s uhrančivými očami neodolateľne priťahuje, no uvedomuje si, že mu nesmie prezradiť, kým v skutočnosti je.Tretí z prekliatych bratov Vlad bol za svoje činy na stovky rokov uväznený v podzemí, odkiaľ ho vyslobodil až mladý kňaz, ktorý sa neskôr s jeho pomocou stal biskupom. Vlad uveril, že ho prekliala čarodejnica, a na dlhé roky sa stal neľútostným lovcom bosoriek.Pri návrate z výpravy do Svätej zeme sa na palubu Vladovej lode dostane krásna princezná a na prvý pohľad ho očarí. Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú na ceste do Uhorska, preveria nielen charakter a odvahu Vlada a Joryny, ale aj city, čo im navzdory všetkému vzklíčili v srdci. Bude aj tentoraz láska mocnejšia než stará mágia?

1. diel. Kráľovná slovenskej historickej romance ponúkla v roku 2013 svojim čitateľom skutočnú lahôdku: strhujúci fantazijný príbeh opradený tajomstvom, v ktorom však nechýba láska, horúca vášeň a podlé intrigy. Tento úspešný román vám prinášame v novom vydaní. Pred mnohými stáročiami Markus Berzevič s pomocou čarodejnice Solveig chladnokrvne obetoval snúbenicu Aniku, aby zachránil svojich ľudí pred dobyvateľmi. Zúfalá Anikina matka prekliala Markusa, odsúdiac ho na večný život. Solveig v snahe zmierniť kliatbu darovala Markusovi strážkyňu a jej potomkyne, ktorých poslaním je chrániť ho a zároveň hľadať spôsob, ako kliatbu zlomiť. Každý pokus sa však skončí neúspechom a Markus stráca aj poslednú iskierku nádeje, až kým na Čierny hrad osud nezaveje krásnu Verenu z Orlay. Verena je výnimočná žena – jej srdce je dosť veľké a myseľ dosť slobodná, aby prijala neuveriteľnú pravdu o tajomnom hradnom pánovi, ktorý v nej rozdúcha plamene vášne a čistého citu. Bude však jej láska dosť silná, aby Markus uveril v zázrak a konečne sa dočkal odpustenia?

Zbierka poviedok.Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. V antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté.V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji.Vitajte v Antikvariáte!

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia."Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..."

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle...Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008.Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII Ю. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta.

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť.Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010.Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný.Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu svetaTimo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa.A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy)"Detektív Földvári o detektívkachDo hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Besednice. "Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: všeobecné úvahy, náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské.(Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo.Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka.Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov."Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá?„Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi?„Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie?„Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy?„V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“Čím vás to prostredie najviac inšpiruje?„Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007